Položili sme rodičom nasledujúce otázky: „Priniesla porucha sluchu niečo pozitívne do vašej rodiny? Zmenilo sa vo vašej rodine alebo vo vás samotných niečo k lepšiemu?“

 

„Olinkina porucha sluchu mi pomohla uvedomiť si, že najdôležitejšie v živote je zdravie a že mať zdravé dieťatko nie je samozrejmosť (hoci sa tak môže zdať). Naučila ma neodsudzovať a neškatuľkovať ľudí na základe niečoho, pretože nevieme, čo sa za určitým správaním môže skrývať. A tiež ma naučila vážiť si každý maličký pokrok a tešiť sa z maličkostí – aj z takých, ako je napríklad jedno slovo.“

 

„Hlbšie som spoznala seba – svoje limity a strachy, ale aj silu a bojovnosť. Zároveň mám väčší súcit s ľuďmi, ktorí majú dieťa s akýmkoľvek hendikepom alebo svojským vývojom. Mohli sme stretnúť veľa kvalitných ľudí z radov rodičov, odborníkov, ale aj samotných detí. Spoznali sme komunitu sluchovo postihnutých zvnútra.“

 

„Keď som otehotnela, mala som  vynikajúcu prácu a chcela sa vrátiť do práce po roku. Tým, že sa nám zmenili plány, ostala som doma doteraz a som veľmi rada. Vychutnala som si Irenku celé tri roky :-) .“

 

„Začala som kvôli dieťaťu študovať špeciálnu pedagogiku. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma to dovedie do týchto končín.“

 

„Vnímam viac maličkostí v živote, z ktorých sa teším. Snažím sa Zlatke porozumieť a vnímať život cez jej optiku. Vždy, keď sa mi zdá niečo ťažké a neriešiteľné, tak si poviem: „Zlatka si to nevykomunikuje, ale ja mám slová a viem ich použiť. Tak to urob, neseď tu a neľutuj sa.“ Je to paradox, ale práve Zlatka a jej viacnásobné postihnutie mi dáva veľa odvahy. Obdivujem ju, čo všetko zvláda. Je môj obrovský vzor. Vzor húževnatosti a cieľavedomosti. Ide za svojím, aj keď zatiaľ často nevhodnými spôsobmi – no to, dúfam, vycibríme. Učí ma trpezlivosti a bezpodmienečnej láske. Vidím veľa vecí úplne inak ako predtým.“