„Podľa mňa by rodičia nemali zabúdať na to, že treba nasadiť 100 % úsilie vo všetkom, aj v citoch. Uvedomiť si, že dieťa, ktoré je vyčerpané, lebo sa snaží AKTÍVNE celý deň počúvať, potrebuje večer aj aktívne vyhladkať a vyrozprávať sa… že objatie je viac ako potľapkanie po pleci alebo uznanlivé slová.“

 

„Socializácia nepočujúceho dieťaťa. Vaše dieťa môže mať bohaté vedomosti a dobré domáce zázemie, ak sa však nebude vedieť včleniť do sveta počujúcich ani do sveta nepočujúcich, tak ostane samo… Pomôžte mu, aby perfektne ovládlo aspoň jeden jazyk, teda malo dobrú komunikáciu v hovorenom alebo posunkovom jazyku, inak sa začne izolovať.“

 

„Rodičia by nemali používať sebaľútosť a cúvanie pred prekážkami a už vôbec by nemali deťom vybavovať úľavy. Ak sa dieťa naučí cúvať a odkladať svoje povinnosti na druhých, stále v ňom bude narastať pocit závislosti od druhých a to je frustrujúce.“

 

„Je dôležité venovať sa dieťaťu, neizolovať ho a pomôcť mu, aby sa z neho stal nezávislý a slobodný človek. Nedať mu najavo svoje smútky ani ľutovanie. Tie totiž nijak pozitívne neovplyvnia hendikep, naopak, prenesú frustráciu na dieťaťa, ktoré  bude neskôr večne nespokojné, bude sa večne hľadať.“

 

„K nepočujúcim deťom je potrebné správať sa rovnako ako k počujúcim deťom.“

 

„Prihliadať na to, na čo dieťa má a čo zvláda. Nekritizovať ho za to, čo mu nejde, ale podporovať ho a rozvíjať jeho nedostatky.“

 

„Je dobré, ak dieťa sa naučí rozprávať prirodzenou rečou (treba nájsť dobrého logopéda), ale potrebná je aj posunková reč.“

 

„Dôležité je pochopiť sluchovo postihnuté dieťa a nájsť si takú formu komunikácie, ktorou s ním budete bez problémov komunikovať.“

 

„Hovoriť, hovoriť, hovoriť a k tomu používať aj pomocné posunky, je to skvela kombinácia. Vyžadovať od dieťaťa očný kontakt, trvať na nosení naslúchacieho pristroja, zaradovať dieťa do spoločnosti, dať mu priestor na dýchanie a slobodu a veľmi zvážiť integráciu dieťaťa. Ak má slabšiu a strednú stratu sluchu, primeranú reč, bezproblémovo nadväzuje vzťahy, vtedy bude integrácia nápomocná v rozvoji dieťaťa. Ale však dieťa nemá zvládnuté základy komunikácie, je lepšie ho dať do školy pre sluchovo postihnutých, pretože by v integrovaných podmienkach trpelo, nemalo by tam kamarátov a nikto by mu nerozumel. Myslím, že najhoršie na nefunkčnej integrácii je práve sociálna exklúzia. Je to veľký zásah do osobnosti, ktorým dieťa len trpí…“

 

 „Veľmi dôležité je rozprávať sa so sluchovo postihnutým dieťaťom o pocitoch. Učiť ho pomenovať svoje vlastné pocity, pochopiť ich a prijať ich a zároveň ho učiť vnímať a chápať pocity iných.“

 

„Rodičia by nemali zabúdať na lásku. Či je dieťa počujúce alebo nepočujúce, stále potrebuje veľa lásky a motivácie.

 

 „Nepočujúce dieťa potrebuje podnetné prostredie, ktoré mu pomôže vyrásť v osobnosť, ktorá nie je závislá od druhých. Na to, aby to dosiahlo, potrebuje, aby boli rodičia dôslední a trpezliví pri vysvetľovaní a akceptovali ho. Potrebuje vedieť, že je prijímané a môže veriť v seba a svoj samostatný úsudok.“

 

„Nepočujúce dieťa potrebuje jasne definované hranice. Potrebuje vedieť, odkiaľ- pokiaľ a čo robiť vo viacerých alternatívnych situáciách.“

 

„Nepočujúce dieťa má odlišné ponímanie reality a dostáva sa svojím spôsobom do izolácie. Je potrebné s ním neustále preberať sociálne situácie a vysvetľovať mu správanie, vďaka ktorému sa dostáva do konfrontácie s okolitým svetom. Myslím, že nepočuje deti prežívajú emócie omnoho intenzívnejšie a pamätajú si všetky krivdy a príkoria. ,Normálne‘ dieťa sa samo v sebe ťažko vyzná, nieto nepočujúce dieťa, ktoré nie vždy rozumie správaniu dospelých a autorít. Toto neporozumenie sa potom prenáša aj do dospelosti. Mnoho nepočujúcich reaguje ešte v dospelosti na veľa vecí vzťahovačne, jednostranne a ublížene, pretože sa nenaučili riešiť veci v pokoji.“

 

„Akceptujte svoje nedoslýchavé dieťa, iba tak sa naučí žiť na pomedzí dvoch svetov. U nedoslýchavých vo svojom okolí často vídam dva extrémy. Jeden je príliš dominantný (nerád sa prispôsobuje a nerobí kompromisy) a druhý je zas príliš submisívny (nechá sa manipulovať do úplne absurdných záležitostí, nechá sa vydierať). Myslím si, že je to tým, že väčšinu z týchto ľudí rodičia v detstve neprijali takých, akí sú. Nenaučili ich prijať danú situáciu (poruchu sluchu) taká, ako je, nenaučili ich pracovať s tým, čo majú dobré k dispozícii. Preháňanie ani ignorovanie poruchy sluchu nie je riešenie. Ideálne je asi vnímať poruchu sluchu u dieťaťa nie ako deficit, ale ako rys, zvláštnosť, niečo, čo ho robí osobitým a s čím sa dá ďalej pracovať. Dieťa bude mať možno náročnejší štart, ale žiť sa stále oplatí :-).“ 

 

„Veľa s deťmi čítajte. Čítanie množstva kníh, časopisov a neskôr aj odbornej literatúry mi pomáhalo potrápiť svoje mozgové závity. Naučil som sa čítať s porozumením – rozumieť, čo je v knihách napísané. Samozrejme, vzdelávam sa doposiaľ.“

 

„Rodičia by nemali zabúdať, že musia veci opakovať toľkokrát, kým si nebudú istí, že im dieťa rozumie a oni rozumejú jemu. Je to len o trpezlivosti a láske.“

 

„Sluchovo postihnuté deti sú veľmi citlivé na to, ak im rodičia dávajú najavo, že na ne nemajú náladu. Viem, že je to ťažké, keď stále potrebujeme niečo vysvetliť, ale dá sa to zvládnuť.“

 

„Je veľmi dôležité, aby rodičia nedali pocítiť sluchovo postihnutému dieťaťu, že na neho nemajú čas.“

 

„Rodičia by určite mali deti naučiť, že sluchové postihnutie je síce prekážka, ale často i výhoda. Nie je to pohroma, ale fakt, ktorý sa časom môže stať zlatom. Ale aby bolo zlatom, netreba ho zahádzať nízkym bahnom.“ 

 

„,Počúvajte‘ svoje dieťa, pretože aj keď to nevie povedať alebo ukázať, vy ste tí, ktorí viete, čo potrebuje.“

 

 „Odborná starostlivosť sa dnes zlepšuje. Máte možnosti, ktoré moja mama nemohla využiť, a preto sa riadila inštinktom. Snažte sa preto získať čo najviac poznatkov a informácií o sluchovom postihnutí. Nezabudnite, že dobrý načúvací aparát (alebo kochleárny implantát) je základom úspechu pre sluchovú a rečovú výchovu.“

 

 „Pre sluchovo postihnuté deti je veľmi dôležité, aby cítili v rodine pohodu, cítili, že majú zázemie. Rodičia by mali deti naučiť, že si z nezdarov netreba nič nerobiť. Mali by podporiť ich záľuby a rozvíjať ich schopnosti. Mali by ich veľa chváliť, povzbudzovať a veľa sa na ne usmievať.“

 

„Sluchovo postihnuté deti mi v detstve nechýbali, lebo som netušila, že existujú. Ja som si myslela, že nepočujú len staré babky a ja (podľa toho, čo som videla v čakárni u ORL). Neskôr som aj nejaké deti spoznala, ale bolo mi veľmi ľúto, keď som videla, že sa iba ľutujú a rozprávajú o svojom sluchovom probléme. Myslím, že keď rodičia naučia deti vnímať poruchu sluchu ako problém a ľutujú ich, tak to preberú ako postoj aj ich deti. Oberá ich to do budúcnosti nielen o sebadôveru, ale aj o všetky pozitíva, ktoré im sluchové postihnutie môže priniesť. Zostanú fixovaní na to, že sluchové postihnutie je niečo zlé. Ono to však nie je zlé, je to iba skutočnosť (fakt). Nálepku ,dobrý‘ alebo ,zlý‘ si k tejto skutočnosti  vyberáme my sami.“

 

 „Pamätajte si, že vaše dieťa bude stále sluchovo postihnuté, a preto od neho nechcite, aby bolo ako počujúce. Dbajte na potreby a limity vlastného dieťaťa.“

 

 „Sluchovo postihnutým deťom treba dať veľa telesnej lásky – pohladkať ich, objať a pobozkať.“

 

„Urobte všetko pre to, aby bolo vaše dieťa šťastné a veselé, aby malo kopu kamarátov a aktivít… :-).“

 

„Je veľmi dôležité, aby sa s malým nepočujúcim dieťaťom začalo okamžite pracovať v rodinnom prostredí.“

 

„Rodičia sa musia venovať a nečakať, že to za nich urobia odborníci.“

 

„Pamätajte, že počúvanie a hovorenie môže byť pre vaše nepočujúce dieťa vždy náročné. Nespoliehajte sa na to, že vaše dieťa bude s načúvacími prístrojmi alebo kochleárom 100 % počuť a pekne rozprávať. 100 % počutie neexistuje. Mám 43 rokov a stále sa učím gramatike slovenčiny. Vždy je to pre mňa tvrdý oriešok, a to aj napriek tomu, že som od mala vďaka rodičom prečítal mnohé knihy, noviny, časopisy a mám titul Mgr.“

 

 „Rodičia, nevylučujte dieťa so stretávania s inými nepočujúcimi. Ak sa dieťa dobre socializuje a má s kým komunikovať, všetko potom ide akosi ľahšie… Je to bežné, že existujú manželstvá medzi nepočujúcimi aj nedoslýchavými. Poznám veľa takých prípadov. V dospelosti totiž už nie sú strojčeky a kochleárny implantát takou prioritou ako v detstve, potom je to socializácia a priateľstvá, ktoré majú veľký vplyv do konca života.“