Postupne, ako prvý nával bolesti ustúpi a oči sa trošku viac otvoria, začnete si všímať, že vaše dieťa síce určité obmedzenia má, ale zároveň má kopu talentov, ktoré ste predtým vôbec nevideli. Začnete snívať o svojom dieťati nové sny.

Zároveň si uvedomíte, že sa VÁM už podarilo zvládnuť nové zručnosti – zvládli ste opakované vyšetrenia v nemocnici, výmenu bateriek v načúvacích prístrojoch alebo vysvetliť deťom na ihrisku, že vaše dieťa nepočuje, a preto, ak chcú od neho hračku, musia ho najprv poklepať po ramene. Vo vašej novej role sa začínate cítiť čoraz viac isto. Porucha sluchu začala postupne strácať moc nad vašou rodinou. Pomaličky vám dochádza, že s príchodom poruchy sluchu do vašej rodiny nenastal koniec sveta, tak ako ste si to kedysi mysleli. Naopak, stala sa výzvou, ktorá vytiahla na svetlo skryté schopnosti jednotlivých členoch rodiny. Už viete, že máte silu pozbierať sa a múdrosť hľadať riešenia, ktoré budú dobré pre vašu rodinu.

 

„Neverili by ste, ako dobre vie Jakub odhadnúť ľudí len na základe neverbálnej komunikácie.“

 

 „Je síce pravda, že Kaja dobre nevyslovuje slová, ale keby ste ju videli, ako rýchlo šibrinkuje rukami, keď sa rozpráva s priateľkami, zostali by ste zaskočení.“

 

„Peter je síce nepočujúci, ale inak sa veľmi nelíši od iných detí. Každý boží deň sa hráva so psom a teší sa, keď prídeme s manželom domov. Rád sa blázni na ihrisku a rovnako ako každé iné dieťa má kopu modrín a odrenín. Vie ma vytočiť do nepríčetnosti, ale takisto milovať ako nikto iný.“

 

„Človek má v sebe viac pokory. Užíva si každú jednu chvíľu s dieťaťom. Už nikto z rodiny neriešime,  že Tomi nepočuje… lebo on vlastne s dvoma kochleárikmi počuje a rozumie nám krásne. Keď mám niekde povedať, že je nepočujúci, pripadá mi to úsmevné. Poviem si: „Hej, je, ale iba vtedy, keď spí, keď nemá kochleáriky na sebe, aby ho netlačili :-).“

 

 

♣   Rada rodičov: Zachovajte si pozitívny prístup a humor – Postupom času som si uvedomila, že čokoľvek ťažké sa deje v mojom živote, má aj svetlejšiu stránku. Na začiatku som si to nevedela predstaviť, ale neskôr prišiel čas, keď som si uvedomila, že sa Hanka stala pre nás požehnaním. Učím sa tešiť z maličkostí a myslím, že vďaka jej špeciálnosti som začala vnímať svet inými očami. Všímam si naraz veci, ktoré by mi kedysi vôbec nepripadali dôležité. Zo začiatku som nevedela vidieť na Hankinej hluchote nič „zábavné“, teraz si už s úsmevom na tvári poviem – „mohla som povysávať bez toho, aby čo i len oko otvorila“.