Počas toho, ako sa snažíte vyrovnať s poruchou sluchu dieťaťa, sa veľakrát dostanete do situácie, kde musíte reagovať na postoje a názory nielen vašich najbližších, ale aj širšieho okolia. Ľudia okolo vás môžu byť zaskočení, neistí, zvedaví, zízajúci, môžu mať potrebu vám radiť, ľutovať vás alebo vaše dieťa, vyhýbať sa vám alebo vášmu dieťaťu. Niekedy si vypočujete bolestivé komentáre („Ešte dobre, že máte zvyšné deti zdravé, z toho si nič nerob.“ „Niektoré deti sú také, pomalé…“), inokedy dostanete rady, o ktoré ste nežiadali („Vieš čo, počula som, že suseda objednala z internetu taký liek, čo vylieči také ochorenia“, „Keby to bolo moje dieťa, určite by som…“), inokedy za môžu objaviť necitlivé otázky typu („To je tvoj manžel na príčine? Veď u vás nikto nemá v rodine poruchu sluchu.“).

 

Je normálne, že sa v takýchto situáciách môžete cítiť zranení, dotknutí alebo nahnevaní. Popravde, neexistuje jeden správny spôsob, ako na takéto poznámky zareagovať. Vašu reakciu pravdepodobne ovplyvní to, kto danú vec povedal (starému rodičovi budete ochotní asi dlhšie vysvetľovať ako pánovi z autobusa), to ako sa v danom momente cítite, alebo to, kde sa práve nachádzate (práca, ihrisko, obchod, čakáreň u lekára).

 

Ponúkame vám niekoľko tipov, ktoré pomohli iným rodičom:

  1. Cíťte sa slobodní – môžete, ale nemusíte reagovať na komentáre a otázky iných ľudí. Vo väčšine prípadov platí, že má zmysel reagovať iba vtedy, ak dokážete ostať pokojní a hovoriť jasne. Ak sa zastavíte a niekoľkokrát sa nadýchnete pred tým, ako zareagujete na bolestivú poznámku, budete mať väčšiu šancu, že poviete čosi zmysluplné a pozitívne. Ak cítite, že nie ste pripravení na konfrontáciu, alebo si uvedomujete, že by to aj tak nemalo zmysel, nechajte to tak. Jednoducho môžete ignorovať komentáre alebo zmeniť tému rozhovoru.
  2. Rešpektujte, ako sa práve cítite. Je normálne, že sú dni, keď zareagujete lepšie ako iné dni, všetci to tak máme.
  3. Vymyslite si štandardnú odpoveď. „To je v poriadku, ďakujem za záujem.“ „Nemám chuť sa o tom teraz rozprávať. Necháme to na inokedy.“ „Ak vás zaujíma porucha sluchu, dobré články nájdete na www…“ Niektorým rodičom pomohlo, keď si doma spoločne pripravili niekoľko spoľahlivých odpovedí pre rôzne skupiny ľudí (starých rodičov, susedov, spolupracovníkov, deti na ihrisku alebo ľudí na verejnosti). Pripravená odpoveď im pomohla zareagovať tak, ako chceli.
  4. Ak je na to vhodná príležitosť, vysvetľujte a vzdelávajte ostatných o poruche sluchu alebo pridruženom postihnutí. Majte však reálne očakávania. Ľudia majú mnohé predsudky, ktoré sa nedajú krátkym rozhovorom zmeniť. Nemíňajte preto zbytočne veľa energie trápením sa nad reakciami cudzích ľudí, ak ich nedokážete ovplyvniť. Občas stačia krátke vety typu: „Dcérka chodí do bežnej škôlky, s načúvacími prístrojmi počuje podobne ako počujúce deti.“ „Nemusíte ho ľutovať, poznáme viacerých ľudí s poruchou sluchu, ktorí sú šťastní, zdraví a úspešní.“
  5. Niekedy pomáha, keď ste proaktívni, preberiete vedúcu rolu a sami od seba zareagujete na „nepríjemnú“ chvíľu. Môžete s úsmevom osloviť dieťa, ktoré nevie odtrhnúť oči od načúvacích prístrojov, a vysvetliť mu, čo má vaše dieťa na uškách, alebo vysvetliť krátkou vetou rodičovi na ihrisku, prečo vaše dieťa nereaguje na jeho otázky pred tým, ako začne frflať, že si ho opakovane dieťa nevšíma. „Načúvacie prístroje pomáhajú Tomáškovi lepšie počuť, rovnako ako tebe pomáhajú okuliare lepšie vidieť.“ „Môjmu dieťaťu pomáha, ak sa ho pred rozhovorom dotknete, keďže na diaľku nepočuje dobre.“
  6. Skúste byť pre iných modelom správania. Najlepší spôsob, ako „vzdelávať“ širšiu verejnosť, je ukázať im na vašom vlastnom príklade, ako s dieťaťom komunikujete, ako sa k nemu správate v náročných situáciách, ako prijímate jeho poruchu sluchu vy. Pozitívny prístup k postihnutiu dieťaťa často časom preberú aj ľudia okolo vás. Ak z vás napríklad návšteva robí tlmočníka, povzbuďte ich, aby sa namiesto toho, aby sa pýtali vás, opýtali priamo vášho dieťaťa. Ak sa napríklad spýtajú: „Dala by si Hanka čokoládku?“, odpovedzte: „Neviem, skúste sa spýtať priamo jej“ a usmejte sa.)
  7. Ak je to možné, skúste mať pozitívny prístup k ostatným, a to aj napriek tomu, ak vás ich poznámky zaskočia. Väčšina ľudí vám svojimi reakciami nechce ublížiť, správajú sa tak preto, lebo nevedia ako inak. Potrebujú len vašu podporu a vedenie, aby to vedeli urobiť alebo povedať inak.
  8. Ak to zvládnete, dajte ľuďom vedieť, že sa vás ich poznámka alebo otázka dotkla. Nabudúce tak môžu byť citlivejší nielen k vám, ale aj ďalším ľuďom s podobnou skúsenosťou. „Bolí ma, keď podceňujete moje dieťa.“ „Neprajem si, aby ste ho ľutovali, dieťa s poruchou sluchu je rovnaké ako akékoľvek iné dieťa.“
  9. Ak cítite hnev, požiadajte blízkeho človeka, či by ste sa mu mohli len tak posťažovať. Niekedy sa jednoducho nedá byť konštruktívny. Nájdite si „bútľavú vŕbu“, pri ktorej „vypustíte paru“ – človeka, ktorý bude iba počúvať a nebude hodnotiť, kritizovať ani dávať nevyžiadané rady.

 

♣  Rada rodičov: Netrápte sa názormi cudzích ľudí zbytočne dlho. Občas sa nám stávalo, že si ľudia na ulici okato prezerali naše načúvačiky, kládli nám nepríjemné otázky alebo komentovali naše rozhodnutie s Vincom posunkovať. Veľmi nám vtedy pomohlo porozprávať sa s inými rodičmi nepočujúcich detí, ktorí nám poradili, ako sa s takýmito situáciami vyrovnali oni. Niektorí nám dokonca dali aj tipy, ako trefne odpovedať na nepríjemné otázky :-) .