„U oboch detí sa snažíme, aby mali v prvom rade detstvo. Sú to malí chalani, ktorí sa potrebujú poklbčiť, pojašiť, pohrať a zažívať to, čo deti zažívať majú. V tomto smere by som si priala, aby som nerobila rozdiely, no tým, že je starší syn rozumnejší a viac chápe riziká a súvislosti, niekedy sa prichytím, že kladiem na neho viac zodpovednosti než na toho menšieho. No snažím sa tomu vyhýbať a ukontrolovať si to.“

 

 „Je omnoho jednoduchšie získať pozornosť počujúceho dieťaťa. Chce to viac času a energie vysvetliť dieťaťu s poruchou sluchu, čo sa má urobiť. Viem, že keď sa ponáhľam alebo som unavená, automaticky sa obrátim na počujúce dieťa, aby to urobilo. Keby ste sa opýtali môjho počujúceho syna, tak by povedal, že má viac zodpovednosti ako jeho nepočujúca sestra… Teraz si už som týchto vecí vedomá a snažím sa to už nerobiť.“

 

 „Svetlanka je naše najmladšie dieťa, takže je prirodzené, že má najmenej zodpovednosti. Na ostatné deti však určite kladiem trochu viac povinností, aby som mala na ňu viac času.“

 

„Nechtiac určite dávame viac zodpovednosti počujúcemu Tadeášovi, napríklad vtedy, keď sa vonku obaja hrajú a ja mu poviem: Zavolaj ma, keď… A určite aj vtedy, keď sa k nám prídu hrať jeho počujúci kamaráti a on im musí vysvetľovať, čo nepočujúci brat hovorí, keď mu nie je dobre rozumieť.  Myslím, že už len to, že je počujúcim súrodencom, je zodpovednosť, pretože neustále dáva pozor, aby bol Marek v poriadku. A taktiež som si všimla, že sa Tadeáš niekedy cíti zabudnutý, lebo sa všetci, ktorí k nám prídu, pýtajú na nepočujúceho Mareka.“

 

„Myslím, že sa to stáva. Teo má ťažkú poruchu sluchu a často je frustrovaný, keď má pomáhať doma, pretože je pre neho náročné, aby bol vždy pri mne a videl na moju tvár, keď mu dávam nové pokyny. Priznám sa, že aj preto je jednoduchšie dávať našim počujúcim deťom viac práce ako jemu.“

 

 „Myslím, že viac zodpovednosti je na našich počujúcich deťom, lebo sa na ne spolieham, aby mi vysvetlili, čo sa udialo, kým som nebola doma. Bývame v rodinnom dome. Keď zavolám svoje deti, aby prišli k obedu, tak očakávam, že zájdu aj za svojím nepočujúcim bratom a povedia mu, že ho volám k obedu. Myslím, že je veľa ďalších situácií, kde sa očakáva od počujúceho súrodenca, že bude akýmisi ,ušami‘ nepočujúceho dieťaťa.“

 

 „Na obe deti kladieme rovnakú zodpovednosť primerane ich veku. Porucha sluchu nie je podľa nás prekážkou, prečo by sme mali uberať zo svojich nárokov. Keď dieťaťu všetko poriadne a zrozumiteľne vysvetlíme, tak si myslím, že nie je dôvod na úľavy.“

 

„Zatiaľ áno, ale pripisujem to tomu, že je benjamínok, že som staršia a už v niektorých veciach poľavujem v porovnaní s výchovou starších detí… Myslím a dúfam, že to nie sú kľúčové veci, ktoré by mu mali skaziť charakter :-).“

 

„Zodpovednosť pri upratovaní izby alebo pomoci v kuchyni majú rovnakú. Ale uvedomila som si, že nepočujúcej dcére niekedy trvalo dlhšie, aby úlohu zvládla, hlavne keď išlo o novú vec. Myslím, že som podcenila to, že k počujúcej dcére prirodzene často hovorím počas toho, ako vec robí, a to aj vtedy, keď som napríklad vo vedľajšej miestnosti, vediem ju tou úlohou. Nepočujúca dcéra to však sluchom nezachytí. Odkedy som si to uvedomila, snažím sa podrobne vysvetliť a ukázať hneď na začiatku, čo potrebujem, aby bolo spravené.“

 

 „Nemyslím si, že by sa mal počujúci súrodenec ,obetovať‘ len preto, že má viacnásobne postihnutú sestru. Je to jedinečná bytosť a mal by v živote ísť svojou cestou. Z vlastnej skúsenosti však viem, že súrodenci bývajú viac vnímaví (neviem nájsť správne slovo), a preto niekedy, keď sa so synom rozprávam o budúcnosti, (ne)prekvapuje ma svojimi odpoveďami. Keď sme sa rozprávali, že raz vyrastie a bude môcť cestovať, prípadne žiť v úplne inej krajine, kde bude mat lepšie možnosti, povedal mi, že zostane tu a bude s Evkou pomáhať. Myslím si, že sa tak Riško správa, lebo počas dňa prirodzene mňa alebo manžela započuje, že musíme Evke pomôcť. Tak si to možno Riško spojil s tým, že tá pomoc je potrebná celoživotne, nielen v prítomnom okamihu. Nikdy o tom nehovorí, že by ju vnímal ako slabší článok, ale deti prirodzene vycítia slabšie články medzi sebou. Ak sa raz rozhodne Riško s Evkou pomáhať, budem rada. Ak budú mať dobrý vzťah a bude žiť vlastný život v inom meste alebo štáte, tak sa tiež poteším. Určite ho nepripravujem na to, že je to jeho ,povinnosť‘, pomôcť nám s Evičkou.“