„Vopred si pripraviť maximálne tri aktivity, ich zámer, čo chcem s dieťaťom cvičiť. Napríklad puzzle, prstové maňušky na oromotoriku a plastelínu. Snažím sa Lenku udržať pri stolíku, kým neskončíme tieto aktivity. Po každej dostane smajlíka a keď má tri, dostane gumený cukrík. Toto nie je len o edukačných tipoch, ale aj o výchove k trpezlivosti, vytrvalosti, pracovitosti. To budú naše deti potrebovať. Čo je však dôležité, robiť všetko s LÁSKOU :-).“

 

„Môj syn obľubuje otázku Prosím? Naučila som nezopakovať hneď, čo som povedala, ale sa ho, naopak, spýtať: Čo som povedala? Vo väčšine prípadov zopakuje, čo som predtým povedala, a vtedy viem, že išlo len o otázku na naťahovanie situácie. Naopak, keď povie, povedz ešte raz, viem, že pravdepodobne nepočul. Ale je to možno len otázkou času, keď mi bude hovoriť povedz ešte raz, aj keď sa mu nebude chcieť poslúchnuť, lebo zistí, že to funguje… :-).“

 

„Smejte sa spoločne s deťmi, z čoho sa dá. Keď som zistila, že má moje dieťa postihnutie, spadol mi svet… ale moje dieťa ostalo stále dieťaťom, neprekážalo mu to celé až tak ako mne. Chcem vám poradiť, aby ste nezneužívali všetko dianie na náučné aktivity, nepočítali ešte aj bodky na lienkach. Aby ste neboli stále v strehu, aby ste necítili tlak, že každú chvíľu musíte niečo vysvetľovať a cvičiť. Zabávajte sa s deťmi a dajte im aj chvíľu pokoj, nech sa len tak hrajú samy. Nerušte ich stále a neprekážajte im v hre. Vždy si spomeniem na naše babky, ako prali koberce v potokoch a decká sa vtedy motali dedinou a voľne hrali. Pre nás sú vzácne práve tieto chvíle, keď sa len tak jašíme, hráme jednoduchšie detské hry, spoločne sa na niečom smejeme alebo aj plačeme a kričíme… proste sme rodina, čí už s ušami alebo bez nich. Basta fidli :-).“

 

 „Keď s Táňou nevieme pohnúť, zvyčajne zafunguje ,odmeňovací‘ systém. Keď si spravíš úlohu, môžeš pozrieť telku alebo ísť na PC. Keď to spravíš, pôjdeme von a budeme skákať… inak nemôže. Možno to nie je správne, ale funguje to. Určite sa mi nepáči, keď sa nepočujúce deti podplácajú cukríkmi :-( .“

 

 „Pri oromotorike nám pomohli hokejisti. Najprv sme začali vrešťaním a ksichtenim sa do zrkadla, ktoré ležalo na zemi. Položili sme si naň pierka a fúkali do nich, .ale chcelo to čosi viac. A tak sme vyhľadali plagáty s hokejistami a inými ľuďmi, ktorí majú všelijako vyplazené jazyky, a polepili ich po byte. Naše oromotorické jašenie sa teraz čoraz viac začína podobať na skutočné ohýbanie jazýčka.“

 

„Riško bol od mala fanatik do vlakov, a tak sme sa rozhodli, že skúsime rozvíjať slovnú zásobu na tom, čo ho zaujíma. Naučil sa farby, lebo Tomáš je modrý, James je červený a Henry zelený. Keďže všetky vlaky majú aj čísla, využili sme to na to, že sme sa pýtali: Ktorý vlak má číslo jedna, dva, tri? Vďaka hre s vlakmi sa naučil slová ako rýchly, pomalý, stáť, ponáhľať sa… Rozrástla sa mu nielen slovná zásoba, ale začal tvoriť aj vety. Bolo super, keď si začal vymýšľať krátke príbehy, ktoré sa nám snažil spontánne vysvetliť. Napríklad taký, kde James narazí do Tomáša a ten spadne… Skúste aj vy nájsť niečo, čo dieťa vyslovene zaujme. Ani nepríde na to, že sa pri hre niečo učí.“

 

„Doma sa často hrávame s bábikami a prehrávame s nimi rôzne situácie, ktoré Kaju zaujímajú. Napríklad sme sa všetci postavili hore na schodoch a potom bábika nedala pozor a skotúľala sa zo schodov dole. Zahrali sme, že musela prísť sanitka a zobrala ju do nemocnice, a stále sme opakovali: Chúďatko bábika, veľmi ju bolí nožička. U Kajky to skutočne zabralo, pretože potom zvykla upozorňovať iných ľudí, ktorí boli u nás doma, aby si dávali pozor na schody. Myslím si, že práve to, že to videla v hre, jej to pomohlo zapamätať si, čo je nebezpečné.“

 

„Najťažšie sa nám riešili emócie. Chceli sme, aby bola Janka schopná hovoriť o svojich pocitoch, a potrebovali sme na to slovnú zásobu. A tak sme nafotili veľa fotografií, na ktorých bola ona alebo iní členovia rodiny so smutnou tvárou, veselou tvárou… aj starí rodičia sa tak odfotili. Skúšali sme to nafotiť aj v reálnom živote, nielen doma. Jana tie fotografie milovala. Po čase pochopila, že keď sa smejeme alebo usmievame, tak sme šťastní. Keď nám tečú slzy, tak sme smutní… Pochopila abstraktné slová.“

 

 „Vždy, keď sme boli vonku v obchode, tak sa malá Bianka musela držať v mojej blízkosti. Pre prípad, že by sa bola stratila, mala vždy pri sebe tabuľku, kde mala napísané informácie o nej – ako sa volá, adresu, telefón a informáciu o kochleárnom implantáte. Veľakrát sme si doma s bábikami, ale aj v obchode naživo prehrávali, čo má urobiť, keď sa stratí. Nacvičila si, že má dôjsť k pokladníčke, vysvetliť, kto je, a v prípade, že jej nebude pokladníčka rozumieť, tak jej má ukázať kartičku.“

 

 „Nám veľmi pomohli kartičky. Najprv boli na kartičke rodinní príslušníci, neskôr postavy vykonávajúce rôzne činnosti. Išli sme na to postupne, najprv kto je to, potom čo robí, čo ma oblečené, čo drží v ruke, akej farby to je, až sme prišli k celým vetám a súvetiam pri opisovaní obrázka na kartičke.“

 

„Myslela som si, že keď mi Dušan pomáha s bežnými vecami a neučíme sa s kartičkami, tak sa mu vlastne nevenujem. Ale my vlastne robíme viac, ako si myslíme, že robíme, aj v týchto chvíľach… Veľa sa rozprávame, komentujem, čo robíme, čítame si, dávam mu pocítiť, že som tu pre neho, že mám o neho záujem. Myslela som, že 15 minút s kartičkami je málo, mrzelo ma, že Dušan nie je ochotný dlhšie sa učiť, tak dlho, ako ja chcem. No teraz už viem, že za pokroky vďačím mnohým krátkym chvíľkam počas dňa a k tomu tým niekoľkým cieleným cvičeniam (hoci aj s kartičkami).“

 

„Dlho som si nevedela predstaviť prácu za stolíkom a nakoniec, keď sme s tým začali, veľmi nám to pomohlo. Obe moje deti teraz odbiehajú od aktivity oveľa menej a práca je štruktúrovanejšia.“

 

„Povzbudzujte deti, aby hovorili samy za seba. Jedna z vecí, ktorú sme vždy pokladali za dôležitú, bola, aby vedel Števko sám za seba hovoriť v knižnici alebo obchode. Super motivácia bola, aby si sám objednal jedlo v McDonalde, aby si vypýtal, čo všetko chce mať na tanieri. Priali sme si, aby mal pocit, že sa nemusí báť hovoriť s inými ľuďmi. Takisto sme ho od mala povzbudzovali, aby ostatným vysvetlil, že je nepočujúci. Aby im povedal: Prepáčte, ja som nepočujúci, mohol by som prísť dopredu, aby som vás lepšie počul, aby som mohol odzerať. Väčšine ľudí sa veľmi páčilo, že sa za svoju poruchu sluchu Števko nehanbil a vysvetlil im, čo potrebuje, čo mu pomáha pri komunikácii. Ale chcem vás aj upozorniť, aby ste dali pozor na to, aby to dieťa časom nezačalo zneužívať na to, aby získalo veci skôr ako iné deti tým, že sa predbehne. U nás to tak bolo. A tak sme ho časom naučili, kedy je to okej a kedy je to už zneužívanie.“

 

 „Už odmalička bola nepočujúca dcéra stále pri mne či inom dospelom, keďže sme ju mali vždy pod drobnohľadom. Keď sme čokoľvek robili, museli sme aj Lydku zapojiť. Vďaka tomu je teraz veľmi praktická, vie, kde sa doma i u starých rodičov nachádzajú klince, kliešte, meter, nite alebo koreniny. Pomáha v kuchyni napríklad tak, že krája. Má sedem rokov, ale v hračkách už dávno vymieňa baterky, rozbehne elektroniku alebo sama opraví drobné poškodenia. Pred nedávnom sama zostavila elektroobvody a podľa návodu rozbehla vysielačky. Počujúcemu synovi potom vysvetľovala ich funkcie :-). Dokonca pod dohľadom sama (Ja sama! Ocino, ja to viem!) zmontovala policu z IKEA. Je to vyslovene dievča do koča i do voza. Staršieho počujúceho syna sme takto intenzívne do pomoci v byte nezapájali a teraz tieto nenadobudnuté zručnosti ťažko dobieha. Zapájajte vaše deti do všetkého od raného detstva, uvidíte, ako to podporí ich samostatnosť a sebavedomie, koľko dobrého to prinesie.“