Po tom, čo prvotný šok odznie, sa k rozumu začínajú dostávať prvé informácie – „porucha sluchu, nedá sa to zmeniť, nepočuje môj hlas…“. Realita je však natoľko bolestivá, že sa vnútro bráni, chráni, a tak popiera diagnózu. Veľa rodičov v týchto dňoch až týždňoch nechce uveriť, že porucha sluchu alebo viacnásobné postihnutie je skutočné a konečné. Rodičia, ktorí popierajú diagnózu, sú často odborníkmi pokladaní za nezodpovedných, pretože „zbytočne“ bránia tomu, aby sa s dieťaťom začalo hneď pracovať. Popretie však nie je zbytočné, pretože vám získava čas na to, aby ste objavili vnútornú silu a našli ľudí, ktorí vám pomôžu vyrovnať sa s touto náročnou situáciou.

 

„Moje dieťa nie je nepočujúce, určite sa lekári pomýlili a dali nám chybnú diagnózu. Roman ma určite počuje, veď sa včera obrátil…“

 

„Neverím… ešte určite existujú lieky, homeopatiká, akupunktúra, liečitelia alebo čokoľvek iné, čo vylieči jeho zdravotný stav. Musí predsa niečo existovať, lekári nevedia všetko…“

 

„Moja mama ma neustále trápila s odzeraním a odmietala napísať na papierik to, čo som jej nerozumela. Musela som na ňu donekonečna pozerať, ako vetu opakuje, kým som ju nepochopila. Veľmi ma to vtedy bolelo, lebo som si uvedomila, že mama nevie prijať to, kým som…“

 

Ako vidíme, napriek tomu, že je popretie zmysluplné na začiatku, dlhodobé odmietanie diagnózy poruchy sluchy sluchu, viacnásobného postihnutia alebo akýchkoľvek limitov dieťaťa môže negatívne ovplyvniť jeho psychomotorický vývin aj vlastný obraz o sebe samom ako hodnotnej bytosti bez ohľadu na postihnutie.