Popretie rodičov chvíľu chráni, ale nakoniec sa začne uvedomovanie si  náhlych strachov.

 

Úzkosť má zmysel, pretože vám pomáha zozbierať silu, ktorú potrebujete na zmenu postojov aj každodenného behu života. Nenechajte sa ovplyvniť radami „Len sa upokoj, daj si liek alebo pohárik“. Dočasné „riešenia“ vám väčšinou pohoršia, pretože vás oberajú o stav pohotovosti, v ktorom by ste mohli začať pomaly uvažovať o zmysluplných riešeniach.

 

„Kedysi, keď sme snívali o našom dieťati, tak nám vôbec nenapadlo, že by sa mohlo stať, že s ním nebudeme vedieť komunikovať. Potom sa to náhle všetko zmenilo, keď náš syn ohluchol. Predtým sme mali jasné predstavy, kde bude raz náš syn navštevovať základnú školu, akú vysokú školu si vyberie a čím sa raz v dospelosti stane… A zrazu nemáme predstavu o ničom. Nevieme s ním komunikovať, nevieme, ako sa raz bude vzdelávať, a nemáme predstavu ani o tom, aké sú jeho schopnosti a čo má pre neho budúcnosť pripravené. Sme z toho úplne zúfalí a nepoznáme nikoho, kto by nám poradil.“

 

 „Aké informácie potrebujem? Na koho sa obrátim – lekára, sociálneho pracovníka, logopéda? Komu sa mám ozvať ako prvému? Mám hľadať nemocnicu? Špeciálnu školu? Načúvacie prístroje? A čo vlastne je ten posunkový jazyk, budem sa ho schopná naučiť?“

 

Strach prichádza s uvedomením si, že musíte výrazne preorganizovať život v čase, keď máte minimum informácií a chabú predstavu o tom, ako veci zistiť a zariadiť. Strach však nie je niečo, čo rodičia pociťujú iba na začiatku. Často sa stáva, že si rodičia ani neuvedomia, ako sa strach postupne votrel do ich výchovy. V snahe, aby sa dieťaťu už nič zlé nestalo, ho začnú prehnane ochraňovať a bránia mu robiť čokoľvek, čo sa im zdá hoci len trochu riskantné.

 

„Bola som strašne vystrašená, pretože som si nevedela predstaviť, čo hluchota do našej rodiny prinesie. Nevedela som, ako to manžel a rodičia príjmu. Budú vôbec Mareka ľúbiť? Nakoľko jeho postihnutie ovplyvní jeho súrodencov? A čo ostatné deti, budú sa mu vysmievať?“

 

„Myslela som si, že Dorotka nebude nikdy rozprávať, že bude iba posunkovať a nebude vedieť komunikovať s inými deťmi, že sa jej budú posmievať, že nebude počuť hudbu a tancovať… Bežalo mi hlavou, kde bude chodiť do školy, ako to všetko zvládneme… a stále dookola, nemohla som vtedy spávať.“

 

„Ako mám teraz zvládať rodinu? Ešte len teraz sme sa finančne pozbierali na nohy a naraz máme začať platiť všetky špeciálne výdavky za lekárov, odborníkov, načúvacie prístroje a špeciálne školy. Už teraz pracujem najviac, ako sa dá. Ako to celé finančne zvládneme?

 

„Po prvom a druhom stretnutí so špeciálnym pedagógom, keď som sa dozvedela o vyšetreniach, drahých načúvakoch, sponzoroch, metódach komunikácie atď., na mňa doľahlo sluchové postihnutie dcéry. Večer som si ľahla do postele a hovorila Bohu, že to nezvládnem. Videla som našu rodinu v Nota Bene odfotenú na čiernom pozadí. Pán mi dal vtedy pokoj do duše. Teraz po mnohých mesiacoch na to často myslím, keď riešime úrady a znova nastali problémy, z ktorých mám strach. Už však viem, že nekráčame sami. Okrem Boha nám pomáha kráčať špeciálny pedagóg – v papieroch, slúchadlách, úlohách, posunkoch aj prvých slovách. Som za to veľmi vďačná.“

Strach a úzkosť zažívajú aj nepočujúci rodičia. Ak ste jedným z nich, je možné, že sa nájdete v jednej z nasledujúcich skupín:

  1. Prvou skupinu sú nepočujúci rodičia, ktorým sa narodí nepočujúce dieťatko a oni sú v šoku, lebo poruchu sluchu nečakali. Títo nepočujúci rodičia pochádzajú zväčša z počujúcich rodín, kde sa tradovalo, že je ich porucha sluchu zapríčinená chorobou a nie genetikou.
  2. Druhou skupinou sú nepočujúci rodičia, ktorým sa narodí nepočujúce dieťatko a oni napriek tomu, že vedeli, že sa to môže stať, zažívajú pocity strachu a úzkosti, pretože sa napríklad boja, že bude mať medzi počujúcimi deťmi v škole náročný život, rovnako ako ho mali kedysi oni, keď vyrastali. Boja sa, že sa starostlivosť o malé nepočujúce deti za tie roky nezmenila a ťažkosti s načúvacími prístrojmi a budovaním reči sa budú u ich dieťaťa opakovať.
  3. Treťou skupinou sú nepočujúci rodičia, ktorým sa narodí počujúce dieťatko. Viacerí títo rodičia si podobne ako počujúci rodičia uvedomujú, že je ich dieťa v niečom „iné“, ako sú oni sami. Boja sa, že táto „inakosť“ spôsobí, že nebudú vedieť dostatočne uspokojiť potreby svojho dieťatka. Títo rodičia by, naopak, poruchu sluchu u svojho dieťatka prijali s pokojom, pretože by si vedeli predstaviť, že s ním budú prirodzene zdieľať rovnaký jazyk a skúsenosti.