V určitom momente sa vás dieťa opýta: „Prečo musím mať ušká?, Prečo ja nepočujem a vy áno?, Mali by ste ma radšej, keby som počul? Už nechcem mať poruchu sluchu…“ Tieto otázky a úvahy sú prirodzené a môžu prísť niekoľkokrát počas toho, ako dieťa dospieva. Vyjadrujú to, že dieťa dozrieva a uvedomuje si svoju inakosť.

Je na vás, aby ste dieťa naučili prijať inakosť ako pozitívnu výzvu, a nie ako negatívne obmedzenie. Naučili ho, že nemá menšiu hodnotu len preto, že dobre nepočuje.

 

Niektorí rodičia pripravujú nepočujúce deti na ich inakosť dopredu. Čítajú si spolu s deťmi knižky, kde sú hlavnými aktérmi deti s rôznym postihnutím, alebo si rozprávajú rozprávky o deťoch, ktoré prekonávajú rôzne náročné prekážky. Každodenne im opakujú, aké sú milované, pretože si uvedomujú, že deti si pri budovaní svojej identity potrebujú veľakrát zažiť (aj počuť), že porucha sluchu nemá vplyv na to, či sú v rodine prijaté a milované, potrebujú počuť, že nie je rozdiel medzi nimi a počujúcimi súrodencami.

 

Deti potrebujú od mala presné a pravdivé informácie, pretože rýchlo strácajú dôveru k tomu, kto im hovorí niečo, čo sa neskôr ukáže ako klamstvo. Odpovede potrebujú aj vtedy, keď sa samy nepýtajú.  Ak neposkytnete odpoveď dieťaťu vy, nájde si ju samo. Väčšina detí sa začne pýtať na poruchu sluchu v predškolskom veku. Vysvetlite mu, že za poruchu sluchu nemôže. Môže mať totiž pocit, že je potrestané za to, že bolo „zlé“. Samozrejme, že inú odpoveď dáte trojročnému, sedemročnému alebo dospievajúcemu dieťaťu. Zatiaľ čo maličkým deťom zvyčajne stačí porovnanie okuliarov a načúvačikov, školáci už pochopia aj to, že niektoré vlastnosti alebo choroby sa prenášajú z rodičov na deti. Dospievajúce dieťa bude chcieť vedieť ešte viac – napríklad to, či môže mať poruchu sluchu aj jeho dieťa.

Počas stretnutí v poradni otvorilo otázku, čo odpovedať, keď sa dieťa opýta „PREČO“, viacero rodičov. Chceli mať pripravené odpovede, skôr ako dieťa otázky položí, aby nimi neboli zaskočení. Sme vnútorne presvedčené, že najdôležitejším faktorom, ktorý ovplyvňuje, ako sa vaše dieťa vyrovná s poruchou sluchu, je práve to, ako sa s ňou vyrovnávate vy. To, aký vy zaujmete postoj k noseniu načúvacích prístrojov, kochleárnemu implantátu alebo alternatívnej komunikácii, má zásadnejší vplyv na postoj dieťaťa k jeho poruche sluchu ako to, čo mu navonok poviete. Nie vždy totiž to, čo hovoríme, skutočne odráža to, čo cítime, a deti to vedia.

 

Keďže si myslíme, že najlepšie odpovede na otázky typu „prečo“ máte v sebe práve vy rodičia, spýtali sme sa rodičov detí s poruchou sluchu, čo odpovedali na vyššie uvedené otázky v minulosti, prípadne čo by povedali v budúcnosti, ak otázka v nasledujúcich rokoch zaznie.

 

Prečo ja nepočujem a vy áno? Prečo musím nosiť ušká?

„Zatiaľ u nás funguje rozprávka Mimi a Líza, ktorú si spolu s trojročným Erikom čítame. Keď som po prvýkrát povedala ,Mimi je dievčatko, čo má choré očko a nevidí… a ty, Erik, máš choré ušká, a preto máš tieto ušká‘, tak to Erika zaskočilo. Pri opätovnom čítaní to už povedal sám a bez problémov…“

 

„Keď mala naša dcérka tri roky, poukazovala na to, že má ušká a nikto iný ich nemá. Neboli to otázky, ale všímala si rozdiel medzi sebou a inými. Vysvetlila som jej to tak, že ona nepočuje a vďaka naslúchadlám počuje a ja nevidím dobre a vďaka okuliarom vidím. Stačilo to a prestala to riešiť.“

 

„Nám pomohlo, že sme si ukazovali obrázky z internetu alebo knižky, kde boli odfotené nepočujúce deti. Takto sme Samka od malička učili, že nie je ,jediný na svete‘.“

 

 „Simonka mala tri roky, keď skonštatovala, že ani mamka, ani tatik, ani brat, ani pes ušká nemajú a iba ona ušká má. Potom sa ma spýtala, či som smutná, že nemám také pekné ružové ušká ako ona. Tak som, samozrejme, zahrala, že som veľmi smutná J. A ona na to povedala, že mi také ružové kúpi J. U nás je to zjavne opačne.“

 

 „Keď sa ma päťročný Lukáško spýtal, prečo dobre nepočuje, odpovedala som mu, že sa tak narodil. Pýtal sa aj na to, či Stanko (mladší braček) počuje. Odpovedala som áno. Vysvetlila som mu, že ja a on potrebujeme slúchadielka, aby sme dobre počuli, a tato a Stanko ich nepotrebujú… že je to jednoducho tak. Vysvetlila som mu, že niektorí kamaráti v škôlke majú okuliare, aby lepšie videli, iní sú na vozíku alebo potrebujú paličku, aby sa im lepšie chodilo. Zatiaľ to prijal a stačí mu to takto.“

 

„Synovi sme odpovedali, že sa tak narodil, že to Boh takto zariadil. Niektorí ľudia sa narodili s chorými očami, chorými nohami… a preto majú okuliare, vozíky… Dobrí ľudia vymysleli kochleár, a preto nás môže počuť aspoň takto. Povedali sme mu, že iba nepočuje. Teraz to už aj trochu zneužíva – keď nás nechce počúvať, dá si dole ,uško‘ J. Taktiež sme mu povedali, že výhodou je aj to, že chodíme do Popradu, Bratislavy, kde sa stretávame s ľuďmi, na ktorých sa teší.“

 

„Zuzka, nepočuješ preto, lebo nemáš úplne zdravé ušká ako my. S chorými uškami si sa už narodila. Napriek tomu, že som na nás obe dávala veľký pozor, ochorela som najprv ja a potom aj ty, kým si bola ešte v brušku. Aj keby sme to s tatinom veľmi chceli, nedokážeme také veci ovplyvniť. Sme veľmi vďační za to, že ťa máme, to je pre nás najdôležitejšie. Veľmi ťa ľúbime.“

Mali by ste ma radšej, keby som počul/a?

 „U nás prišla otázka: ,Načo si ma narodila?‘ A ja som odpovedala, lebo som ťa veľmi chcela :-).“

 

„Náš syn sa ma už párkrát pýtal, či by som ho mala radšej, keby sa znova narodil a nepotreboval ušká. Povedala som mu, že ho mám takto najradšej, a keby sa znova narodil, tak by som ho znova chcela aj s uškami. Objal ma a zamrmlal si, že aj tak by to bolo super bez nich.“

 

„Raz mi náš syn povedal, že by chcel zaspať a zobudiť sa v budúcnosti, keď už bude ,liek‘ na jeho poruchu. Neviem, ako mu to napadlo, ale teraz už vie, že ho chceme radšej tu a teraz so strojčekmi, a nie až v budúcnosti bez nich. :-)

 

„Zatiaľ táto otázka u nás nepadla. Každý deň Jurkovi prízvukujeme, že ho ľúbime a sme šťastní, že je náš, že sme iba s ním úplná rodina :-). Hovoríme mu, ako nás obohacuje a skrášľuje náš život. Vôbec neprekáža, že už má svoj vek, každodenne mu aj naďalej hovoríme, že ho ľúbime, a on to na oplátku hovorí nám :-).“

 

„Túto otázku nepoložila nepočujúca dcéra, ale počujúci syn, ktorý je alergik. Po určení diagnózy sa spýtal, či ho teraz už nemáme radi, keď je alergik. Odpovedali sme, že jasné, že ho máme radi, len sa musíme popasovať s určitými obmedzeniami, ktoré iné deti nemajú, ale určite to spolu dáme, a vystískali sme sa. To stačilo. Niekedy deťom stačí uistenie, že v tom svojom veľkom probléme nie sú samy… že nech je ten problém akýkoľvek, sú tu ľudia, ktorí sú s nimi a ľúbia ich. Niekedy objatie a úprimný úsmev povedia viac ako tisíc slov. Je to dôležité, dať im pocítiť, že sú výnimočné aj napriek tomu, že majú na rozdiel od iných obmedzenie či hendikep.“

 

Nechcem už mať poruchu sluchu.

 „Povedala som mu, že chápem, že má pocit, že je jediný, kto je opustený… ale nie je to tak. Aj medzi počujúcimi deťmi sú deti, ktoré sa teraz cítia opustené. Je jedno či si počujúci alebo nepočujúci, vždy sa nájde niečo, čo ťa môže nahnevať alebo rozplakať. Povedala som mu, že aj ja mám veci, ktoré by som chcela zmeniť, a nemôžem s nimi nič urobiť, iba ich prijať.“

 

„Povedala som jej, že je výnimočná a jedinečná, aj keď je nepočujúca. Môže žiť úplne plnohodnotný život, len sa nesmie ľutovať. Chce to bojovať a radovať sa zo života…“

 

 „S týmto sa stretávame hlavne pri športe, keď sa spotí a zvlhne mu kochleár. Snažili sme sa mu vysvetliť, že je to fakt, ktorý musí prijať. Myslím, že je dôležité byť voči deťom úprimní, a preto sme mu nikdy nesľubovali, že sa to v budúcnosti zlepší.“

 

„Počas posledných rokov sa viackrát stalo, že bol Ivan nešťastný, že dobre nepočuje. Myslím, že je veľmi dôležité prijať, že sa dieťa cíti smutné alebo mrzuté bez toho, aby ste sa to snažili „rýchlo opraviť“.  Osvedčilo sa nám byť vtedy s ním, ale neľutovať ho. Veľmi sme si dávali pozor na to, aby sme nevymýšľali rôzne ,odmeny‘, ktoré by mu pomohli na jeho pocity zabudnúť alebo mu mali hluchotu uľahčiť.“

 

„Zatiaľ sa ma môj syn nepýta, ale ak sa raz spýta, tak mu poviem, že si porucha sluchu vybrala práve jeho, lebo vie, že bude aj s ňou úžasný :-)!“