Ľudia boli odjakživa priťahovaní k skupinám, ktoré majú podobné zázemie, jazyk, hodnoty alebo životné skúsenosti. Inak tomu nie je ani v prípade Nepočujúcich, ktorých komunita je do veľkej miery budovaná spoločným jazykom (posunkovým) a podobnými zážitkami, ktoré zažívajú v počujúcom svete.

Možno sa pýtate, čo to sú „tie“ podobné zážitky. Nepočujúci ľudia mali odjakživa v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. Keďže používali posunkový jazyk a počujúci ľudia im nerozumeli, boli neprávom pokladaní za mentálne postihnutých, ktorí sa nevedia vyjadriť. Ich jazyk sa dlhodobo vnímal iba ako zhluk gest a mimiky, úbohú náhradu za orálnu reč. Jazyková odlišnosť je málokedy dobre tolerovaná. Počujúci mali preto tendenciu „prerobiť a opraviť“ nepočujúcich, aby sa podobali na počujúcich – naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľkým zlomom bola medzinárodná konferencia v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že nepočujúci sa budú učiť hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobila, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí používali posunkový jazyk, stratili prácu. Do Ameriky táto tendencia tak silno neprerazila.

Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom. Pohybovať sa v počujúcej komunite ich tak stálo veľmi veľa námahy…. a tak napriek zákazu posunkovať v škole, mimo školského prostredia komunita Nepočujúcich rástla aj naďalej. Veľa nepočujúcich vtedy začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie „niečo“, čo je pre nich prirodzené a vzácne – jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať. Vznikla tak nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá často pretrváva doteraz.

Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk. S prvým veľkým lingvistickým výskumom prišiel v roku 1960 W.C. Stokoe. Napriek tomu, že odvtedy už uplynulo pol storočie, k zmene postoju počujúcej laickej aj odbornej verejnosti na Slovensku dochádza iba pomaly.

 Pre Nepočujúcich je ich komunita priestor, kde sa cítia byť rovnocenní, môžu sa tu bez komunikačnej bariéry rozprávať s kýmkoľvek a akokoľvek dlho, vymieňať si informácie a zabávať sa. Miestom, kde sa Nepočujúci často stretávajú, sú organizácie a kluby Nepočujúcich. Tu sa organizujú výlety, alebo sa konajú rôzne kultúrne a športové akcie, ktoré majú dlhodobú tradíciu. V súčasnosti ku klubom pribudol internet a mobily (sms), vďaka ktorým sa možnosť zoznámiť s väčším množstvom nepočujúcich rozšírila.

Myslieť si však, že existuje iba jedna jednoliata komunita Nepočujúcich by bolo chybou. Medzi Nepočujúcimi je veľká diverzita, tak ako je tomu aj v iných skupinách – majú rozdielne vzdelanie, ktoré do značnej miery ovplyvňuje ich pohľad na svet, rozdielne politické a náboženské predstavy, pracujú na rozdielnych pozíciách. Nájdete tu atlétov aj domasedov, počítačových maniakov aj technofóbov, introvertov aj extrovertov.

Kto patrí do komunity Nepočujúcich?

Podstatnou podmienkou prijatia do komunity Nepočujúcich nie je veľká strata sluchu, ako si mnohí myslia. Dôležité je, či prijmete ich hodnoty a tradície a či viete, prípadne sa máte záujem naučiť plynulo komunikovať v posunkovom jazyku. Jej členmi sú teda aj počujúci manželia Nepočujúcich detí, počujúce deti Nepočujúcich rodičov (CODA), tlmočníci…