V prechádzajúcej kapitole sme písali o tom, že proces zmierovania sa s tým, že sa vám narodilo dieťatko s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím, môže trvať rôzne dlho a prináša so sebou veľa silných emócií – strach, vinu, hnev, smútok… Je to proces, ktorý sa vlastne nikdy úplne nekončí, pretože život prináša nové a nové situácie, keď ste zas a znova konfrontovaní ako jednotlivci alebo ako aj rodina s ťažkosťami a výzvami, ktoré v súvislosti so zdravotným postihnutím dieťaťa musíte vyriešiť.

Rodičia v poradni sú občas zaskočení reakciami svojich partnerov. Hlavným dôvodom je, že nezažívajú proces vyrovnávania sa s postihnutím so svojím partnerom rovnakým spôsobom, a preto nie sú často v rovnakom čase pripravení pohnúť sa v pred. Občas započujeme – nerozumiem, prečo manželka ešte stále po pol roku plače, prečo manžel nezačne posunkovať napriek tomu, že vidí, že to dcérke pomáha, prečo so mnou nikdy nejde k foniatrovi napriek tomu, že má v ten deň čas, prečo jej dáva načúvacie prístroje dole, keď ideme na návštevu, nejde s nami na podpornú skupinu s inými rodičmi napriek tomu, že nás opakovane rodičia pozvali…

 

Čo môže ovplyvniť fakt, že sa s postihnutím dieťaťa vyrovnávate rozdielne?

  1. Povaha – Niektorí máte potrebu o svojich pocitoch a myšlienkach hovoriť a dožadujete sa podpory od druhého partnera, iní ste zase viac introvertní, vyhľadávate čas osamote a vyrovnávate sa s postihnutím vo svojom vnútri. Ak ste ten, ktorý je vo vzťahu viac emocionálny, pomôžte svojmu partnerovi hovoriť o jeho smútku, frustrácii alebo sklamaní, ale netlačte na neho, aby tak urobil. Ak vám partner v danom momente nevie pomôcť, pretože je stratený vo svojich vlastných pocitoch, hľadajte dočasne podporu mimo neho (širšia rodina, priatelia, podporná skupina rodičov alebo psychologické poradenstvo).
  2. Flexibilita a pohľad na svet Niektorí máte vo všeobecnosti pozitívny pohľad na život a prenášate sa rýchlejšie cez ťažkosti alebo zmeny, ktoré vám život prináša, iným z vás to trvá dlhšie a ťažko sa zmierujete s bolesťou a stratou sna o „vysnívanom dieťati“ a každá zmena vyžaduje od vás energiu navyše.
  3. Pohlavie a očakávanie od spoločenských rolí – Zatiaľ čo sa v našej spoločnosti všeobecne toleruje, že sú viac emocionálne mamy, od otcov sa často očakáva, že emócie neriešia, sú racionálni, a preto vedia veci rýchlejšie vyriešiť. Takéto očakávania sú často veľkým tlakom na otcov, pretože sú si vedomí, že sa porucha sluchu alebo viacnásobné postihnutie „opraviť“ nedá. V niektorých rodinách si tieto spoločné „očakávania“ vedia manželia vysvetliť a mamy vedia manželov uistiť, že to, čo od nich potrebujú, nie je „vyriešenie“, ale to, aby s nimi len boli a počúvali ich, v iných rodinách sú mamy natoľko neisté, že si nevedia predstaviť, čo sa stane, keď sa ešte aj manžel rozplače, keď nebude pevný a silný tak, ako sa javil doteraz. Jednoznačnú odpoveď, ako zvládnuť strach, nemáme, vo väčšine prípadov však mamám pomohlo, keď si uvedomili, že ich partner má právo byť rovnako zúfalý ako ony, a začali veriť sebe aj partnerovi, že majú obaja silu sa cez toto zúfalstvo spoločne preniesť.Práve preto, že sú niektoré témy špecifické pre otcov a iné pre mamy, otvárajú niektoré CŠPP alebo neziskové organizácie možnosť prísť do čisto otcovskej alebo mamičkovskej podpornej skupinky. Informujte sa, či sa vo vašom okolí niečo podobné neorganizuje.
  4. Pohľad na vieru – Ako manželia sa môžete líšiť aj v tom, ako vnímate to, čo sa stalo vašej rodine, cez vieru. Tí, ktorí veria v Boha, často čerpajú silu pri vyrovnávaní sa s postihnutím z dôvery, že je o nich postarané bez ohľadu na to, aké ťažkosti prídu. Tí, ktorí neveria, sa môžu naraz cítiť v takejto situácii osamelo alebo podráždene, pretože nerozumejú „istotám“, o ktoré sa ich partner opiera. Niekedy však vzniknú nezhody medzi manželmi aj vtedy, keď sú obaja veriaci. Zatiaľ čo pre jedného z vás môže byť postihnutie výzvou, ktorá posilní vašu dôveru v Boha, pre druhého je to moment, keď začne prehodnocovať, či vôbec Boh existuje, prípadne sa na Boha hnevá za to, čo sa stalo. V takýchto situáciách je dôležité stavať na tom, čo máte spoločné, a hľadať spôsoby, ako môžete byť pre druhého oporou vy ako osoba. Bez ohľadu na vašu vieru môžete spoločne s partnerom premýšľať o tom, čo v tejto novej situácii je a čo nie je podstatné pre vás oboch, môžete sa pokúsiť pomenovať, aké máte túžby a sny nielen pre vaše dieťa, ale aj pre váš ďalší spoločný život. Skúste možno začať tým, že vyzdvihnete, aké sú silné stránky vášho partnera, ukážte, že jasne vidíte, že sú veci, na ktorých môžete spolu stavať.
  5. A mnoho iných faktorov

 

Čo s partnerskými rozdielnosťami? Niektoré tipy sme už spomenuli hore. Základ je úcta a ochota hovoriť o svojich starých aj novovzniknutých pocitoch s vašimi polovičkami. Pamätajte, že to, ako váš partner vníma postihnutie dieťaťa, ale aj svoju novú rolu, sa môže výrazne líšiť od vášho vnímania. Neodsudzujte ho za to, že je jeho pohľad iný, že sa s postihnutím nevie vyrovnať rovnako rýchlo ako vy. To, že máte iný spôsob vyrovnávania sa s postihnutím dieťatka ako váš partner, nemusí byť problém, ak sa naučíte otvorene hovoriť o vašich rozdielnostiach a prijmete, že neexistuje dobrý alebo zlý štýl. Pokúste sa porozumieť tomu, čo prežíva ten druhý, a ak vám to nejde, vyhľadajte spoločne pomoc psychológa.