„Foniater nám spravil tvrdé koncovky na načuváky, strčil do ruky JEDEN prístroj a povedal, že ho máme 3 mesiace testovať a striedať z ucha na ucho. Nikto nám vtedy nepovedal, že si môžeme doplatiť za drahšie prístroje. A tak sme neskôr kúpili dva prístroje z vlastného vrecka… Nemuselo sa to stať, keby nám fonaiter hneď od začiatku povedal, že existuje aj iná možnosť, že nám môže iné prístroje predpísať, ak si chceme ako rodičia čo-to priplatiť.“

 

„Nemali sme vtedy možnosť si vybrať a doplatiť a radi by sme to boli urobili. Vlastne sme vtedy ani nevedeli, že existujú kvalitnejšie aparáty. (Teraz už poisťovňa preplatí deťom kvalitnejšie prístroje ako vtedy nám.) A to nehovorím o tom, že sme sa až neskôr dozvedeli, že Soňa dostala prístroje pre stredne ťažkú poruchu a pritom mala ťažkú. Jej reč sa začala rozvíjať až po tom, čo sme ich vymenili a dobre nám ich nastavili. Je mi ľúto toho strateného času.“

 

„Nemali sme veľa informácií v čase, keď syn dostal načúvacie prístroje. Nevedeli sme, aké rôzne druhy aparátov existujú, ako rôzne ich lekári nastavujú atď. Tie naše sme dostali bez možnosti výberu. Pri otázke, ako dlho treba načúvacie aparáty počas dňa nosiť, nám odpovedali, že vzhľadom na jeho postihnutie môžeme byť radi, ak to bude hodinu-dve za deň. Teraz ich nosí celodenne.“