¨ Invazívna operácia by sa mala vykonávať v situáciách, ktoré ohrozujú život, a nie len pre „vylepšenie“ života. Táto operácia sa už nedá spätne zvrátiť – implantát sa síce dá vybrať, ale „narušenie“ alebo akékoľvek poškodenie, ktoré spôsobil už nie).
¨ Implantujú sa deti aj napriek tomu, že zatiaľ nevieme, či implantát nemá vedľajšie efekty, ktoré sa objavia po dlhšej dobe.
¨ Môže sa stať, že dieťa by si neprialo mať implantát.
¨ Operácia vyžaduje od dieťaťa záväzok na celý život – kontroly implantátu a rečového procesora, dlhodobá rehabilitácia sluchu.
¨ Implantujú sa deti a to aj napriek obmedzeniam a rizikám implantátu.
¨ Na deti sú v snahe, aby zreteľne orálne komunikovali a tak sa integrovali do komunity počujúcich, kladené veľké nároky a stres a to často na úkor času, ktorý by inak venovali detským hrám, prirodzenému učeniu sa a práci.
¨ Veľký emočný tlak na rodičov pred implantáciou (tlak verejnosti), ale aj po implantácii (nutnosť dokázať, že dieťa má úžitok z implantátu, aby sa „potvrdila“ správnosť rozhodnutia rodičov – strach z pomalého napredovania alebo neúspechu – koho je to vina?)
¨ Rodičom sa často jednostranne prezentuje implantát ako prostriedok minimalizácie izolácie z dôvodu hluchoty. Rodičia potom psychologicky nemajú skutočnú slobodu rozhodovania (Kto by si predsa prial aby jeho dieťa bolo izolované?)