Prijatie je celoživotný proces – nie konečný stav. Keď hovoríme o prijatí, myslíme tým nielen prijatie poruchy sluchu ako takej, ale aj prijatie života, o ktorom vieme, že sa zmenil.

Často sa stáva, že aj vtedy, keď si už konečne zvyknete na každodenný život s poruchou sluchu, objavia sa nové situácie, ktoré nanovo spustia proces trúchlenia (aj keď v menej intenzívnej podobe). Takou situáciou môže byť napr. zmena integrovanej školy za špeciálnu, keď dieťa v tej prvej neprospieva, zmena spôsobu komunikácie, keď dieťa nenapreduje tak rýchlo, ako by malo, alebo má problémy s nájdením práce po ukončení školy. Tieto situácie často v rodičoch znova vyvolajú pocity popretia, strachu alebo zúfalstva z neznámeho, ktoré je pred nimi. Ak máte pocit, že ste ako na zvončekovej dráhe, neznamená to, že ste zlí rodičia, znamená to len, že ste ľudské bytosti. Tieto nové situácie vás znova a znova učia nachádzať v sebe novú silu postaviť sa na nohy a vymyslieť nové sny a plány.

 

„Strašne ma to zabolelo, keď sme prišli na nové ihrisko a ja som videla, ako sa Igorovi deti vysmievajú a nechcú sa s ním hrať. Na našom ihrisku sa tak deti k nemu nikdy nesprávali.“

 

 „Tak dlho to Radko vydržal na bežnej škole a teraz ho máme dať do špeciálnej, ktorá je v inom meste? Neverím, že mu je na tejto škole tak zle, aby tam ešte zopár ročníkov nevydržal. Veď kamarátov si môže nájsť aj neskôr, keď vyrastie, a učenie doma dobehneme, keď ho v škole nestíha. Okrem toho, kto by ho do novej školy vozil?“

 

„Často si uvedomujem, že porucha sluchu je komunikačný a sociálny problém. Zuzka je kontaktná a má čaro osobnosti, takže ľudí priťahuje. Stáva sa, že sa našej trojročnej rebelke prihovárajú susedia a kladú jej otázky… a vidím, že Zuzka nič. Vstúpim do toho a vysvetlím, že nepočuje dobre, že nosí načúvačiky, ale ešte stále sa len učí cez ne rozumieť. Na druhý deň vidím, že sa niektorí ľudia znova prihovoria, ale iní už nie… a vtedy mi je to ľúto.“