Môže trvať od niekoľkých hodín až po niekoľko dní. Podobá sa na omráčenie. Rodičia spätne vnímajú chvíle prvého šoku ako paradox. Vravia, že vtedy nič necítili a na nič podstatné sa nepamätajú. Jediné, čo si vedia vybaviť, sú nepodstatné veci ako šaty doktorky alebo maľovka na stene. Ak sa vôbec zmohli na nejaké otázky, vôbec si nepamätajú odpovede, akoby tam boli fyzicky, ale srdce aj rozum „vypli“. Jediné, čo si vtedy priali, bolo odísť a niekam sa ukryť.

 

„Nepamätám si nič, čo nasledovalo po slove nepočuje. Neskôr som musela zavolať lekárovi ešte raz, aby som sa opýtala na všetky detaily znova.“          

 

„Diagnózu ťažká porucha sluchu som dostala na chodbe bez podrobnejšieho vysvetlenia. V tej chvíli som prestala počúvať lekárku a snažila sa túto informáciu spracovať. Bola som v šoku. Po chvíli som požiadala lekárku o podrobnejšie informácie, tá mi však povedala, že mi to práve vysvetlila…“

 

„Po ASSR vyšetrení mi dala lekárka výsledky na chodbe a poslala ma za foniatrom. Keď som sa jej zrútená a so slzami opýtala, či Helenka vôbec nepočuje, povedala, že počuje, ale bude sa to musieť riešiť načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom.“

 

Ak patríte medzi tých rodičov, ktorí mali dlhší čas pocit, že so sluchom ich dieťaťa nie je niečo v poriadku, tak ste možno paradoxne v prvom momente po určení diagnózy pocítili určitú úľavu. Konečne sa potvrdilo, že vaše postrehy boli správne a dieťa skutočne poruchu sluchu má. Šok k vám dorazil až vtedy, keď vám oznámili, že porucha sluchu vášho dieťaťa je trvalá,  v podstate nevyliečiteľná a do značnej miery ovplyvní jeho aj váš budúci život.