Táto kapitola je určená rodičom, ktorí si nie sú istí, ako sa správať k maličkému bábätku s poruchou sluchu. Hneď na začiatok vás chceme povzbudiť, aby ste sa spoľahli na svoju intuíciu, pretože v poradni často vídavame, že ste to práve vy rodičia, ktorí najlepšie viete, čo vaše dieťatko v danom momente potrebuje, a my sme tie, ktoré sa to počas návštev v rodinách od vás učíme :-). Mnohokrát sa nám v poradniach potvrdilo, že aj rodičia, ktorí si zo začiatku nedôverovali, sa nakoniec naučili veľmi pekne s bábätkom komunikovať a manipulovať. Jediné, čo potrebovali, bolo trochu povzbudiť a podporiť. Poďme teda na to.

 

V ranom veku je to často plač, ktorým vám dá drobček vedieť, že má prázdne bruško, plnú plienku, je mu horúco alebo potrebuje byť túlený. Na začiatku sa vám plač môže zdať rovnaký, neskôr zistíte, že „som hladný“ znie napríklad krátko a hlboko, „som unavený“ znie možno ako dlhá vysoká siréna a „som vystrašený“ je trhaný plač. Každé dieťatko plače inak.

Niekedy bábätká plačú aj napriek tomu, že sú v suchu, teple a najedené. Dôvodom môže byť blížiaca sa choroba, rastúce zúbky alebo prílišné množstvo podnetov, ktoré už bábätko nevládze spracovať. V takomto prípade je dobre spomaliť a ukončiť hru a zábavu. Ak vaše bábätko ešte len nedávno začalo nosiť načúvacie prístroje, môže sa stať, že je podráždené aj z množstva nových sluchových podnetov. V takom prípade vypnite na chvíľu načúvacie prístroje a nechajte ho odpočinúť.

Niekedy je bábätko uplakané bez ohľadu na to, čo robíte. Nevzdávajte sa. Dajte mu vedieť pohladením a nežným hlasom, že ste s ním. Vaša trpezlivosť a láska mu pomáhajú aj vtedy, keď navonok k žiadnej zmene nedôjde.

 

Nenechávajte svoje dieťa vyplakať, najmä v prvom polroku života! Viacerí odborníci sa zhodujú v tom, že dieťa sa do šiestich mesiacov nedá „vychovávať“, čiže tzv. vyplakanie nemá zmysel. Naopak, tým, že neodpovedáte na jeho plač, dieťa začne mať pocit, že mu nerozumiete, že okolie neodpovedá na jeho prvé pokusy niečo povedať.

 

Ak si dobre prezriete váš vzácny uzlíček, zistíte, že bábätká majú široký repertoár spôsobov, ako s nami komunikujú. Zrýchlené pohyby, ohnutie chrbátika, zvraštená tvár a silno zovreté pästičky, trenie si očí alebo silno privreté viečka nám pomáhajú porozumieť, ako sa dieťatko cíti. Niekedy je to ako hra na detektíva, zistiť, čo vám bábätko komunikuje, a zároveň mu ponúknuť to najlepšie, čo by ho upokojilo. Výsledok je však dôležitý, vaše dieťatko je porozumené.

 

Čo môžem urobiť, aby moje dieťatko vedelo, že sa mu snažím porozumieť?

Neexistuje jedna osvedčená metóda, ako uspokojiť potreby detí. Každé bábätko je jedinečné. Jeho povaha a špeciálne potreby ovplyvnia, ako na vás bude reagovať a aké podnety mu ulahodia. Niektoré bábätká obľubujú silnejšie objatie, iné iba letmé pohladenia, niektoré sa upokoja rýchlejšie, iné pomalšie. Nenechajte sa prevalcovať dobre mienenými radami iných. To, čo „zaručene“ funguje u susedovie chlapčeka, nemusí platiť pre vášho divocha. Tým, že hľadáte práve ten jedinečný spôsob, ktorý umožní vášmu bábätku uspokojiť sa, budujete nielen jeho dôveru k vám, ale do budúcnosti aj jeho dôveru k sebe samému. Časom sa totiž dieťa samo naučí, čo urobiť, aby sa upokojilo aj vtedy, keď práve nie ste v dosahu.

 

Nechajte sa vašimi drobčekmi viesť, oni vám sami postupne ukážu, čo a kedy im robí dobre.

1. Všímajte si výraz tváre dieťatka a jeho pohyby počas toho, ako s ním robíte rôzne aktivity.

Aký druh dotyku má dieťatko rado? Aké pohyby, zrakové podnety alebo zvuky sa mu páčia? Je radšej dnu alebo vonku? Niektoré deti sa uspokoja tým, že ich kolíšete, hojdáte, chodíte s nimi po byte, iné zase zareagujú na pokojnú hudbu alebo zmenu prostredia, napríklad keď sa idete prejsť von.

 

2. Rešpektujte, ak vaše bábätko potrebuje veľa spánku a častejšie kŕmenie.

Potreby maličkých detí sa s vekom menia. Novorodenci veľa spia, niekedy až 16 hodín denne. Ak nie je dieťatko odpočinuté, veľmi ťažko s vami nadviaže pokojný kontakt. Častým znakom toho, že je bábätko unavené, je, že sa začne hýbať a mrviť viac ako zvyčajne. Rodičia si túto zvýšenú aktivitu občas pomýlia s výzvou na hru, pričom bábätko vlastne vraví „už som malo pol hodiny spať“. Čo sa týka jedenia, je výborné mať odpozorovaný režim, kedy dieťatko zvyčajne je. Nedržte sa ho však neústupne. Frekvencia kŕmenia a spania sa môže výrazne s vekom meniť.

 

3. Výraz tváre

Bez toho, aby sme o tom hovorili, naša tvár zobrazuje, ako sa cítime. Ak sa pozriete na bábätko pokojne, s nehou a zaujatím, bábätko zvyčajne túto pozitívnu emóciu „zachytí“ a cíti sa bezpečne, relaxovane a šťastne. Ak je na vašej tvári vidieť nepokoj, zlosť alebo strach, bábätko sa začne cítiť podobne ako vy. Nenadarmo sa hovorí, že deti majú šiesty zmysel a tykadielka na to, ako sa cítime.

U starších batoliat je takisto veľmi dôležité, aby to, čo hovoríte, sedelo s tým, aký výraz tváre a tón hlasu použijete. Ak dieťatku napríklad zakazujete, aby strkalo prsty do zásuvky alebo sa dotýkalo sporáka, váš výraz tváre aj tón hlasu by mal byť prísny a vážny. Dieťatko je zmätené, ak mu činnosť zakazujete  so slovami „no, no, no“, ale s milým hlasom a úsmevom na tvári.

 

4. Očný kontakt

Podobne ako výraz tváre, aj očný kontakt sa mení podľa našich nálad. Pozorovaním rodičov sa zistilo, že rodičia, ktorí sú nešťastní, nahnevaní alebo vystresovaní, sa dívajú priamo na dieťatko oveľa menej ako rodičia, ktorí sa cítia v pohode. Keďže je ich myseľ zamestnaná trápením, nevedia sa na dieťatko dostatočne sústrediť a starostlivosť o neho vykonávajú skôr schematicky.

Cielene vyhľadávať a udržiavať očný kontakt je pritom veľmi dôležité hlavne u detí s ťažkou poruchou sluchu, ktoré v období, kým nedostanú načúvacie prístroje, nemusia dostatočne vnímať váš upokojujúci hlas. Akákoľvek snaha komunikovať s vaším bábätkom s poruchou sluchu by sa preto mala začať tým, že si napríklad jemným dotykom získate jeho pozornosť a počkáte, kým sa bábätko na vás pozrie. Viac sa o očnom kontakte a odzeraní dozviete v nasledujúcej kapitole Očný kontakt a odzeranie.

 

5. Tón hlasu

Počujúci novorodenec preferuje hlas človeka pred zvukmi okolia. U detí s ťažkou poruchou sluchu však môže byť počutie vášho hlasu bez načúvacieho prístroja sťažené. Nenechajte sa odradiť. Jednou z najväčších chýb by bolo prestať na bábätko hovoriť, spievať mu alebo tíšiť ho v domnienke, že vás aj tak nepočuje. Naopak, priblížte sa k nemu pokiaľ možno spredu a hovorte na neho vždy, keď je to možné, aj keby všetkým vašim slovám nerozumelo. Ak váš pokojný hlas spojíte s úsmevom a jemným dotykom počas kŕmenia, prebaľovania alebo hry, vaše dieťatko dostane to najlepšie, čo môže, pre jeho sociálny a emocionálny vývin.

Keďže emócie a informácie, ktoré prenášame hlasom, sú veľmi dôležité, porozprávajte sa s foniatrom a požadujte pre vaše bábätko načúvacie prístroje čo najskôr, podľa možnosti už v prvých mesiacoch života.

 

6. Dotyk

Spôsob, akým bábätko umývate, zdvíhate ho, kŕmite, prebaľujete alebo sa s ním „len tak hráte“, veľa hovorí o tom, či ste pokojní a pozorní alebo rozhnevaní a unavení. Pri komunikácii s bábätkami s ťažkou poruchou sluchu má dotyk veľký význam. Dajte si čas na to, aby ste svoje dieťatko túlili, božtekovali, hladkali, potľapkávali, poštipkával, šteklili, treli alebo ho hojdali. Tieto aktivity podporujú u bábätka prácu srdiečka, zlepšujú cirkuláciu krvi, dýchanie aj trávenie. Odborníci napríklad zistili, že pravidelné dotýkanie a jemné manipulovanie s predčasne narodeným bábätkom mu pomáha rýchlejšie sa vyvíjať. Pozorujte svoje dieťatko, aký dotyk ho utíši, keď je podráždené. Môže mu urobiť dobre, keď ho potľapkávate alebo triete po chrbátiku, hojdáte ho počas spievania v náručí alebo s ním rytmicky jemne tancujete na hudbu z rádia. Niektoré deti milujú, ak si ich položíte na brucho a hruď, kde počujú vaše srdiečko a zároveň vnímajú vibráciu vášho hlasu.

Kŕmenie je tiež výborná príležitosť na komunikáciu a zbližovanie sa. Neponáhľajte sa, bábätko potrebuje svoj čas. Pri dojčení sa bábätku s úsmevom prihovárajte, dotýkajte sa ho a hlaďte. Ak ho kŕmite z fľašky, nenechajte ho ležať len tak v postieľke. Pritúľte si ho v náručí, pozerajte si z očí do očí, pridržte mu ručičku na svojom krku počas toho, ako na neho hovoríte, aby okrem zvuku cítilo aj vibrácie z vášho hrdla a hrudi. Užívajte si tento vzácny čas, rýchlo pominie.

 

7. Jazyk nášho tela

tiež veľa hovorí o tom, či nám na dieťati záleží. Jednoduchá vec ako čupnutie k dieťaťu, ktoré sedí na zemi, môže výrazne pomôcť očnému kontaktu aj samotnej komunikácii. Predstavte si, ako sa cítite, keď k vám niekto hovorí s prekríženými rukami a zaklonenou hlavou dozadu. Nie je to príjemné, však? Aj pre vaše bábätko je lepšie, ak sa k nemu nakloníte nad postieľku, aby na vás lepšie videlo, lepšie vás počulo a prípadne sa vás mohlo aj dotknúť.

 

8. Rozprávajte sa, smejte sa,  hrajte sa

Úsmevy, dotyky a priamy kontakt s bábätkom sú rovnako dôležité pre vývin dieťatka ako jedlo a spánok. Keď uvidíte na dieťatku, že vás hrkútaním alebo pohľadom vyzýva na hru, zastavte na chvíľu aktivitu, ktorú práve robíte, upokojte sa a buďte tam pre neho. Hračky, knižky a hudba sú dobré, ale deti aj tak najviac milujú vyplazovanie jazyka, robenie smiešnych grimás, „prskanie“ na ručičku alebo pupík, hranie sa s prštekmi počas prebaľovania alebo hry našich mám ako napríklad „Varila myšička kašičku“ alebo „Kukuk kde som“.

Aj keď platí, že zábavy, hry a spoločného šťastia nie je nikdy dosť, majte na pamäti, že veľmi záleží na tom, v akom čase (ráno, obed, večer) danú aktivitu s dieťatkom robíte, ako rýchlo ju robíte a ako intenzívne. Bábätká potrebujú zväčša viac času ako dospelé osoby, aby zareagovali na váš dotyk, hlas alebo úsmev. Hrajte sa ich tempom a nikam sa neponáhľajte, čakajte, kým vám bábätko naznačí, že chce, aby ste pokračovali. Predstavte si to ako tanec, kde jeden na druhého čakáte, aký krok urobí, aby ste sa navzájom nezrazili. Sledujte neustále svoje dieťatko, či už neprišiel čas upokojiť sa a odpočívať. Hlavne nedonosené detičky potrebujú viac prestávok medzi jednotlivými aktivitami.

 

9. Aj ockovia rozumejú bábätkám

V niektorých rodinách sú to práve otcovia, ktorí ostávajú doma s bábätkom. Nebojte sa toho, okrem dojčenia môžu ockovia zvládnuť všetko. Nadviazať očný kontakt pri prebaľovaní alebo kŕmení, hovoriť na bábätko s citom a čakať na jeho reakciu, opakovať po ňom pohyby aj zvuky, ktoré robí, usmievať sa a vyplazovať jazyk, držať ho v náručí pri kŕmení z fľaše, hojdať, dotýkať sa, nosiť v klokanke či čítať alebo spievať. Otcovia sú super, pretože okrem iného majú ešte jednu skvelú výhodu, deti často milujú dotýkať sa ich jemne škrabľavej tváre.

 

Ak máte aj naďalej veľa otázok týkajúcich sa toho, ako sa o bábätko starať, ako s ním správne manipulovať, viacerým rodičom sa osvedčila kniha od Evy Kiedroňovej Nežná náruč rodičů. Prezrite si ju v knižnici alebo kníhkupectve, či by vám nebola nápomocná.

 

A na záver jedno malé, ale dôležité odporúčanie navyše. Nesnažte sa byť „perfektným rodičom“. Nie je možné byť naladený na bábätko 24 hodín denne a vždy odhadnúť, čo dieťatko potrebuje. Aby sa medzi vami a dieťatkom vytvorilo dobré puto, nemusíte byť stopercentný rodič. Naopak, staré dobré známe „na chybách sa človek učí“ platí aj tu. To, že ste schopní vidieť, že musíte niečo zmeniť a hľadáte aj spôsob, ako to zmeniť, je dobrým znakom toho, že skutočne pozorujete potreby vášho dieťaťa a nekonáte automaticky.