Touto fázou prechádza v súčasnosti čoraz menej rodičov, pretože väčšina detí s poruchou sluchu sa dozvie o podozrení na  diagnózu počas novorodeneckého skríningu sluchu v pôrodnici.

Sú však aj deti, ktoré z rôznych dôvodov (lieky, choroby, genetika, úrazy) stratia alebo postupne strácajú sluch neskôr počas života, prípadne maličký počet detí, ktoré vyhoveli kritériám novorodeneckého skríningu sluchu napriek tomu, že poruchu sluchu už vtedy mali.

Ak ste rodičom takéhoto dieťaťa, pravdepodobne si pamätáte ten divný pocit v žalúdku, ktorý vám hovoril, že niečo nie je v poriadku. (Možno ste ten pocit mali obaja rodičia, ale navzájom ste si o ňom nepovedali.) Ak ste sa predsa len rozhodli hovoriť o svojom podozrení otvorene, museli ste dlhší čas presviedčať ľudí okolo seba, že vaše dieťa dobre nepočuje. Vypočuli ste si, že je všetko v poriadku a vy ste príliš starostliví a zbytočne neurotickí. „Veď je ešte maličký, dorastie, dozreje a určite začne rozprávať.“ Aby ste sa všetci uistili o pravde, trieskali ste doma hrncami, dverami alebo riadom a vaše dieťa sa skutočne otočilo. Aj váš pediater vás chcel uistiť, že je všetko v poriadku a možno urobil niečo podobné – tleskol, zadupal, zahrkal… a vaše dieťa sa znova otočilo. Prišlo obdobie chvíľkového upokojenia, veď lekár musí vedieť, či vaše dieťa počuje alebo nie… A potom, niekedy po týždňoch, niekedy po mesiacoch čakania, keď už zjavne vidíte, že sa dieťa neotočí na zavolanie, nezobudí na vysávač, nezľakne štekajúceho psa ani padnutej panvice, sa dozviete diagnózu: „Vaše dieťa má ťažkú poruchu sluchu.“

 

Prečo je to tak? Lebo väčšina detí, a to aj tie, ktoré majú ťažkú poruchu sluchu, je schopná zachytiť siné zvuky (trieskanie, tlieskanie) alebo vibrácie (napr. pri chôdzi po dlážke alebo hrome počas búrky). Dokonca si všimnú aj tieň rodičov, ktorí vstúpia do miestnosti, alebo pohyb ruky pri hrkotaní a otočia sa na neho. To všetko sú dôvody, prečo na základe nepresných „testov“ často dôjde k mylnému záveru, že dieťa počuje dobre.

 

„Po narodení nevyšiel malej skríning, ale doktori nás uisťovali, že sa nemáme ničoho báť a všetko bude OK. Keď mala jeden mesiac, znova sme boli na vyšetreniach, ktoré nevyšli tak, ako mali. Malá bola veľmi uplakaná a nepokojná, a tak nás znova poslali domov s tým, že je všetko OK. Lýdia síce začala džavotať, ale napriek tomu som okolo 14 mesiacov mala pocit, že niečo nie je v poriadku. Stále som si opakovala, že je malá ignorant a všetko si len namýšľam. V roku a pol som si povedala, že stačí. Išli sme opäť na vyšetrenia, kde zistili ťažkú stratu sluchu. Aj keď som to tušila, nastal plač a otázky, prečo sa to stalo nám, prečo vôbec Boh dopustí, že sa niečo také deje.“

 

„BERA vyšetrenie nám urobili vo štvrtok popoludní. Keď som sa pýtala na výsledky, nechali ma čakať do nasledujúceho dňa rána. Boli to muky. Vedela som, že to nie je v poriadku, čakať takú dobu na výsledky bola hrôza.“