„V našom prípade sú rozdielne len očakávania týkajúce sa uplatnenia sa v budúcnosti. Spočiatku sme mali strach, a tak sme si ciele stanovovali postupne. Po zvládnutí cieľa prišlo stanovenie si ďalšieho kroku. Postupne znamená: len aby sa vedela dorozumieť bez tlmočníka a postarať sa vždy o seba, len aby sa integrovala, len aby zapadla medzi deti, len aby zvládla dobrú základnú školu, len aby sa dostala na kvalitnú strednú školu… Pri počujúcom dieťati sme nechali všetko plynúť podľa jeho vlôh a záujmov, maximálne sme preňho vyberali vhodnú škôlku a školu, iné sme neriešili.“

 

 „Očakávanie? Ani nie. Chcem len, aby bola šťastná, aby sa vedela dobre pohybovať vo svete počujúcich a aj nepočujúcich, keď to bude chcieť. Ona sama si zariadi život podľa seba.“

  

 „Zaujímavá vec týkajúca sa očakávaní je to, že sa menia. Menia sa počas toho, ako starneme, nachádzame nové záľuby a stretávame nových ľudí. Často sa hovorí, že očakávania rodičov sa zmenia, keď prídu na to, že má ich dieťa poruchu sluchu. Áno, je to pravda, ale pravda je aj to, že sa prirodzene menili naše očakávania aj od našich počujúcich detí počas toho, ako sme ich lepšie spoznávali. Podľa mňa u detí s poruchou sluchu je to rovnaké ako u počujúcich detí. Nikto nevie predpovedať, keď sú deti maličké, aké budú alebo čo budú robiť, keď budú dospelé. Sny, ktoré máme pre ktorékoľvek z našich detí, možno vôbec nie sú realistické. A aj keby boli, tak ich možno naše deti nebudú chcieť naplniť. Povedzme si pravdu, rodičovské očakávania a sny sa často líšia od tých, ktoré si vyberajú naše deti. Myslím, že dôležitejšie ako očakávania je, aby sme pomohli našim deťom dosiahnuť svoj potenciál. To je to, čo je dôležité.“

 

„Tu môžem jednoznačne povedať, že áno. U počujúceho syna sme mnohé veci neriešili. Slávku veľmi sledujem a porovnávam. Stále si všímam, čo počuje, čo rozumie, čo povie, ako povie, čo kedy bude vedieť. U syna som napríklad neriešila, kedy povie r, u nej si to už začínam všímať. Proste ju veľmi kontrolujem a mám väčšie očakávania.“

 

„Mala som predstavu, že keď bude mať syn konečne implantát, tak sa naučí počuť a všetko pôjde akosi ľahšie. Keď sa moje očakávanie nezačalo napĺňať, začal sa vo mne hromadiť hnev, ktorý vyústil  do hnevu na Kika. Nechcela som ho mať pri sebe, nepracovala som s ním… bolo to veľmi zlé. Nevedela som to ovládať a začala som obviňovať vlastného syna. Vraví sa, že keď sa hneváme na svoje deti, hneváme sa v podstate sami na seba. A bolo to tak aj u mňa. Mala som  pocit, že som nezvládla situáciu, že neviem Kikovi pomôcť, že celý môj svet, život mu prispôsobujeme a ja nemám chvíľku  čas na svoje potreby…“

 

„Jedna z najlepších rád, ktorú sme dostali od nášho poradcu hneď po tom, ako sme zistili, že má naša dcéra poruchu sluchu, bola: „Vaša dcéra je to isté dieťa ako to, ktoré bolo pred tým, ako ste zistili jej poruchu sluchu. Jediný rozdiel je v tom, že sa s ňou možno budete musieť naučiť komunikovať inak.“ To nám pomohlo pri úvahách, čo naše dieťa môže dokázať. Vďaka tejto rade sú naše očakávania od nej rovnaké ako od nášho počujúceho syna. Nevidíme dôvod, prečo by sme od nej mali očakávať menej alebo predpokladať, že by mohla dosiahnuť menej ako náš syn.“

 

 „Nie, nemáme, musí sa začleniť do spoločnosti rovnako ako aj počujúce dieťa. Nechávame to na ňu, ale keď si sama neporadí, samozrejme, pomôžeme. Sme tvrdí, lebo vidíme, že dieťaťu s postihnutím nikto nič ,nedaruje‘.“