„Naša výchova sa vôbec nelíši v hodnotách, ktoré sa deťom snažíme vštepovať: čo je správne, nesprávne, ako sa správať k druhým, ako riešiť rozličné situácie, nedorozumenia… Veľmi odlišná je však cesta k tomu, aby sme to všetko dosiahli. Pri našej nepočujúcej dcére je to oveľa náročnejšia cesta. Potrebujeme oveľa viac trpezlivosti, empatie, ale aj námahy a v neposlednom rade i času, aby sme sa naučili správnej vzájomnej komunikácii a následne prostredníctvom nej jej osvetľovali dôležité hodnoty a postoje „Môj prvorodený syn je nepočujúci. Dozvedeli sme sa to až v jeho roku. Vďaka logopedičke a mobilnému pedagógovi sme sa dozvedeli, ako s Dávidkom pracovať.  Ako mu máme všetko vysvetľovať, upozorňovať ho na zvuky, naučiť ho rôzne zvuky rozoznávať, ako ho naučiť rozprávať… bolo toho veľa, ale makali sme. Dávid mal 1,8 roka, keď sa mu narodil počujúci braček Janík. Nevravím, že sme Janíkovi nevysvetľovali  veci, ale bolo to iné. Učil sa to akosi sám.  Teraz má Dávid štyri a pol roka a Janík bude mať čochvíľa tri roky a je to iné. To, čo povieme Janíkovi raz, Dávidkovi musíme po-ma-li-čky  povedať  minimálne trikrát. Čiže áno, výchova sa líši.“

 

„V našom prípade sa trochu líšila… Na začiatku sme Peťku viac upozorňovali na veci, ktoré boli pri Danke bežné. Neustále sme opakovali slová a zdôrazňovali zvuky, čo pri bežnom počujúcom dieťati nikto nerieši. Nejaké väčšie rozdiely tam však neboli.“

  

„Od útleho detstva chodíme na rôzne terapie, rehabilitácie, cvičenia… nie je to klasické detstvo s prechádzkami na ihrisko a do obchodu. Všade, aj keď viac-menej hravou formou, od nej niečo vyžadujeme. Väčšinou je to niečo, čo je aspoň trošku nad jej aktuálne schopnosti. Ona to dosť citlivo vníma a rýchlo uniká. Vo výchove je potom naozajstná výzva nájsť rovnováhu – aby dostalo dieťa potrebné edukačné podnety a zároveň aby malo veľa priestoru hrať sa tak, ako ono samo chce… aby malo čo najnormálnejšie detstvo.“