Schopnosť komunikovať, dohovárať sa s druhými ľuďmi prostredníctvom reči (hovorenej, posunkovej) sa u dieťaťa vyvíja postupne. Je to celoživotný proces, ktorý sa najvýraznejšie rozvíja práve v prvých troch rokoch života.

Vývin reči sa nedá oddeliť od celkového vývinu dieťaťa, a preto sa vás často odborníci pýtajú na to, ako vaše dieťatko myslí, čo už chápe, ako sa rozvíja jeho hrubá a jemná motorika, či má dobrý zrak, či sa snaží nadväzovať kontakty s inými ľuďmi – rodičmi, príbuznými, širším okolím.

Prečo je vývin jazyka a reči jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré sa udejú v prvých troch rokoch života? Pretože počas tohto krátkeho času deti prejdú z neverbálnej komunikácie svojich potrieb (výraz tváre, gestá, pohyby tela a plač) na komunikáciu verbálnu (slová alebo posunky) a  pochopia, že svojím správaním a hovorením môžu ovplyvňovať iných ľudí okolo seba, môžu hovoriť o svojich pocitoch, túžbach, myšlienkach a naučiť sa mnohým novým veciam. A to je nevyhnutné na to, aby sa dieťa rozvinulo po emocionálnej, kognitívnej, osobnostnej aj sociálnej stránke.

Ak majú počujúce deti správne vytvorené podmienky, počas prvých troch rokov získajú aktívnu slovnú zásobu okolo tisíc slov a pochopia pravidlá, ako a kedy ich používať.

Podobné množstvo posunkovej zásoby si osvoja aj deti, na ktoré sa vo veľkej miere posunkuje, napríklad nepočujúce deti nepočujúcich rodičov.

Všetko toto sa deti naučia len tým, že sú okolo dospelých ľudí a iných detí, ktoré s nimi komunikujú a podporujú ich snahu komunikovať. Ako teda vidíte, jazykové centrum  mozgu sa rozvíja bez ohľadu na to, či ho stimulujete rečou alebo posunkami, dôležité je, že s dieťaťom komunikujeme a ono nám rozumie.

Vývin hovoreného jazyka

Ako sa vyvíja reč, keď sa s dieťaťom posunkuje, podrobne rozoberáme v nasledujúcej kapitole s názvom Posunkovať alebo neposunkovať. V tejto podkapitole by sme preto chceli odpovedať na vaše otázky týkajúce sa vývinu hovorenej reči.

Prosím, berte nasledujúce členenie orientačne. Jednotlivé štádiá vývinu reči, ktoré sme aj s mnohými uvedenými príkladmi spísali predovšetkým podľa knižky s názvom Kniha o detskej reči a doplnili o niektoré vlastné príklady a skúsenosti, na seba vzájomne nadväzujú a zdravé počujúce deti ich dosahujú približne v rovnakom veku.

Neznamená to však, že medzi počujúcimi deťmi nenájdete individuálne rozdiely. Deti nie sú „presné ako hodinky“. Niektoré sú v reči pomalšie, iné rýchlejšie. Prvé slovo sa napríklad u jedného dieťatka môže objaviť pred dovŕšením prvých narodenín a u iného o jeden, dva mesiace neskôr, pričom vývin reči je u oboch detí v norme.

Ako sa vyvíja hovorený jazyk a reč u počujúcich detí do jedného roka?

Tvrdia vám niektorí odborníci, že sa nie je kam ponáhľať, že stačí, ak dieťa dostane načúvacie prístroje koncom prvého roka? Pozrite sa, koľko sa počujúce deti naučia len tým, že v prvom roku počujú. Aby mohlo mať vaše dieťa rovnaké podmienky na vývin reči ako počujúce dieťa, potrebuje načúvacie prístroje čo najskôr.

Novorodenci sa rodia s úžasnou schopnosťou vyhľadávať osoby, ku ktorým by mohli mať vzťah. Prichádzajú na svet pripravení komunikovať s ľuďmi, ktorí sa o nich starajú.

Zo začiatku bábätká hlavne plačú, aby vyjadrili svoje potreby. Krikom a plačom vyjadrujú predovšetkým to, že im niečo chýba. Na konci druhého mesiaca sa pridá úsmev, smiech, otočenie hlavičky za človekom, ktorý práve hovorí, a radostné kopanie nožičkami.

Od druhého mesiaca zároveň drobčekovia hrkútajú ako vtáčiky (aaa, eee), brblú, kvíkajú a vydávajú množstvo iných zvukov len preto, že sa im to páči. Sú spokojní, keď si ich všímame a pozerajú nám do očí.

Okolo cca tretieho  mesiaca bábätká zistia, že krikom môžu privolať svoju mamu alebo blízku osobu. Je to veľká vec, pretože si uvedomia, že krikom môžu ovplyvňovať svoje okolie. V tomto období sa objavuje prvé džavotanie – „pudové džavotanie“ – bábätká vytvárajú zvuky, ktoré sa podobajú na naše spoluhlásky (napr. k, g, b, p, m) a ich rozmanité kombinácie (napr. ba, du, gi, mamamama, tatatatata).

Tieto zvuky však nič konkrétne neoznačujú ani nevyjadrujú a bábätká si ich ešte nevedia zapamätať natoľko, aby ich cielene zopakovali. Pudové džavotanie sa objavuje u detí na celom svete, a to bez ohľadu na to, či počujú alebo nie.

Medzi šiestym a ôsmym mesiacom sa zmení podstatná vec, bábätká začínajú čoraz viac sedieť, čím sa zmení aj ich postavenie jazyka a ostatných pohyblivých orgánov úst. Začínajú preto znova experimentovať so svojimi hovoridlami, no tentoaz už viac počúvajú seba aj ľudí okolo.

Bábätká si čoraz viac všímajú, ako sa hýbu ľuďom pri rozprávaní pery, a snažia sa tieto pohyby pier napodobniť a zároveň si všímajú, ako znejú slová a zvuky okolo nich, a aj tie sa snažia napodobniť. Toto „napodobňujúce džavotanie“ už u dieťatka s poruchou sluchu nie je prítomné, ak nemá v tomto čase načúvacie prístroje.

V období od ôsmeho mesiaca sa objavujú u dieťaťa prvé gestá. Pre bábätká majú veľký význam, pretože im pomáhajú vyjadriť sa v období, kým svoje priania a potreby nevedia vyjadriť slovom.

Medzi prvé gestá patrí napríklad naťahovanie sa za vecami, ktoré chcú, zdvíhanie rúk, keď chcú byť v náručí, ukazovanie prstom alebo rukou, keď ich niečo zaujme, podávanie predmetov, mávanie „pá-pá“ na rozlúčku, tlieskanie alebo odmietnutie jedla tým, že sa prudko otočia telom…

Spolu s prvými gestami sa zároveň objaví ešte jedna dôležitá vec, bábätko sa prestáva dívať iba na predmet, ktorý by chcelo, a začína striedať pohľad z predmetu na dospelého a späť, akoby zmenou pohľadu rodičovi vravelo: „Všimol si si, že chcem tamtú vec?“ Medzi rodičom, dieťatkom a vecou tak vznikne tzv. pomyselný trojuholník.

Od ôsmeho mesiaca začínajú zdravé počujúce deti čoraz viac reagovať na výzvy dospelých. Týmto výzvam rozumejú predovšetkým vtedy, keď sa udejú v situáciách, ktorú dobre poznajú – tzv. rutinách. 

Bábätká ešte stále nerozumejú mnohým slovám, ale z toho, aký máme tón hlasu, mimiku alebo aké gesto použijeme, pochopia, či robia dobe alebo zle, pochopia, čo od nich chceme.

V tomto období sa naučia zareagovať v domácom prostredí na výzvy, napr.: „Ukáž, aký veľký vyrastieš“, „Kde je tik-tak?“ či zákazy „Nie!, No-no!“. Bábätká zároveň pochopia, že komunikáciou môžu dosiahnuť zmenu. Tešia sa, že džavotaním získali pozornosť inej osoby, a preto džavotanie opakujú.

Občas sa im podarí vysloviť zhluk hlások, ktoré znejú ako skutočné slová. Väčšinou však ide o náhodné a hravé napodobnenie toho, čo každý deň počujú okolo seba. Deti ešte stále skutočný význam týchto „slov“ nepoznajú.

Okolo prvých narodenín rozumejú slovenské deti okolo desať až dvadsať slov a používajú jedno až šestnásť prvých slov.

Ako sa vyvíja hovorený jazyk a reč u počujúcich detí od jedného do troch rokov?

Obdobie medzi 12. až 18. mesiacom

Prvý rok sme zakončili tým, že sa u detí začínajú objavovať prvé slová. Tieto prvé slová by sa nemohli objaviť, pokiaľ by deti v predchádzajúcom období nepochopili, že veci a osoby neprestávajú existovať, ak ich práve nevidia (hľadám loptu, ktorú predo mnou skryli, pozerám, kde je autíčko, ktoré mi vypadlo z rúk).

Obdobie medzi 12. až 18. mesiacom je typické tým, že sa výrazne zlepšuje porozumenie dieťaťa a dieťa používa čoraz väčšie množstvo prvých slov  a gest. Prečo je to tak? Tým, že deti začínajú chodiť a  čoraz viac začínajú objavovať nový svet okolo seba, nastáva aj mnoho nových situácií, keď musia s rodičom komunikovať. Vďaka tomu sa začína vo väčšej miere rozvíjať ich porozumenie aj aktívna slovná zásoba.

Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď porozumenie dieťaťa záviselo od toho, či situáciu dobre pozná (vete „Obujeme si topánky“ napríklad rozumelo iba vtedy, keď ste sa opakovane obúvali pri dverách), teraz už deti začínajú rozumieť slovám bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzajú. (napr. vtedy, keď začnete hovoriť o topánkach na detskom ihrisku alebo v obchode).

V 18. mesiaci má priemerné slovenské dieťa veľké porozumenie, jeho pasívnu slovnú zásobu tvorí približne 380 slov.

Ako je to s ich vlastnou komunikáciou a hovorením? Prvé slová, ktoré deti hovoria okolo jedného roka, vôbec nemusia znieť ako slová, ktoré používajú dospelé osoby. „Kako“ môže byť vtáčik, „boka“ vreckovka.

Deti v tomto veku veľmi rady robia zvuky zvierat (mú, beéé) alebo dopravných prostriedkov (šššš, úúú). Často skracujú reálne slová – da (daj), de (dedo). Prvé slová v tomto období sú často „jednoslovné vety“, pretože označujú celú situáciu, nielen jednu vec alebo osobu.

Za slovom „mama“ sa tak môže ukrývať veľa rozdielnych posolstiev, napríklad: „Kde si, mama?“ „Mama, chcem otvoriť dvere a ísť von.“ „Mama, nechcem ísť spať s tatom, ale s tebou.“

Prvé slová sú zaujímavé aj tým, že často označujú viaceré podobné veci, osoby alebo udalosti. Napríklad slovo „hav“ môže označovať nielen psa, ale aj všetky chlpaté zvieratá – živé, plyšové aj na obrázku a slovo „bobo“ môže označovať všetko okrúhle – loptu, cukrík, okrúhlu lampu…

Veľmi často počuť slová „toto, tam, to, tu“. Deti v tomto období komunikujú okrem prvých slov aj mnohými gestami. Gestá sú pre ich vyjadrovanie naďalej veľmi dôležité, pretože slovom ešte stále nevedia vyjadriť všetko, čo potrebujú.

Okolo 15. mesiaca je pre deti typické, že kombinujú slovo a gesto (ukážu prstom na pohár a potom povedia „daj“), prípadne kombinujú dve gestá spolu.

Zatiaľ čo na začiatku prvého roka hovoria deti približne jedno až šestnásť prvých slov, vo svojich 18. mesiacoch ich už hovoria 50 – 70 a používajú 15 rôznych gest. Ako teda vidíte, jedenapolročné ročné deti urobili vo vývine hovorenej reči veľký pokrok, ešte stále však rozumejú oveľa väčšiemu množstvu slov, ako sú schopné vysloviť.

Poznajú predmety, ktoré sú v ich okolí, oblečenie, ktoré si obliekajú, mená blízkych ľudí alebo ukážu na jednotlivé časti svojho tela. Vedia pomocou gest a prvých slov odpovedať na otázky – Kto? Čo? Kde?, potrebujú však na odpoveď dostatok času.

obdobie 18 – 24 mesiacov

Je to obdobie, keď sa jednoslovné výpovede rozšíria na dvojslovné vety a deti začnú používať zjednodušenú gramatiku. Deti začnú tvoriť dvojslovné výpovede až potom, keď sa v ich aktívnej slovnej zásobe nachádza približne 50 slov, kombinujú slovo a gesto (ukážu prstom na čaj a povedia „daj“), kombinujú dve gestá spolu a v hre spájajú dve činnosti (napr. pomiešajú v pohári kašičku a potom ňou nakŕmia bábiku).

Deti začínajú tvoriť prvé dvojslovné vety prilepovaním slov k sebe, napríklad: „Hači ne. Tam haji. Toto tu.“ Začínajú si čoraz viac všímať, čím sa predmety líšia, aké majú vlastnosti, a preto už podobné predmety pomenúvajú rozdielnymi slovami.

Z ich reči je zjavné, že ku koncu obdobia začínajú vnímať a používať množné číslo (množstvo) a minulý čas (papavapapala, pijopilo, hajau hajal). Deti sa v tomto období učia napodobňovaním všetkého, čo vidia u rodičov.

Zatiaľ čo v predchádzajúcom období vedeli odpovedať na otázku „Kde je?“, v tomto období ju už začínajú dospelým klásť samy. „Nie!“ je dôležité slovo v tomto období.

Pre koniec tohto obdobia je typické, že deti hovoria o sebe samom, ale aj o iných ľuďoch a veciach v tretej osobe („papá“, „hajá“, „ide“) a komentujú, čo práve tu a teraz robia. Pokúšajú sa hovoriť o svojich pocitoch – „Boví tu (bolí tu)“ alebo „Bojí to (bojím sa toho)“.

Podľa slovenských výskumov rozumejú priemerné slovenské deti okolo druhých narodenín 530 slov a hovoria ich okolo 300.

Obdobie 24 – 30 mesiacov

Na začiatku tohto obdobia používajú deti veľa jednoslovných a dvojslovných spojení, čoskoro ich však rozvinú do prvých trojslovných viet. Tesne predtým, ako sa objavia trojslovné vety, deti začnú používať kombináciu troch gest alebo spájať tri činnosti v jednej hre (dieťa si napr. zaparkuje auto, naloží ho kockami a kocky vysype do garáže).

Dĺžka slov sa u detí predlžuje (už to nie je len jednoslabičný dom, ale aj trojslabičný krokodíl).

Deti sa zároveň začínajú pýtať: „Čo je to? Kto je to? Čo(sa) stalo?“ Najprv začnú používať predložky „v (izbe), na (strome), do (domu)“ a ku koncu obdobia aj „s (tatom), k (babe)“.

Objavujú sa u nich čoraz častejšie prídavné mená (malý, studený, pekný) a zámená (my, ty, ja, mne, ti). Dôležitým slovesom je (ne)chcem. Časté sú aj slová typu „teraz, potom, včera, tu, tam“ a s nimi spojený minulý a budúci čas (poletíme, idem plávať).

Ak nepoznajú slovo, vymyslia si vlastné (napr. „lozítko, pichatko, čarovník“). Ešte stále sa môže stať, že deti striedajú JA a svoje meno. Toto obdobie je známe ako „obdobie vzdoru“ alebo obdobie „Ja sám“.

Detí začínajú ďakovať a prosiť. Rozumejú čoraz dlhším inštrukciám („Vezmi bábiku a maca a daj im papať“). Obľúbenou hrou je hra na „akože“, keď napríklad drevená kocka predstavuje raketu, ktorá letí do vesmíru.

Na konci tohto obdobia hovoria dvaapolročné deti okolo 450 – 500 slov.

Obdobie 30 – 36 mesiacov

je obdobím rozvinutých viet a súvetí. Zatiaľ čo dvaapolročné ročné počujúce deti tvoria predovšetkým troj- až päťčlenné vety („Mami, nechoď preč“), trojročné deti už vedia vytvoriť aj súvetia (Mami, ja nechcem, aby si išla preč).

Deti zdokonaľujú časovanie slovies (ide, sedel, bude robiť), skloňovanie podstatných mien, prídavných mien aj zámen (chlapca, peknému, Šiminkovej), používajú čoraz viac predložiek (z – papiera, zo, pod – stolom), pre – babku, od  – tety, vedľa – tata, o – Barborke, po – rozprávke) aj spojok (napr. a, a potom, keď, že, alebo, ale, aby…).

Typická pre toto obdobie je otázka „Prečo?“. Slovná zásoba prudko rastie. Deti sa zvyknú naučiť v tomto období dve až tri nové slová každý deň.

Na konci tretieho roka majú preto aktívnu slovnú zásobu okolo tisíc slov. Vďaka veľkej slovnej zásobe sú schopné svojim blízkym prerozprávať, čo zažili, čo ich zaujalo, ako sa cítia.

Ako sa vyvíja jazyk a reč u detí s ťažkou stratou sluchu?

Ako sme už spomenuli, začiatky hovorenej reči sú u detí s poruchou sluchu rovnaké ako u počujúcich detí, dieťa hrkúta aj džavoce. Dokonca aj dieťa, ktoré skoro nič nepočuje, vydáva okolo do siedmeho mesiaca džavotavé zvuky. Toto „pudové džavotanie“ sa však u dieťaťa s ťažkou poruchou sluchu začne rozvíjať do „napodobňujúceho džavotania“ iba vtedy, ak má dieťa dobre skompenzovaný sluch.

Ak dieťa nemá dostatočný sluch na to, aby počulo iných alebo seba, tak džavotať postupne prestáva alebo džavoce veľmi málo. Je to preto, lebo človek je „nastavený“ na odozvu – dieťa sa učí rozprávať na základe toho, čo počuje okolo seba, a zároveň na základe toho, že počuje zvuky, ktoré samo vydáva. Tieto zvuky sa mu páčia, páči sa mu aj hra s jazýčkom, a preto sa ich pokúša tvoriť znova a znova.

Z toho vyplýva, že na to, aby sa u dieťaťa s ťažkou poruchou sluchu vyvíjala reč a sluch v správnom čase a čo najviac prirodzene, malo by dieťa dostať kvalitné načúvacie prístroje už v období okolo pol roka. Ak hovoríme dostať, myslíme tým dostať a pravidelne počas celého dňa nosiť.

Na základe toho, čo dieťa počuje alebo zrakom vidí (v prípade posunkového jazyka), sa potom začnú vytvárať v mozgu tzv.  jazykové prepojenia. Čím NESKÔR dieťa s cieleným počúvaním a komunikáciou začne, tým ťažšie sa mu bude dobiehať počujúcich rovesníkov.

Ak sa počas nasledujúcich šiestich mesiacov ukáže, že vaše dieťa nie je schopné vnímať hovorenú reč s načúvacími prístrojmi a vy chcete, aby reč v plnej miere počulo, do úvahy pripadá ešte kochleárna implantácia.

Schopnosť komunikovať (hovoriť alebo posunkovať) u detí s ťažkou stratou sluchu však závisí aj od ďalších faktorov:

  • veľkosti straty sluchu (čím menšia strata sluchu, tým väčšiu šancu dieťa má, že započuje reč okolo seba a následne ju začne aj opakovať),
  • talentu dieťaťa a jeho schopnosti vyťažiť z napodobňovania, počúvania a odzerania čo najviac,
  • povahy dieťaťa (introvert, extrovert),
  • pridruženého postihnutia dieťaťa – mentálne, telesné, poruchy učenia a pamäti…
  • častosti komunikácie v rodine dieťaťa – rodina, v ktorej členovia počas dňa málo navzájom hovoria a väčšinu času trávia individuálne v izbe alebo pred televízorom a počítačom, nie je prostredím, ktoré by podporovalo rečový vývin dieťaťa. Ak dieťa komunikáciu (orálnu alebo posunkovú) pravidelne nevidí a nezažíva, tak sa o ňu ani nepokúša,
  • zhody ostatných členov rodiny na komunikačnej metóde. V niektorých rodinách sa stáva, že jeden z rodičov by rád posunkoval, ale druhý rodič alebo starí rodičia posunkovanie odmietajú. Takýto rozkol vedie k tomu, že dieťa nebude mať dostatok príležitostí naučiť sa efektívne posunky vidieť, ale ani využívať, pretože mu časť rodiny nebude rozumieť. Niekedy je veľmi náročné nájsť v rodine zhodu. V takom prípade je dôležité začať a nečakať na jednotný súhlas všetkých. Najčastejšie nakoniec aj tak vyberie komunikačný prístup tá osoba, ktorá trávi s dieťaťom najviac času,
  • pomoci odborníkov, ktorí vám poradia, ako rozvíjať sluch a reč dieťaťa.

Ako teda vidíte, mnohé faktory sú predom dané a vy ako rodičia ich ovplyvniť neviete. Čo však viete ovplyvniť, je to, koľko s dieťaťom hovorenou rečou, prípadne rečou a posunkami komunikujete, a to je pre vývin vášho dieťatka VEĽMI dôležité.

Dúfame, že vám naše texty dopomôžu k tomu, aby ste sa pri komunikácii s vaším bábätkom cítili spokojne a mali ste z vášho vzájomného vzťahu radosť. Pamätajte však, že na web sa všetko nezmestí. Vyhľadajte preto pomoc surdopéda aj logopéda, uvidíte, že na rozvíjanie komunikácie nie ste sami.