Načo je hnev? Hnev pomáha dočasne „uvoľniť paru“ a vyplaviť stres z toho, že je život nespravodlivý, prišli ste o svoje sny, vaše dieťa nepočuje a vy s tým nedokážete nič urobiť. Je to podobné, ako keď od zlosti kopnete do skrinky, o ktorú ste predtým zakopli. Skrinka za to nemôže, ale vám sa uľaví, že došlo k zadosťučineniu.

 

Hnev je ďalšia emócia, ktorá je v našej kultúre často odmietaná, pretože býva namierená voči iným.  Niekedy je to hluchota, inokedy iná osoba alebo dieťa samo. Práve v prípade dieťaťa víria v hlave myšlienky, ktoré si rodičia málokedy dovolia vysloviť nahlas:  „Prečo si nemohol byť počujúci, taký ako ostatné deti… Mali by sme ľahší život.“ Uvedomenie si, že je to práve dieťa, ktoré „vstúpilo do nášho života, narušilo ho, spôsobilo nám bolesť, berie nám čas, energiu a peniaze…“ je veľmi bolestné. Mnohí rodičia sa kvôli týmto myšlienkam cítia dodatočne vinní, že si vôbec dovolili, aby im takéto úvahy a pocity skrsli v hlave. V našej kultúre sú totiž negatívne pocity voči dieťaťu neprijateľné. „Ak si dieťa postihnutie nevybralo samo… ako sa môžem na neho hnevať? Ak je nevinné, ako to, že voči nemu cítim hnev?“ Predstava, že „za všetko“ môže dieťa, je natoľko bolestivá, že rodičia podvedome hľadajú ďalšieho vinníka, na ktorého by mohli preniesť svoj hnev. Najčastejšie sú to ľudia okolo nich – manželia, starí rodičia, odborníci…

 

„Ja som nechcela mať ďalšie dieťa, ale muž na mňa tlačil… a vidíte, čo sa stalo. ON nebude ten, ktorý bude robiť prácu navyše. Môj život je zruinovaný.“

 

„Hluchota sa stala súčasťou nášho života NAVŽDY. Nikdy som o niečo také nežiadala, nikdy o tom nepremýšľala. Nenávidím to.“

 

„Čo si ten lekár o sebe myslí, že je Boh? Ako môže vedieť, že moje dieťa nikdy nebude počuť? A prečo to vlastne zistil až teraz?“

 

Toto obdobie je veľmi náročné na stres v rodine a manželstve. Viacerí rodičia spomínajú, že nevysvetliteľný hnev prenikol do všetkého, čo robili, a hádky kvôli maličkostiam boli na dennom poriadku. Rodičom v tomto náročnom období často pomáha spoznať ľudí, ktorí ich pochopia a podržia, a to aj napriek výbuchom hnevu.

Nie je neobvyklé, že medzi manželmi, ktorí toto obdobie veľkého stresu prekonajú spolu, sa vytvorí silnejšie puto, ktoré im neskôr pomôže riešiť ďalšie problémy. Sú však aj rodičia, ktorí výbuchy hnevu neunesú a neustále hádky ich privedú k poháriku alebo rozvodu. Vyhľadajte pomoc psychológa, ak vidíte, že si s pocitmi hnevu vy alebo váš partner neviete dlhší čas poradiť.

 

Rodičia však nie sú jediní v rodine, ktorí môžu pociťovať hnev. Počujúci súrodenci detí s poruchou sluchu môžu taktiež zažívať hnev alebo rozladenie. Ich pocity sú však často prehliadané. Typickou reakciou je: „Prečo má ON všetku pozornosť? Mama a tato neprišli ani na jeden zápas a tak mi na tom záležalo.“ „Ako sa môžu k nej tak špeciálne správať, keď nedokáže ani počuť?“ „Prečo aj mne nekupujú vždy nejaké nové hračky?“ Načúvajte svojim deťom, ich bolesť môže byť rovnako veľká ako tá vaša.

 

O rôznych pocitoch, ktoré zažívajú partneri a súrodenci, si môžete prečítať viac v kapitole Rodina s dieťaťom s poruchou sluchu.