„Som im vďačná, že som sa nikdy necítila postihnutá v zmysle, že som niečo menej. Necítila som sa neschopná.“

 

„Som im vďačná, že ma nedali do špeciálnej školy a ,hodili ma do vody‘. Som totiž typ, ktorý sa ťahá za silnejšími, typ, ktorý chce tých vpredu dobehnúť. Myslím, že v mojom prípade by bola špeciálna škola na škodu, ale určite by som to nechcela paušalizovať na všetky deti.“

 

„Oceňujem, že so mnou veľa po logopedickej stránke pracovali. Doma som mala zošit so svojimi fotografiami a pamätám si, že sa mi vďaka nemu veľmi rýchlo rozvíjala reč.“

 

„Som im vďačná za to, že som nežila v izolácii. Veľa sme chodili na návštevy, kde sa ma vždy niekto spýtal, čo som robila, ako sa mám a tak. Bola som tak nútená veľa hovoriť. Mala som to šťastie, že sme bývali na dedine a ja som trávila veľa času vonku s kamarátmi, sesternicou a bratrancami. Hrávali sme sa spolu vonku na ulici a bláznili sa a ja som tak nadviazala slušné kontakty s počujúcimi deťmi. Kontakty, z ktorých neskôr vznikli veľké priateľstvá.“

 

„Som im vďačná za dril, ktorý so mnou urobili, vďaka ktorému som dobehla a často i predbehla iné decká. Som im vďačná za to, že ma týmto postupom naučili vždy od seba očakávať viac, vyžadovať viac, a nikdy nepoužiť sluchové postihnutie ako výhovorku, ale ako výzvu.“

 

 „V detstve som bola som nahnevaná na moju mamu, že ma toľko trápila s učením a výslovnosťou sykaviek, ktoré som dobre nepočula. Ako pubertiačka som pochopila, že mamkina drina priniesla výsledky, za ktoré som jej teraz veľmi vďačná.“

 

„Ďakujem im za všetko dobré aj zlé, čo sme spolu prežili, lebo ma to naučilo byť silnejšou a odolnejšou. Ďakujem im za všetku trpezlivosť a lásku, s ktorou sa mi venovali. Za všetky podnety, ktoré mi podsúvali, za všetky možnosti voľby. Ďakujem im za otvorenosť, vďaka ktorej teraz dokážem jednať s ľuďmi priamo na rovinu (u nás neexistovali žiadne tabu). Ďakujem im za to, že ma naučili, ako byť asertívnou a vedieť, čo v živote chcem. Za spokojnosť. Za ciele. Za vzdelanie. Za podporu. A predovšetkým za to, že to so mnou nevzdali, aj keď vedeli, aké to bude ťažké a finančne náročné.“

 

„Som najmladšie (tretie) a jediné dieťa so sluchovým postihom. Vážim si, že sa ma moja matka nevzdala a napriek tomu, že to bolo u nás doma náročné, sa snažila bojovať a vychovávať ma v domácom prostredí. Dala mi lásku, aj tvrdú výchovu – ,teraz musíš, zopakuj ešte raz…‘.“

 

„Som im vďačná za to, že mi nikdy nedali priestor na nejaké ľutovanie sa a zároveň mi nikdy nedali pocítiť, že sú nešťastní z toho, že nepočujem. Brali ma ako každého iného. Mám sestru a obe sme sa museli rovnakým dielom podieľať na všetkom, žiadne zvýhodnenia neexistovali.“ 

 

„Vždy ma rodičia, ale hlavne súrodenci motivovali a neustále mi pomáhali. Som im za to vďačná.“ 

 

„Som vďačný, že som vyrastal aj s nepočujúcimi deťmi a chodil do škôlky pre nepočujúce deti. Moji rodičia sa kamarátili a stretávali s inými rodičmi sluchovo postihnutých detí, boli členmi organizácie rodičov a priateľov sluchovo postihnutých detí. Bolo to super, že som nemal problémy spojiť dva svety – počujúcich a nepočujúcich.“

 

„Som vďačná, že ma rodičia dali do bežnej školy. Vďaka tomu, že som bola vo veľkom kolektíve, tak som si našla veľa kamarátov, naučila sa nebáť sa a byť odvážna. Som rada, že som sa tam naučila písať a čítať s porozumením.“

 

„Som vďačný, že ma rodičia nakoniec dali na špeciálnu školu, kde som mal okolo seba rovnaké deti, ako som bol ja. Myslím, že mi tam pomohli rozvinúť moju osobnosť. Len jedno negatívum to malo, že som musel bývať na internáte. Radšej by som dochádzal, ale vtedy sa to vôbec nedalo.“

 

„Som vďačná za lásku a trpezlivosť mojich rodičov. Sme traja nepočujúci súrodenci a máme počujúcich rodičov. Neustále nám veci vysvetľovali a opakovali bez toho, aby nám dali pocítiť, že už sú z toho unavení. Chodili s nami neustále k lekárom a snažili sa pre nás robiť len to najlepšie. Pamätám si, ako mi môj ocko prekladal, keď som niečomu z televízora nerozumela.“

 

„Som vďačná za to, že sa moja mama nenechala ovplyvniť lekármi, ktorí jej hovorili, že ma majú dať do internátnej školy, že sa ma odmietla vzdať. Som rada, že ma nechala medzi počujúcimi deťmi, aj keď priznávam, že to napriek tomu, že som vtedy bola iba ľahko nedoslýchavá, nebolo vždy ľahké. Bez nej by som dnes nevedela to, čo viem. Chápem však, že pre iné dieťa by bola lepšia špeciálna škola.“

 

 „Som im vďačná za čas, ktorý do mňa investovali, za to, že to nevzdali, keď už aj doktori hádzali flintu do žita. Šli na to intuitívne a napriek zákazom zvolili svoju cestu.“

 

„Som vďačný svojim rodičom za veľa. Vždy boli veľmi starostliví a obetaví a takí sú až doteraz. Aj teraz, keď niečo potrebujem, ešte stále mi pomáhajú. Viem, že pre mňa nemôžu urobiť viac, ako robia.“

 

„Som vďačná, že moji rodičia vždy hľadali možnosti, aby som dostala čo najlepšie načúvacie prístroje,  ktoré mi pomáhali počuť.“

 

Som vďačná za ich obetu a starostlivosť. Za to, že so mnou mala moja mama odmalička veľkú trpezlivosť a cvičila so mnou výslovnosť a logopédiu. Inak by som dnes nebola tam, kde som.“

 

 „Som im vďačná, že nezneužívali moje sluchové postihnutie pred cudzími ľuďmi na sebapoľutovanie (ako to niekedy u rodičov vidím).“

 

„Rodičom veľmi vďačím za užasnú výchovu, za to, že ma učili pekne rozprávať (a teraz už aj pekne posunkujem :-).“