Väčšina rodičov počas toho, ako čaká na príchod svojho dieťatka, sníva o tom, ako bude dieťa vyzerať, aké talenty a schopnosti bude mať, a možno aj o tom, ako sa stane pilotom, lekárom alebo operným spevákom.  Narodením dieťatka s postihnutím sa naraz niektoré sny a očakávania rozplynú, pretože si rodičia uvedomia, že už nie sú uskutočniteľné. Pre viacerých rodičov je strata schopností vysnívaného dieťaťa takou veľkou ranou, že sa  spustí proces trúchlenia.

 

Trúchlenie je prirodzená reakcia. Nie je to LEN smútok, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Je to množstvo rozličných emócií, ktoré ľudia zažívajú počas toho, ako sa snažia vyrovnať so smrťou blízkeho človeka, veľkým sklamaním alebo stratou dôležitého sna. Trúchlenie je dôležité a zmysluplné, a to aj napriek tomu, že je bolestivé. Umožňuje totiž rodičom preskúmavať hodnoty a predstavy o živote a hľadať vnútornú silu na zmenu. Pomáha vám postupne opustiť staré sny a vysnívať si nové a uskutočniteľné sny pre drobčekov, ktorých máte doma. Vďaka trúchleniu časom zistíte, že dieťa, ktoré máte,  je síce „iné“, ale iba v tom, čo je nevyhnutne spojené s poruchou sluchu. Vo zvyšných veciach môže byť pokojne také, ako ste si ho pôvodne vysnívali – milé, zvedavé, radostné a šikovné… jednoducho vaše.

 

Možno patríte medzi tých, ktorých rodičia od mala učili, že iba slaboch prejavuje bolesť, silný človek predsa neplače. Nuž, rodičia občas robia chyby. O trúchlení sa v našej spoločnosti stále hovorí veľmi málo, a tak vzniklo medzi odborníkmi aj laikmi viacero mýtov o trúchlení:

 

Mýtus 1 – Existuje „správny spôsob“, ako sa so stratou sna vyrovnať

Nie je to tak. Každý rodič má svoje vlastné prežívanie, ktoré závisí od jeho povahy, ale aj skúsenosti s prekonávaním problémov v minulosti.

 

Mýtus 2 – Proces trúchlenia treba urýchliť – čím skôr si tým prejdeme, tým lepšie

Proces trúchlenia vyžaduje čas a rešpekt k tomu, ako sa v danom momente cítite. Rodičia si občas silné emócie nechcú „dovoliť“, pretože sa ich boja, alebo preto, lebo majú pocit, že sú to práve oni, ktorí musia držať na ramenách celú rodinu. „Niekto predsa musí ostať silným.“ Ukazuje sa však, že viacerí rodičia, ktorí sa hneď od začiatku snažili sami seba hrdinsky presvedčiť, že sa nič nestalo, „veď sa stávajú aj horšie veci“, majú neskôr ťažkosti prijať nielen poruchu sluchu u svojho dieťaťa, ale aj dôsledky, ktoré porucha sluchu pre nich aj dieťa prináša. Bojujú so svojou novou rolou – rolou rodiča dieťaťa s postihnutím. Proces trúchlenia nie je potrebné nasilu urýchliť, ale ani v ňom zotrvávať zúfalo dlho. Ak sa trápite dlho a nemáte blízku osobu, s ktorou by ste sa mohli porozprávať, skúste sa so svojimi emóciami a myšlienkami podeliť s odborníkom (psychológom, psychoterapeutom).

 

Mýtus 3 –  Niektorým emóciám sa treba vyhnúť, lebo nás zbytočne rozrušujú

Nenechajte sa zmiasť „dobrými radami“. Neexistujú dobré ani zlé emócie. To, čo potrebujete, je bezpečný priestor na to, aby ste naplno prežili všetky svoje emócie, nielen tie, ktoré sú odobrené okolím.

Nesnažte sa predstierať, že nič necítite, ani vyľakať silou svojich emócií. Prijatie vlastných pocitov je jeden zo základných krokov, ktoré musíte urobiť, aby ste sa mohli pohnúť vpred. Ak si totiž svoje emócie priznáte, máte šancu nad nimi získať kontrolu a postupne hľadať riešenia.

 

Mýtus 4 – Emócie musíme zažívať v konkrétnom poradí

Okrem šoku, ktorý prichádza ako prvý, nemajú ostatné emócie (sklamanie, depresia, strach, šok, osamelosť..) presne určené poradie. Dokonca sa stáva, že sú chvíle, keď budete zažívať niekoľko rôznych emócií naraz.

 

Mýtus 5 – Správny rodič sa musí dopracovať do štádia absolútneho prijatia

Aj rodičia, ktorí už raz prešli obdobím trúchlenia a prijali fakt, že ich dieťa poruchu sluchu skutočne má, sa počas toho, ako dieťa rastie, dostávajú do nových náročných situácií. Takou situáciou môže byť výber novej školy alebo „len“ fakt, že stretnú rovnako staré dieťa, ako je to ich, ktoré bude dosahovať oveľa lepšie výsledky. Vtedy sa nanovo zvyknú objaviť emócie trúchlenia (s výnimkou šoku) a rodičia musia znova prehodnotiť svoje postoje a sny.

Ako sme už spomenuli, trúchlenie je proces. Nie je to chvíľková záležitosť ani stav, a preto v reálnom živote nie je možné vysnívané „absolútne prijatie“ dosiahnuť. Nevnímajte preto ako osobné zlyhanie, že sa vám občas smútok, hnev alebo pocit beznádeje vráti. Skúste mať, naopak, úctu k sebe ako k jedinečnej bytosti, ktorá rešpektuje, že je život občas ťažký, a darí sa mu „zrážať nás na kolená“. Dôležité je, či sa viete sami alebo s pomocou iného človeka znova „postaviť na nohy“ a hľadať riešenia ako novú zaťažkávajúcu situáciu zvládnuť.

 

„Už som pochopila, že je pre mňa prijatie nekončiaca sa vec. Pomerne skoro po určení diagnózy som prijala, že je moja dcéra nepočujúca. Odvtedy však príde z času na čas vždy niečo nové, čo ma vytrápi a pripomenie mi, že moja dcéra s poruchou sluchu bude mať v živote viaceré limity.“

 

„Ja mám problém so slovom absolútne prijatie. Nemyslím, že mi niekedy prestane byť ľúto, že moja nepočujúca Janka bude v živote opakovane narážať na problémy v komunikácii s počujúcimi ľuďmi.“