Možno si ešte zo školy pamätáte ten pocit, keď ste stáli vedľa spolužiaka v momente, keď niečo vyviedol alebo nahlas niečo do tichej triedy vulgárne povedal. Všetky oči sa otočili smerom k vám  dvom a vy ste si priali byť neviditeľní…

 

Aj súrodenec dieťaťa s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím sa môže nechtiac dostať do situácii, keď sa kvôli svojmu súrodencovi dostáva do centra diania a on by sa najradšej vyparil. Dôvodov môže byť hneď niekoľko. „Čo to má tvoja sestra za ušami?“ „Čo je s tvojím bratom, prečo tak divne rozpráva?“ „To je cool, aj ja by som chcel posunkovať, nauč ma to.“ „Ci pána, to vždy má také nervy a hádže sa o zem?“… Detský kolektív je zvedavý, ale aj drsný. Ešte viac „nevyžiadanej pozornosti“ sa ujde súrodencom detí, ktorým okrem poruchy sluchu tečú neustále slinky, majú spastické končatiny, epi záchvaty na verejnosti alebo z dôvodu autizmu „vyvádzajú“ na oslavách alebo v kostole.

 

Napriek tomu, že sa osveta o poruche sluchu a ďalších postihnutiach aj chorobách zlepšila, faktom ostáva, že inakosť naďalej priťahuje pozornosť. Viacero rodičov priznalo, že im chvíľku alebo dlhšie trvalo zvyknúť si na pohľady ľudí, ktorí sledovali načúvacie prístroje za uchom dieťaťa alebo sa zastavovali, keď s dieťaťom posunkovali. A to nehovoriac o chvíľach, keď sa väčšie dieťa hádzalo o zem v obchode a oni neboli schopní mu vysvetliť, že si niečo nemôže zobrať, pretože im dieťa pre malú slovnú zásobu nerozumelo. Ak to bolo náročné pre rodičov, niet sa čomu diviť, ak podobné pocity zažívali aj ich deti.

 

Čo s tým robiť, keď vám dieťa povie: „Mami, ja sa tak strašne hanbím, keď Hanka toto urobí…“ „Tati, mne je trápne, keď sa ma pýtajú na to, čo má Erik za ušami, alebo keď na nás zízajú, že posunkujeme.“ Jednou z vecí, ktorá vo viacerých rodinách pomohla, bolo, že sa rodičia pred dieťaťom úprimne  priznali, že sa aj oni občas cítia podobne. Povedali mu, že sú aj im niektoré reakcie nepríjemné a zaskočia ich. Úprimnosť rodiča naučí počujúce dieťa dve základné veci. Po prvé – aj môj rodič niektoré veci nezvláda a vyrovnáva sa s nimi postupne. Po druhé – ak sa rodič nehanbí hovoriť o tom, že mu to občas nejde, nemusím sa ani ja. Ak dieťaťu k priznaniu pridáte ešte pár viet o tom, čo vám pomáha prekonávať náročné situácie a negatívne pocity, môžete byť do budúcnosti pre vaše dieťa nielen povzbudením, ale aj inšpiráciou.

 

Akokoľvek sa rozhodnete zareagovať na takéto alebo podobné vety, psychológovia odporúčajú, aby ste nespochybňovali pocity dieťaťa tým, že mu poviete: „Ona je tvoja sestra, nesmieš sa za ňu hanbiť.“ To totiž môže v dieťati vzbudiť pocit viny, že nie je dostatočne dobrým súrodencom, keď sa hanbí, a nabudúce sa vám so svojimi starosťami alebo obavami už nezverí. Radšej im navrhnite, čo môžu nabudúce povedať, napríklad: „Občas sa stane, že stretneš niekoho, kto o ľuďoch s poruchou sluchu nič nevie. Tak mu to jednoducho vysvetlíme a on sa už nabudúce takto hlúpo pýtať nebude. Čo ty na to?“