Vina

a.) Malé deti niekedy zažívajú strach a následne vinu, že spôsobili postihnutie súrodenca. Dôvodov môže byť viac. Niektoré deti si pamätajú, ako nechtiac počas hrania buchli tehotnú mamičku do brucha a vy ste im vtedy povedali, že majú dávať pozor, aby neublížili bábätku. Iné zase majú pocit, že sú potrestané za niečo, čo kedysi spravili alebo povedali. Stáva sa to vtedy, ak deti niečo vážne vyvedú v čase, keď sa zároveň určí diagnóza poruchy sluchu alebo viacnásobného postihnutia a ony si tieto dve udalosti magicky v hlavičke spoja.

Čo s tým? Vysvetlite im na primeranej úrovni, že s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím súrodenca nemajú nič spoločné. V kapitole Výchova dieťaťa s poruchou sluchu a v podkapitole Čo povedať dieťaťu, keď sa spýta… uvádzame príklady, ako rodičia vysvetľujú príčinu poruchy sluchu malým nepočujúcim deťom. Nechajte sa inšpirovať, možno podobné zdôvodnenie môžete použiť aj pri počujúcom dieťati.

 

b.) Ďalší dôvod, ktorý môže viesť k pocitu viny, je ten, že si počujúci súrodenci uvedomujú, že majú „lepší osud“, že život nie je voči postihnutému dieťaťu fér. Čím ťažšie kombinované postihnutie ich súrodenec má, tým viac si uvedomujú, že sú veci, ktoré ich súrodenec možno nikdy v budúcnosti robiť nebude môcť (chodiť na výlety do hôr, skákať na trampolíne, šoférovať auto alebo si založiť vlastnú rodinu). Niektorí súrodenci svoje pocity opisujú slovami: „Viem, že mám viac priateľov ako moja setra, a vidím, že je moja mama z toho smutná.“ „Keď som po prvýkrát odišiel sám na výlet, tak som si uvedomil, že môj brat nikdy nebude mať takýto zážitok, že musí ostať s rodičmi doma.“

Čo s tým? V každom CŠPP, kde poskytujú odborné služby dieťaťu s poruchou sluchu, by mali poskytovať aj odborné služby jeho rodine – čiže jeho rodičom a súrodencom v oblastiach, ktoré úzko súvisia s poruchou sluchu. Obráťte sa preto so svojimi otázkami týajúcimi sa výchovy počujúceho súrodenca na psychológa v CŠPP a v prípade potreby ho požiadajte, aby sa stretával aj s vaším počujúcim dieťaťom a pomohol mu vyrovnať sa s výzvami, ktoré prináša postihnutie jeho súrodenca.

 

c.) Súrodenci detí s postihnutím sú často citliví na potreby v rodine. Nie je nezvyčajné, že deti rodičovi opakovane povedia: „Keď budem veľký, tak s tebou ostanem a budem ti s Jankou pomáhať.“ Alebo: „Keď vyrastiem, tak budeme s Romankom spolu bývať.“ Deti však starnú a väčšina z nich si v období dospievania uvedomí, že chcú a potrebujú žiť svoj život aj za hranicami svojej rodiny. Potrebujú sa od svojej rodiny odpútať, aby mohli ísť za svojimi snami.

V rodinách, kde je nepočujúce dieťa, súrodenci väčšinou starosť o budúcnosť svojho súrodenca neriešia, keďže sa dospelí nepočujúci vedia sami o seba postarať. Náročnejšie odchádzanie z domova za školou alebo prácou majú súrodenci detí s viacnásobným postihnutím, pretože cítia, že po ich odchode ostane všetka starostlivosť o postihnutého súrodenca už len na rodičoch. Cítia sa vinní, že si len tak odídu za svojím vlastným životom. Na internete sa dajú nájsť príbehy tínedžerov a adolescentov, ktorí v období dospievania zažívali okrem viny aj strach z neznáma, pretože si nevedeli predstaviť, ako to bude vyzerať v budúcnosti – kto sa bude starať o súrodenca, keď tu raz rodičia nebudú, a báli sa o tom s rodičmi hovoriť, aby ich nezranili.

Čo s tým? Hovorte so staršími dospievajúcimi deťmi, ako plánujete zabezpečiť starostlivosť o ich súrodenca, keď tu raz nebudete. Špeciálne je to dôležité u súrodencov detí s ťažším viacnásobným postihnutím. Dajte im možnosť slobodne sa rozhodnúť, či sa o ich súrodenca budú starať a prispôsobia tak v budúcnosti svoje bydlisko aj prácu alebo sa odsťahujú a ostanú so súrodencom v kontakte priebežne.