Chcela by som sa predstaviť. Moje meno je Demetra a som študentom Drexelovej Univerzity.

Bola som vychovávaná orálnym spôsobom a považujem sa viac za nedoslýchavú ako nepočujúcu. Aj napriek tomu, že mám ťažkú poruchu sluchu, načúvacie prístroje mi pomáhajú počuť viac a preto preferujem, aby som bola ostanými vnímaná ako nedoslýchavá osoba.

Pochádzam z Grécka a mojim prirodzeným jazykom je gréčtina. Do Ameriky sme sa presťahovali pred 8 rokmi a vtedy začali moje problémy s naučením sa angličtiny (môjho druhého jazyka). Bojovala som za to, aby som mala lepší život a právo na lepšie vzdelanie počas základnej aj strednej školy. Verím tomu, že zážitky, ktoré som získala počas môjho života, mi pomohli získať sebavedomie a sebarešpekt.

Vybrala som si život orálnej osoby v počujúcej komunite, pretože sme vystavení počujúcej komunite kamkoľvek ideme. Vždy som mala pocit, že byť úspešná, je najväčšia odmena a ocenenie. Inými slovami, chcem byť úspešná a urobiť kariéru. Vyžaduje to odo mňa, aby som bola zaangažovaná v reálnom svete, skúšala mnoho rozličných miest, kde by som načerpala nové hodnoty a ideály.

Chcem pomáhať iným – a preto som sa rozhodla stať dobrovoľníkom.

Keď som sa prechádzala okolo Detskej nemocnice vo Philadelphii uvedomila som si, že by to bolo perfektné miesto na to, kde by som mohla robiť dobrovoľníčku. Premýšľala som, že by som mohla pracovať s nepočujúcimi pacientmi v detskej nemocnici a pomáhať im komunikovať v Americkom posunkovom jazyku, alebo Cued speech. Táto myšlienka ma motivovala.

Nasledujúci deň som vošla do budovy. Nevedela som, kam presne mám isť a tak som musela všetko vysvetľovať na vrátnici. Hneď mi povedali, že som na nesprávnom mieste a odporučili mi, aby som šla do budovy na druhej strane. Najprv som bola zmätená, ale rozhodla som poslúchnuť. Keď som vošla do druhej budovy, znova tam bola vrátnica, kde som znova musela vysvetliť dôvod mojej návštevy. Nebola som si istá, na ktoré poschodie mám ísť. Samozrejme sme sa znova nepochopili s osobou na vrátnici, pretože predpokladala, že idem na oddelenie ľudských zdrojov, zatiaľ čo ja som hovorila o deťoch. Nakoniec mi odporúčali 9 poschodie.

Hneď ako som prišla na 9 poschodie, uvedomila som si, ako sa naša komunikácia znova minula cieľu. Bola som na oddelení ľudských zdrojov. Bola som extrémne sklamaná a frustrovaná, pretože osoba na vrátnici nepočúvala, čo som v skutočnosti hľadala. Ako som bola pripravená otočiť sa a odísť, uvidela som znak. Zastavila som sa milo prekvapená. Znak označoval hluchotu a komunikačné centrum pre rodinu – to bolo presne to miesto, kde som sa chcela dostať. Povedali mi, že môžem viesť časopis o živote študenta, problémoch a ťažkostiach s ktorými sa denno denne stretávam, aby mohli mať aj iní ľudia úžitok z mojich skúseností.