Konflikty sa objavujú aj v tých najlepších vzťahoch. Zozbierali sme preto pre vás odporúčania odborníkov, ktorí pracujú s rodinami s deťmi so zdravotným postihnutím, a zároveň tipy od rodín.

 

1. Pýtajte sa, ako sa váš partner má, ale buďte trpezliví, ak povie, že sa nemá dobre.

Z rozhovor rodičov, ktorí úspešne „preskákali“ náročné chvíle, vyšlo, že majú často jedno spoločné – pravidelne sa pýtajú svojho partnera, ako sa má, či mu môžu nejak pomôcť, čo môžu obaja urobiť pre to, aby sa cítili vo vzťahu lepšie. Takáto „starostlivosť“ dáva mnohým rodičom istotu, že napriek tomu, že sa v danom momente zmietajú v rôznych pocitoch, sú na riešenie ťažkostí stále dvaja.

 „Porucha sluchu akoby upevnila to naše manželstvo, pretože som sa naučila viac manželovi dôverovať. Ja som ten, čo stále pochybuje – neverí, stresuje, večný pesimista. A manžel je slniečkový optimista, ktorý ma upokojuje a poukazuje na pokroky, ktoré nevidím…“

 

 2. Hľadajte a vymieňajte si spoločne informácie o poruche sluchu.

Vymieňajte si navzájom pravidelne informácie o tom, čo ste sa dozvedeli od odborníkov alebo iných rodičov. Keďže je informácií a tém, o ktorých sa potrebujete dozvedieť, veľké množstvo, v niektorých rodinách si rodičia medzi seba rozdelili témy, na ktoré sa sústredia. Mamy sa zvyčajne zaujímajú viac o výchovu a komunikáciu, otcovia sú zase väčšinou zručnejší v technických veciach, a preto vyhľadávajú informácie o rôznych modeloch načúvacích prístrojov, kochleárnom implantáte alebo novinkách, ktoré prinášajú FM systémy. Nemusí to však byť tak. O tom, čo každý z rodičov zistil, sa potom z času na čas vzájomne informujú, aby sa vedeli dohodnúť na ďalšom postupe.

 

3. Jasne si určte, kto má čo robiť, a z času na čas sa spýtajte, či sú s týmto rozdelením všetci spokojní.

Výchova detí je krásna, ale zároveň náročná sama osebe. Výchova dieťaťa s postihnutím vyžaduje od partnerov často ešte väčšiu dávku energie a pozornosti ako tá, čo by potrebovali pri počujúcom dieťatku. Je preto pochopiteľné, že na začiatku, keď sa začne kolobeh vyšetrení, stretnutí s odborníkmi, vyhľadávanie informácií, pobyty v nemocnici, zvládanie starostlivosti o zvyšné deti alebo skoršie každodenné vstávanie do práce, zažívajú viaceré manželské páry chaos v tom, kto bude zodpovedný za jednotlivé úlohy. Za pochodu tak „prischnú“ obom rodičom úlohy a povinnosti, s ktorými nemusia byť vôbec spokojní.

Viaceré mamky, ale aj niektorí tatovia otvorili na našich stretnutiach tému, aké je to náročné, keď je jeden z rodičov konštantne v práci a robí nadčasy, aby finančne zabezpečil rodinu, a druhý rodič je zase zavalený povinnosťami spojenými s domácnosťou a starostlivosťou o dieťa s poruchou sluchu a jeho súrodencov. Dôvod, prečo to tu spomíname, je fakt, že viaceré manželské páry sa navzájom o týchto pocitoch buď nerozprávali, alebo rozprávali až vtedy, keď „pohár pretiekol“ a došlo k hádkam. Zatiaľ čo sa pracujúci rodič (zvyčajne otec) cítil pod veľkým tlakom, aby priniesol domov potrebné financie, a nechápal, prečo mu manželka vyčíta, že je dlhodobo preč, rodič v domácnosti (zvyčajne mama) zase mal pocit, že všetko plánovanie terapií, logistika, boje s byrokraciou a úradmi, starostlivosť o domácnosť, pobyty v nemocniciach a zároveň výchova a vzdelávanie sú iba na jeho pleciach. Muž pritom nechápe, že žena potrebuje čas aj sama pre seba. Obaja rodičia sa v hĺbke duše cítili nepochopení a nedocenení a fakt, že sa nevedeli porozprávať o tom, ako sa obaja v nových rolách cítia, ich vzájomne oddeľoval.

Neexistuje jedna osvedčená rada, ako si zadeliť povinnosti, v niektorých rodinách však pomohlo, keď si manželia cielene našli čas, sadli si a spísali zoznam úloh, ktoré musia byť počas týždňa pravidelne hotové. Spoločne sa potom dohodli, kto z nich danú úlohu urobí. Z času na čas sa potom k rozdeleniu vrátili, aby zistili, či je každodenná námaha rozdelená čo najviac rovnomerne. Takéto rozdelenie úloh zároveň pomohlo viacerým rodičom získať predstavu, kedy budú mať počas týždňa chvíľku času, ktorú by mohli využiť iba pre seba. Medzi otázky, ktoré rodičia často spoločne riešia, patrí napríklad: Kto a kedy rozváža deti do školy? Kto a kedy chodí na danú terapiu? Kto a kedy nakupuje? Kto a kedy obvoláva odborníkov alebo komunikuje s úradmi?

Ak sa vám tento tip pozdáva, pamätajte, že pri rozdelení úloh je dobré si zapamätať, že nemusíte robiť každú úlohu obidvaja len preto, aby to bolo „fér“. Každý z vás má určité talenty a zručnosti, niektoré veci robíte radšej a lepšie ako iné. Ak je napríklad mama lepšia v kontakte s odborníkmi a úradmi ako v upratovaní kuchyne, môže robiť to. Otec, ktorému zase neprekáža umývať riady, môže v čase, keď mama vybavuje termíny na terapie, zmyť riady po celej rodine. Obidvaja rodičia tak robia to, v čom sú lepší, čo ich viac baví a menej ich zaťažuje.

 

 4. Oceňte pravidelne jeden druhého za drobnosti.

Často sa stáva, že si v návale povinností a stresu prestaneme všímať potrebné drobnosti, ktoré ten druhý každodenne robí. Jednoducho začneme vnímať tieto drobnosti ako samozrejmosť. „Pristihnite“ svoju polovičku pri týchto veciach. Povedzte manželke, že si vážite, že každý deň umyje riad po piatich ľuďoch, poďakujte manželovi za to, že vás objíme vždy, keď príde domov, ukážte manželke, že si ceníte, že uvarí vždy kávu pre oboch, oceňte manžela za to, že vstáva každé ráno skoro do práce, aby prišiel domov čo najskôr… Jednoducho, povedzte svojmu partnerovi, za čo ste mu vďační a čo vás teší. Nemusia to byť veľké veci, stačia každodenné drobnosti, ktoré potešia hlavne vtedy, keď je v živote chaos a máte pocit, že nič nejde podľa plánu napriek tomu, že robíte maximum.

 

 5. Komunikujte spolu o tom, čo sa cez deň stalo a čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch.

Viacerým manželom sa osvedčilo, ak si každý deň našli aspoň štvrť hodinky na to, aby si povedali, čo je s dieťaťom nového, aké ich čakajú v najbližších dňoch stretnutia a vyšetrenia. Takýto rituál pomáha obom manželom, aby sa cítili informovaní o všetkých dôležitých zmenách, aby si zachovali pocit, že ich nikto nevynechal z podstatného rozhodovania.

 

 6. Uistite sa, že sa viete postarať o dieťa obaja rodičia.

To, že by ste obaja rodičia mali vedieť nasadiť načúvacie prístroje, vymeniť v nich batérie alebo ich vyčistiť, by mala byť samozrejmosť. Slovom „postarať“ však myslíme celkovú starostlivosť o dieťa. Prečo? Pretože bez ohľadu na to, či máme dieťa s postihnutím alebo nie, každý z nás má momenty, keď potrebuje zastúpiť. Či už vtedy, keď ochorieme a potrebujeme ísť na vyšetrenie alebo do nemocnice, alebo vtedy, keď potrebujeme v rámci zachovania zdravého rozumu krátky čas iba pre seba, keď si môžeme ísť zacvičiť do posilňovne alebo posedieť s priateľkou na káve. Niekedy krátka chvíľa nestačí a potrebujeme dlhšiu víkendovú prestávku, keď môžeme načerpať nové sily. Hovorí sa, že ak naplníme svoj vlastný pohár, potom máme z čoho prelievať a rozdávať ďalej. Ak si odpočiniete, budete mať viac radosti zo života a tým aj viac energie sa znova pustiť do starostlivosti o dieťa aj partnera.

Možno si poviete, že je to predsa samozrejmé, že sa vedia postarať obaja. Faktom však je, že sa vo  viacerých rodinách stáva, že rodič, ktorý ostáva doma, preberie postupne na seba všetku zodpovednosť týkajúcu sa starostlivosti o dieťa. Tým, že trávi s dieťaťom omnoho viac času, veľmi ľahko skĺzne do pocitu, že je to on, ktorý zvláda starostlivosť rýchlejšie (pretože má každodennú prax) a zároveň lepšie (pretože pozná všetky nuansy dieťaťa). Druhý rodič časom prijme postoj svojho partnera ako fakt a prestane sa do starostlivosti o dieťa aktívne zapájať. Časom však prvý rodič príde na to, že už nevládze, keďže všetko okolo dieťaťa robí sám a rád by to zmenil. Rýchla zmena však nie je možná. Naučiť sa totiž všetko od základu vyžaduje čas aj preorganizovanie chodu domácnosti. Aby k takýmto stresovým situáciám zbytočne nedochádzalo, je veľmi dôležité, aby ste hneď od začiatku boli do starostlivosti o dieťa zapojení obaja rodičia. Aby ten, kto trávi s dieťaťom viac času, pravidelne posúval svoje „know-how“ druhému rodičovi. Istota, že sa viete dostatočne dobre postarať o dieťa obaja, je špeciálne dôležitá u rodičov detí s viacnásobným postihnutím, ktoré majú viaceré špecifiká týkajúce sa kŕmenia, cvičenia, komunikácie alebo vzdelávania.

 

7. Zdôverujte sa pravidelne partnerovi so svojimi pocitmi a úvahami, hľadajte v ňom podporu.

To, že je dôležité nájsť si pravidelný čas, keď sa môžete dohodnúť o praktických veciach (kto, kedy, ako, prečo), sme už spomenuli. Na to, aby ste však ako partneri mohli vzájomne rásť a lepšie sa poznávať, potrebujete hovoriť aj o vašich myšlienkach, pocitoch, radostiach a strachoch. Viaceré manželské páry, ktoré si prešli turbulenciami a náročnými chvíľami, tvrdia, že práve pravidelné zdieľanie, dávanie a prijímanie podpory od svojho partnera je to, čo im dodalo dôveru, že ťažkosti s dieťaťom nakoniec spolu prekonajú.

V poradni sa občas hlavne mamy trápia tým, že pre svoje dieťa nerobia dostatočne veľa, alebo tým, že aj to, čo robia, nerobia dostatočne dobre. Ak je to aj váš prípad, skúste sa porozprávať s vaším manželom, čo si o tom myslí. Možno prídete na to, že sa potrebujete dozvedieť o vývine, komunikácii alebo problematike sluchu viac, aby ste sa cítili vo výchove istejšie a vedeli sa rozhodnúť, čo je pre vaše dieťa dôležité, alebo, naopak, získate od svojho partnera podporu a uistenie, že to, čo už teraz robíte a viete, je dostatočné a dobré. S veľkou pravdepodobnosťou prídete na to, že sa staráte o dieťa najlepšie, ako viete. Pamätajte, že nie je cieľom, aby ste sa stali odborníkom na všetko. Vašou úlohou je ostať predovšetkým rodičmi, vytvoriť dieťaťu bezpečné prostredie, v ktorom môže v radosti rásť, hrať sa a komunikovať.

Ak máte partnera, ktorý málo hovorí a zdieľanie je pre vás dôležité, skúste sa s ním dohnúť, či by bol ochotný aspoň sedieť a počúvať, čo máte na srdci. Niekedy pomáha samotná skúsenosť, že nás ten druhý počúva, pretože tým, že nahlas hovoríme o tom, čo nám beží v hlave, sa nám často myšlienky darí utriediť.

 

 8. Hovorte otvorene o financiách a o tom, ako sa vyrovnáte s tým, že ich máte menej.

Viaceré rodiny na našich stretnutiach alebo podporných skupinách otvorili tému financií a zhodli sa na tom, že postihnutie dieťatka prinieslo do ich rodiny finančný stres. V závislosti od toho, či malo dieťa poruchu sluchu alebo viacnásobné postihnutie, financie v rodine zaťažili platené logopédie a rôzne terapie, fyzioterapeutické pobyty, špeciálne diéty, lieky alebo financie spojené s umiestnením dieťaťa do jaslí, škôlky alebo iného zariadenia. Rodičia, ktorí bývajú v menších mestách, často na stretnutiach spomínajú, aké je to finančne náročné dochádzať pravidelne za väčšinou odborníkov na veľké vzdialenosti, ako ich limituje, že si jeden z rodičov musí brať často dovolenku alebo neplatené voľno, aby sa stretnutí s odborníkmi mohol zúčastniť tiež.

 

Kto ostane doma? Kto bude pracovať? Bude nutné sa uskromniť? Je dôležité, aby ste našli spoločnú dohodu a neočakávali, že ten druhý automaticky chápe, že to inak nepôjde. Ak vidíte, že nie ste dlhodobo schopní utiahnuť finančné nároky vašej domácnosti, neodkladajte rozhovor s partnerom na  neskôr. Oceňte sa navzájom za to, že každý z vás ťažko pracuje – jeden doma a druhý v práci. Tí, ktorí ostávate doma, pripomínajte si, že vaši partneri môžu byť pod veľkým tlakom, ak napriek všetkej ich snahe a pracovnému nasadeniu nie je v rodine stále dostatok financií. Ak takáto situácia trvá dlho, niet sa čomu diviť, že začnú často byť podráždení a ich únavu si „odnesiete“ vy najbližší.

 

Spory v takomto napätom období ľahko vyvolá aj nedorozumenie, keď si jeden z manželov chce urobiť radosť a kúpi si niečo, čo nie je „nevyhnutné“, prípadne majú rodičia rozdielny názor na to, či je dôležité investovať financie aj do auta, bytu, dovolenky alebo pôjdu financie predovšetkým na dieťa a starostlivosť o neho. Je veľmi dôležité, aby ste mali obaja reálnu predstavu o rodinných financiách, dohodli sa, čo budú vaše priority, a v prípade núdze sa spoločne rozhodovali, či je možné preorganizovať financie rodiny (či sú položky, na ktorých ešte viete ušetriť, a, naopak, na ktoré v žiadnom prípade nechcete siahnuť). Vyhnete sa tak zbytočným hádkam o tom, kto a za čo utráca viac, ako by mal.

Spoločný rozhovor vám zároveň môže pomôcť rozhodnúť sa, či budete skúšať žiadať o štátne príspevky, ktoré by vám mohli situáciu uľahčiť. Nebojte sa obrátiť so svojimi otázkami týkajúcimi sa finančnej podpory na sociálneho pracovníka  v CŠPP alebo CVI, prípadne sa priamo obráťte na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

 

 9. Hovorte spolu o tom, akú veľkú rodinu by ste chceli mať.

Každý manželský pár začne v určitom období svojho života riešiť, koľko detí by chcel mať. V prípade rodičov, ktorí už majú dieťatko s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím, môže byť rozhodovanie o veľkosti rodiny pre jedného alebo oboch partnerov náročnejšie. Toto sú len niektoré dôvody, ktoré pomenovali rodičia počas našich stretnutí v poradni:

  • strach oboch rodičov, že by aj ich ďalšie dieťa mohlo mať poruchu sluchu. Často to býva vtedy, keď si rodičia nie sú istí príčinou poruchy sluchu,
  • nezhoda medzi rodičmi, keď jeden už vnútorne prijal fakt, že by prijal aj ďalšie dieťa s poruchou sluchu, a druhý rodič nechce v žiadnom prípade riskovať, že by sa mu ďalšie dieťa s poruchou sluchu narodilo,
  • obava, že by na výchovu druhého dieťaťa zostal druhý znova sám (otec je napríklad preč na týždňovkách a nablízku nie sú starí rodičia, ktorí by pomohli),
  • únava a vyhorenie rodiča, ktorý ostáva s deťmi doma,
  • obava, že by bolo ďalšie dieťa v rodine ukrátené o pozornosť, keďže starostlivosť o dieťa s postihnutím vyžaduje veľa energie,
  • limitované financie.

 

Rodičia, ktorí sa rozhodli mať viac detí, tak konajú zvyčajne z dvoch dôvodov. Jeden je, že sa snažia naplniť svoju vlastnú biologickú túžbu po ďalšom dieťati a nechcú, aby ich postihnutie jedného dieťaťa ovplyvnilo úplne vo všetkom, a druhý dôvod je ten, že si racionálne vopred spočítajú, aké všetky výhody to môže pre dieťa s poruchou sluchu mať, keď budú mať viaceré deti v rodine.

Keď sa spätne spýtate rodičov dieťaťa s poruchou sluchu, aké výhody to pre nich samotných alebo dieťa teraz má, že majú viaceré deti v rodine, zvyčajne dostanete tieto odpovede:

  • túžili sme mať väčšiu rodinu, a tak sme si naplnili svoj sen. Nenechali sme sa odstrašiť racionálnymi obavami,
  • vedeli sme, že pre naše dieťa s poruchou sluchu zatiaľ nie je dobré, aby išlo na celý deň do škôlky, a chceli sme, aby bolo ešte doma a tak sa prirodzene vytvoril priestor aj na to, aby sme mohli mať ešte jedno dieťa,
  • zažili sme si, aké to je byť obyčajným rodičom „bežného“ dieťaťa,
  • umožnili sme nášmu dieťaťu s poruchou sluchu mať „parťáka na stálo“. Mať niekoho, kto tu s ním bude aj potom, čo tu my raz nebudeme,
  • vytvorili sme prostredie, kde musí dieťa každý deň prirodzene a veľa komunikovať. Máme síce menej času na cielené terapie (logopédiu), ale naše dieťa má zase omnoho viac príležitostí v bežnom živote precvičovať novo získané komunikačné a sociálne zručnosti,
  • počujúci súrodenci ťahajú dieťa v komunikácii. Sú pre neho dobrým modelom. Veľa sa od nich učí novým slovám, pretože každé z našich detí má oblasť, o ktorú sa zaujíma viac, a preto má aj bohatšiu slovnú zásobu v danej oblasti,
  • súrodenci naučili naše dieťa s poruchou sluchu reálnemu životu. Je viac samostatné a priebojné, ako keby ostalo jedináčikom. Zvyklo si, že nie je stredobodom starostlivosti a pozornosti a že sa aj ono samo musí postarať o druhých.

 

Neexistuje „správna“ odpoveď na otázku, či mať ďalšie dieťa alebo nie. Faktom však je, že rovnako ako pre väčšinu počujúcich detí, aj pre deti s poruchou sluchu je súrodenec veľkým prínosom a pre väčšinu rodín nepredstavuje záťaž navyše. Dočítate sa to napokon aj v odpovediach rodičov v podkapitole o súrodencoch. Rozhodnutie o druhom dieťati sa však nedá siliť.

Chceme vás povzbudiť, aby ste o svojich pocitoch a úvahách hovorili otvorene. Ak totiž nie ste obaja rodičia v zhode v tom, akú veľkú rodinu by ste chceli mať, a zároveň sa nezhodujete v tom, kedy ste pripravení sa o ďalšie dieťatko pokúsiť, môže to viesť nielen ku konfliktom, ale aj k intímnemu odcudzeniu. Možno k odpovedi nedospejete hneď, prinajmenšom však môžete spoločne uvažovať o tom, za akých podmienok si viete ďalšie dieťatko predstaviť (väčšia zaangažovanosť druhého rodiča, skoršie príchody druhého rodiča domov, vyšší príjem v rodine, pomoc babysitterky, kúpa väčšieho bytu, negatívne výsledky genetiky). Možnože zistíte, že dočasným riešením je čakať, ale obaja ste už teraz otvorení svoje rozhodnutie časom prehodnotiť a zmeniť.

Ak sa spor o počte detí v rodine vyhrocuje a neviete si ho medzi sebou vyriešiť, skúste vyhľadať psychológa alebo párového terapeuta, s ktorým by ste sa mohli spoločne o téme porozprávať. Pomôcť v rozhodovaní vám môže aj to, že sa stretnete s viacerými rodičmi, ktorí majú dieťa s poruchou sluchu a kedysi stáli pred rovnakým rozhodnutím ako vy. Môžete sa porozprávať o tom, ako zvládajú viaceré deti v rodine, aby ste mali predstavu, čo takéto rozhodnutie znamená. Majte však na pamäti, že ich rady a skúsenosti nemusia byť úplne aplikovateľné na váš život, pretože neexistujú žiadne dve rodiny, ktoré by boli úplne rovnaké.

 

10. Hovorte otvorene o problémoch vtedy, keď sa objavia. Neodkladajte to na neskôr.

Rodiny s dieťaťom s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím sa musia často rozhodovať o veciach, ktoré nie sú jednoduché. Je prirodzené, že ako partneri môžete mať rozdielne názory na výber komunikačnej metódy, načúvacích prístrojov alebo kochleárneho implantátu, vhodnosť a potrebnosť rôznych terapií alebo výber školy.

Tu je niekoľko krokov, ktoré vám môžu uľahčiť diskusiu. Na internete nájdete na túto tému veľké množstvo praktických rád.

  • Snažte sa vybrať si na diskusiu čas, keď vaše dieťa nie je nablízku.
  • Posaďte sa a v pokoji sa pokúste sa čo najpresnejšie opísať, v čom vidíte problém. Napríklad: „Mám pocit, že nemám dostatok času sama pre seba. Nebola som na prechádzke posledné dva týždne.“ „Hnevá ma, keď všetky naše financie idú na terapie, rád by som išiel na spoločnú dovolenku.“
  • Vypočujte si, čo na to hovorí váš partner. Pokúste sa ho počúvať bez toho, aby ste ho prerušovali.
  • Hľadajte viaceré možné riešenia problému. Ak máte pocit, že ste našli riešenie, uistite sa, že s ním súhlasíte obaja.
  • Spýtajte sa nakoniec partnera (partnerky), ako s riešením súhlasí, či mal šancu povedať všetko, čo chcel. Ak vidíte, že je nespokojný, hovorte o tom, čo by ste mohli spoločne vymyslieť inak, aby sa cítil lepšie.
  • Pamätajte, že obojstranná spokojnosť s konkrétnym riešením sa môže postupom času meniť. Nevyčítajte preto partnerovi, ak je s riešením po nejakom čase nespokojný. To, že si ho kedysi sám vybral, neznamená, že teraz nemôže potrebovať zmenu. Ak je to čo i len trochu možné, hľadajte nové riešenie, ktoré by bolo dobré pre vás oboch.

 

„Pre nás ako rodičov bola Hankina porucha sluchu veľká skúška, ako sa zladiť a  nájsť si opäť cestu k sebe…“

 

 11. Oslavujte úspechy a pokroky, zažívajte radosť.

Ak hovoríme „oslávte“, nemyslíme tým finančne náročné oslavy, skôr drobnosti, ktoré potešia oboch. Viacerí rodičia spomenuli, že sa ich vzájomný vzťah posilnil, keď sa začali spoločne tešiť z malých pokrokov, ktoré urobili oni aj ich dieťa. Bolo pre nich veľmi dôležité, že sa začali zameriavať na pozitívne veci a malé zlepšenia. Všetky veľké výzvy (dlhodobé ciele) si rozkrokovali do množstva malých krokov a tešili sa z každého dosiahnutého stupienka.

 

„Tešíme sa zo slov aj posunkov – z každého jedného. Z toho, že sa môžeme s našimi deťmi dohovoriť a porozumieť si. Z toho, že môžeme vidieť, ako obe deti premýšľajú – ako sa im rozširuje svet… Ak by nebolo inakosti, zrejme by toto všetko bolo pre nás samozrejmosťou…“

 

 „Maťko a jeho diagnózy nám ukázali úplne iný rozmer života. Človek stojí viac nohami na zemi. Žijeme tu a teraz a vieme sa zasa tešiť z maličkostí. A to sú zásadné veci v živote. Myslím, že nebyť prekážok a kostrbatej cesty, ktorú sme prešli, neboli by sme takí ľudia, akí sme.“

 

Aj vtedy, ak sa to zdá vyslovene náročné, pokúste sa o to, aby ste ako rodina zažívali aspoň drobné radosti. Malé rodinné výlety do parku, spoločné prechádzky na nové, vzdialenejšie ihrisko alebo aktivity, kde stretnete viaceré rodiny s deťmi s poruchou sluchu (aj bez nej), môžu nielen vám, ale aj vašim deťom priniesť veľa milých a veselých spomienok, z ktorých môžete čerpať energiu zase vtedy, keď prídu náročné chvíle.

Pamätajte, že aj vtedy, keď sa dieťa vyvíja pomalšie, existuje veľa dôvodov na radosť. Vnútornému pokoju vo všeobecnosti pomáha, ak nebudete neustále porovnávať svoje deti s inými deťmi. Ak je to čo i len trošku možné, hľadajte pozitíva na tom, ako to máte tu a teraz, tešte sa z drobností, ktoré ste vy ako rodina alebo vaše dieťa dosiahli.

 

„Odstraňujeme vývinové tabuľky a stres spojený s tým, že sa naše dvojičky oneskorujú vo viacerých vývinových oblastiach. Chceme sa začať s väčšou radosťou pozerať, ako naša náročná, ale perfektná dvojka dozrieva, ako sa posúva vpred svojím vlastným tempom… Nemyslím tým, že prestaneme rozvíjať ich rezervy. Len som si uvedomila, že sa nedá stíhať zrealizovať odporúčania všetkých odborníkov. Zároveň som si uvedomila, koľko starostí nám prinášajú také úplne neplodné trápenia o tom, aké budú naše deti o rok, dva, desať, tridsať… Koľko slov naše deti povedia, aké školy vychodia, koľko čokolád kúpia iba sebe a koľko aj ostatným, čím sa raz stanú, akých partnerov budú mať a v čo sa budú nádejať… Rozhodli sme sa, že to, čo chceme, je, aby sme im tu a teraz vytvorili domov, v ktorom by mohli rásť, učiť sa hodnotám a popri tom rozvíjať svoje silné aj slabé stránky, ale bez toho, aby sme boli v strese, koľko sme toho ešte dnes neodcvičili a ako pozadu sú naše deti oproti iným deťom.“

 

12. Nájdite si čas na spoločné chvíle vo dvojici. Neizolujte sa.

Jedným z najčastejších problémov, s ktorým rodiny s dieťaťom s postihnutím bojujú, je nedostatok času. Väčšina rodín aspoň zo začiatku tvrdí, že ich starostlivosť o dieťa s poruchou sluchu zamestnáva natoľko, že im ostáva omnoho menej času na súrodencov a domácnosť, ako by chceli. Viacerí cítia, že by nielen chceli, ale aj potrebovali budovať vzájomný manželský vzťah, zároveň však majú pocit, že ich každodenná realita a povinnosti zahlcujú natoľko, že ide ich manželstvo do úzadia.

Keďže väčšina rodičov, ktorých poznáme, má tendenciu dávať potreby svojho dieťaťa pred vlastné potreby, veľmi ľahko sa stáva, že neostane čas na ich vlastný rast a oddych vôbec. Okrem toho, že nie je čas na oddych, hlavne rodičia detí s viacnásobným postihnutím, rodičia s jedným príjmom alebo rodičia, ktorí nemajú nablízku širšiu rodinu, sa okrem toho, že nemajú čas na seba, cítia byť zo začiatku izolovaní a osamelí. Ako si čas nájsť? Niekedy stačí každodenná 20-minútová spoločná prechádzka po sídlisku, aby váš vzťah s partnerom pookrial. Ak nemáte vo svojom okolí starých rodičov, ktorí by vám pomohli, máte takého človeka medzi priateľmi alebo susedmi? V panelákoch často žijú staršie dámy, ktoré nemajú svoje vnúčatá nablízku a veľmi rady vám dieťa pokočíkujú. Poprosiť o pomoc môžete dobrého priateľa, dobrovoľníkov, ktorí pracujú napríklad v Kresťanskom centre nepočujúcich alebo iných organizáciách, ktoré združujú ľudí so srdcom pre nepočujúcich, študentov špeciálnej pedagogiky, ktorí popri starostlivosti o vaše dieťa môžu získať prvé cenné informácie o tom, ako sa dieťatko s poruchou sluchu vyvíja. Niektorí rodičia sa rozhodli poriešiť svoj spoločný voľný čas tak, že pravidelne platia na dve až styri hodiny týždenne babysitterku. Rozhodli sa pre takéto riešenie aj napriek tomu, že sa museli uskromniť v niečom inom. Počas týchto vzácnych chvíľ, keď majú voľno, chodia spolu s partnerom športovať, počúvajú hudbu alebo idú na návštevu za spoločnými priateľmi. Oddych nie je luxus, je to nevyhnutná súčasť toho, aby ste vydržali nároky, ktoré sú pred vami, aby ste vy aj vaše manželstvo ostali zdraví. Ak budete každý deň aspoň chvíľku tráviť čas so svojím partnerom pri niečom, čo máte obaja radi, váš vzťah bude mať šancu byť čoraz viac intímnejší a tým aj akékoľvek ďalšie stresy budete mať v budúcnosti väčšiu šancu zvládnuť. Hľadajte preto pomoc u iných ľudí a nezabúdajte na to, že ste partnermi a nielen rodičmi.

 

13. Prijmite pomoc starých rodičov, zároveň si však zachovajte právo rozhodovať sa.

V súčasnej dobe je čoraz viac rodín, kde vypomáhajú s dieťaťom s poruchou sluchu aj starí rodičia. Pomáhajú finančne, strážia deti alebo pomáhajú rozvážať dieťa na rôzne terapie. Mnohí rodičia vnímajú túto pomoc ako veľmi potrebnú. Faktom však je aj to, že niektorí starí rodičia v snahe pomôcť prekračujú hranice a narúšajú rodičovskú autoritu, neustále komentujú a spochybňujú rozhodnutia rodičov. Rodičia sa takémuto tlaku občas nevedia brániť, pretože majú pocit, že musia byť k starým rodičom úctiví, keďže im s dieťaťom pomáhajú.

Je veľmi dôležité vedieť prijať pomoc a vypočuť si rady starých rodičov alebo širšej rodiny, zároveň je však dôležité zachovať si vedomie toho, že o svojom dieťati rozhodujete vy a takisto ste to vy, kto v budúcnosti ponesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

 

14. Prečítajte si, čo si odborníci a iní rodičia myslia, že pomáha budovať silnú rodinu.

Na internete je na túto tému popísaných veľa článkov. Na spoločnom zozname by ste určite našli komunikáciu, počúvanie, podporu, rešpekt, dôveru, zábavu, zmysel pre humor a v neposlednom rade odvahu vyhľadať odbornú pomoc, keď je nutná.

 

 15. Vyhľadajte odbornú pomoc.

Manželské páry sa vyrovnávajú s poruchou sluchu rozdielne. Ak máte pocit, že sa vzťah s vaším partnerom dlhodobo zhoršuje, a cítite, že sa čoraz viac od manžela vzďaľujete psychicky aj intímne, vaše hádky sú čoraz intenzívnejšie alebo máte, naopak, dlhodobo „tichú“ domácnosť, porozprávajte sa so svojím partnerom o tom, či by ste mohli spoločne vyhľadať pomoc psychológa.

 

Pamätajte, že existuje veľa spôsobov, ako úspešne budovať partnerský vzťah. Ak existuje jedna vlastnosť, ktorá pomáha rodinám uspieť, tak je to asi flexibilita – schopnosť znova a znova prehodnocovať, či sme so situáciou všetci spokojní, a ak nie sme, tak spoločne hľadáme spôsoby, ako tento stav zmeniť. Flexibilita alebo pružnosť je dôležitá hlavne preto, lebo počas toho, ako vaše dieťa bude rásť, budú sa meniť nielen jeho potreby, ale aj vaše vlastné potreby ako rodičov.