„Považujem za dôležité, aby z detí boli slušní a vychovaní ľudia. Takí alebo takí, slušnosť a móresy musia byť. Pozdraviť, poprosiť a poďakovať je vec samozrejmá. Tak u počujúceho, ako aj u nepočujúceho. Veľmi ma potešilo, že keď Radko nastúpil do škôlky a pani riaditeľka im po príhovore rozdávala lízanku, Radko bol jediný chlapec, ktorý v posunku poďakoval. Nikdy som nebola pyšnejšia. Koniec koncov, ako by k tomu prišiel starší syn, keby videl, že mladšiemu bratovi je viac dovolené, že nemá také povinnosti ako on, že mu prehrešky beztrestne prejdú? Popratať po sebe po jedle, odniesť do smetí, poďakovať za obed alebo pomoc, upratať si hračky zvládne aj nepočujúci.“

 

„Myslím, že nie. Ak ju karhám menej, napríklad za neupratanie hračiek, tak je to spôsobené mojou vlastnou väčšou toleranciou neporiadku s každým ďalším dieťaťom v rodine… a to nesúvisí s poruchou sluchu :-).“

 

 „Myslím, že keď bol Paťko veľmi malý, tak mu prešli niektoré veci, pretože mal poruchu sluchu a nerozumel dobre tomu, čo sa od neho očakávalo, dlho to však nevydržalo :-). Teraz už vychovávame všetky deti v rodine rovnako.“

 

„Za nezbednosti dostane rovnaké pokarhanie ako počujúce dieťa. Vidíme na nej, keď robí niečo preto, lebo to just chce spraviť, a to teda netolerujeme. Pokiaľ rozumie, že niečo urobila zle, dostane pokarhanie bez ohľadu na to, či je alebo nie je počujúca. Iné je, samozrejme, ak by nerozumela. Ona však veľmi dobre vie, keď niečo spraví zle, uteká sa vtedy skryť, prípadne je ticho ako pena :-).“

 

„Snažím sa nerobiť rozdiely a trestám ich rovnako. Sú to chlapci a sú to veľkí nezbedníci. Je pravda, že kým bol Filip menší, tak som viac trestala staršieho Erika, mysliac si, že to on robí zle bratovi… No neskôr som zistila, že ani to moje menšie bábo nie je taký anjelik, ako sa zdá. Čiže ten, kto robí zle, je potrestaný, keď obaja robia zle, tak obaja… ale predtým sa im snažím dohovoriť, vysvetliť a ukázať tu krajšiu, správnejšiu  cestu… no keď ani to nepomôže, tak prichádza iné riešenie.“

 

Rada by som povedala, že to tak nie je, ale popravde boli chvíle, keď som nepotrestala našu nepočujúcu dcéru za veci, za ktoré som potrestala počujúceho syna. Najčastejšie asi preto, lebo som mala pocit, že úplne neporozumela, čo urobila zle. V takých chvíľach som si myslela, že má omnoho väčší zmysel si s ňou sadnúť a hovoriť o tom, čo urobila, namiesto toho, aby som ju potrestala.“