Ak ste už prešli prvým obdobím trúchlenia, tak viete, že sa silné emócie postupne vytrácajú a  strácajú vplyv na váš každodenný život. Začínate si uvedomovať, že porucha sluchu je iba malou súčasťou vašich detí a viete sa tešiť zo života aj napriek tomu, že vaše dieťa nepočuje dobre.

 

S viacerí rodičmi sme sa v poradni rozprávali o tom, že je dobré v tejto fáze postupovať malými krôčikmi. Neskôr nám povedali, že sa každodenný život skutočne ľahšie zvláda, ak si dajú pozor a hádžu myšlienky typu „čo ak raz…“ za hlavu a sústredia sa viac na prítomnosť – „tu a teraz“. Napriek tomu, že sa to nedá vždy zvládnuť, skúste sa nenechať rozhodiť starosťami o to, aké dieťa bude, keď bude mať 12 alebo 20, čo sa s ním stane, keď už tu raz nebudete, alebo úvahami, či raz bude schopné nájsť si životného partnera. Porozprávajte sa s lekármi, špeciálnymi pedagógmi alebo psychológmi, čo môžete urobiť pre seba aj dieťa v najbližších dňoch a týždňoch. Postupujte potom malými krôčikmi vpred.

 

 „Hanka je naše dieťa. Áno, jej vývin ide inak ako u bežných detí, ale to neznamená, že je menej hodnotná, dôležitá alebo že potrebuje menej lásky. Hanka je na prvom mieste, jej hluchota je až druhoradá.“

 

„Netrvalo mi dlho, kým som prijala poruchu sluchu. Myslím, že sme hluchotu prijali s manželom ľahšie hneď z dvoch dôvodov – vedeli sme, že mal syn meningitídu a vtedy je porucha sluchu častým následkom, ale hlavne sme vedeli, že pri nej skoro zomrel, a tak nám porucha sluchu, v porovnaní so smrťou, neprišla až taká tragická.“

 

„Prisťahovala som sa do nepočujúcej rodiny. Mali finančné problémy, ale napriek tomu žili krásne a harmonicky. Keď sa mi narodilo nepočujúce dieťa, plakala som len raz. Potom som sa prestala báť a začala sa venovať dcére. Uvedomila som si, že nie je podstatné, či bude mať strednú alebo vysokú školu, ale podstatné je to, aby bola spokojná a šťastná a aby žila tak, ako žili moji svokrovci.“

 

„Zo začiatku, keď sa všetci pozerali malej na uško, čo to tam má, bola som neistá. Teraz každému bez problémov poviem, o čo ide, a som hrdá na dcérku, že to tak zvláda. Viem, že to ešte bude mať ťažké v škole, ak tam budú posmievačské deti, ale ona to dá. Je silná. Niekedy mám pocit, že je silnejšia ako ja. Teraz chodí do bežnej škôlky, takže si myslím, že pôjde aj do bežnej školy. Jej život bude super…“

 

„My sme sa na rozdiel od iných rodičov nemuseli na začiatku vyrovnávať so šokom zo sluchového postihnutia. Borku sme spoznali ako vášnivú, veselú, aktívnu mladú dámu so zmyslom pre humor a prirástla nám k srdcu. Rozhodli sme sa ju aj s bračekom adoptovať. Sluchové postihnutie je niečo, čo proste patrí k nej, nijak nám to nevyčnievalo vtedy ani teraz… To však neznamená, že sa nemusíme vyrovnávať s rôznymi nuansami tohto postihnutia. Niekedy nám to dá neskutočne zabrať.“