„V ranom detstve sme sa snažili viesť počujúceho Tomiho k posunkom. Neskôr, keď už naša nepočujúca Kajka čoraz viac naskakovala na hovorenú reč a zistila, že hovoriť je pre ňu čoraz jednoduchšie, tak aj Tomi upustil od posunkov. Iba vtedy, keď mu nerozumela, skĺzol do reči, ktorú znova sprevádzal posunkami. Celý proces ich vzájomnej komunikácie mal prirodzený vývoj a teraz je už bezbariérový.“

 

„Naše komando má vytvorenú perfektnú neverbálnu komunikáciu… a to hlavne vtedy, keď sa chystajú vyviesť lotrovinu. Ale inak Andrejka inštruujeme, aby na Ľudku posunkoval a pred hovorením sa jej dotkol hlavne vtedy, keď nemá slúchadlá. Zároveň ho učíme, že aj vtedy, keď slúchadlá má, tak jej musí veci zopakovať, čakať, či porozumela, a pozerať sa na ňu, kým Ľudka počúva, aby mohla aj odzerať.“

 

„Starší syn absolvoval s nami kurz posunkového jazyka a sme tak bilingválna rodina. Keď hovorí s Kajom, vždy to sprevádza posunkom… i keď teraz je to už čoraz menej, lebo má Kajo porozumenie reči omnoho lepšie než pred implantáciou. Ak príde Peťko za nami, že mu Kajo ani tak nerozumie, pomôžeme mu situáciu vysvetliť my. Posunky boli a sú pre nás veľká pomoc.“

 

„Kubkovi sme vysvetlili, aby sa pozeral na brata, keď s ním hovorí. Sám vie, že Paľko bez aparátikov nepočuje, a preto príde k nemu a poklepe ho  po pleci… ale sú to deti a robia si zle. Paľko si žiada, aby sa dotyčná osoba pozerala naňho aj vtedy, keď on rozpráva a počujúci Kubko sa nárokom nepozerá. Paľko sa potom zlostí, kričí, a tak prídu bratské bitky…  Stále sa snažíme Kubkovi dohovoriť, aby pozeral na Paľka, aj sám Paľko mu vysvetľuje, že keď nemá strojčeky, tak ho nepočuje… no Kubko to raz berie a inokedy, keď má svoj deň, tak má všetko na saláme.“

 

„V našom prípade sme nikoho ku komunikácii nemuseli povzbudzovať. Feri je starší a Veronika mladšia. Párkrát sa nám, naopak, stalo, že sme museli našu ,dravú‘ počujúcu Veroniku krotiť, aby neustále neučila a neopravovala svojho brata v jazyku a výslovnosti. Museli sme jej pripomenúť, že sme tu na to my rodičia :-).“

 

„Keď mal Boris asi osem rokov, tak prišiel za mnou a povedal mi, že už je unavený z posunkovania. Tak som mu vysvetlil, že aj ja som z toho niekedy unavený a viem, že to občas môže byť ťažké, ale v našej rodine sa posunkuje. Povedal som mu, že on sa môže naučiť posunkovať, ale jeho sestra sa nemôže naučiť dobre počuť. Vyzeral prekvapený, že som mu povedal, že aj ja som z posunkovania občas unavený, že som s ním trošku súcitil. Odvtedy s tým už nikdy neprišiel.“