Dôvodom napísania tejto podkapitoly je fakt, že mnoho ľudí (aj rodičov) poruchu sluchu podceňuje. Poškodenie sluchového orgánu totiž nie je vidieť a jeho dosah na komunikáciu a vývin reči nie je prinajmenšom prvý rok výrazne zjavný.

Neuvedomujú si, že poškodený sluch, ktorý nie je dostatočne dobre a skoro kompenzovaný načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom, môže najprv zapríčiniť oneskorenie porozumenia a hovorenia a následne narušiť proces rozvoja myslenia a sociálnych vzťahov, priniesť problémy so vzdelávaním a v neposlednom rade môže obmedziť pracovné uplatnenie človeka s poruchou sluchu.

  • V žiadnom prípade nechceme, aby ste mali pocit, že vaše dieťa musí počas svojho života zažiť všetky dôsledky, o ktorých tu píšeme. Dôsledky poruchy sluchu sa líšia od dieťaťa k dieťaťu a závisia od mnohých faktorov. Platí však veľmi zjednodušené pravidlo – čím ťažšiu poruchu sluchu dieťa má a čím dlhšie ostáva toto dieťa bez adekvátnej kompenzácie sluchu a funkčnej komunikácie, tým je väčšie riziko, že sa dôsledky poruchy sluchu prejavia naplno.

A. Kognitívna oblasť

Myslenie, pamäť a predstavy

Všetky deti, čiže aj deti, ktoré od narodenia nepočujú, začínajú myslieť skôr, ako si osvoja hovorený alebo posunkový jazyk. Je to preto, lebo  obdobie, keď sa reč naplno prepojí s myslením, je okolo druhého roka.

Do jedného roka je myslenie detí predovšetkým predmetné, konkrétne, praktické a jednoduché. Skúsenosti detí do jedného roka bývajú väčšie ako veľkosť ich pasívnej a aktívnej slovnej zásoby.

Po prvom roku však začne slovná zásoba dieťaťa rásť a dieťa začne čoraz viac používať jazyk na to, aby premýšľalo o ľuďoch, veciach a udalostiach okolo neho. Je mimoriadne dôležité, aby ste v tomto veku zabezpečili dieťaťu prístup k jazyku.

Ak má dieťa menšiu stratu sluchu, hovorená reč je prirodzene prvou voľbou. Ak si však nie ste istí tým, čo všetko dieťa cez načúvacie prístroje počuje, odporúčame vám aspoň dočasne zvážiť alternatívnu formu komunikácie – napríklad kontaktné posunkovanie (posunky a hovorená reč súčasne).

Takáto „poistená“ komunikácia umožní rozvíjať myslenie dieťaťa v čase, kým sluch nepreberie zodpovednosť za vývin hovorenej reči.

Ak má dieťa dobre a skoro kompenzovaný sluch a vhodnú komunikáciu, jeho myslenie, pamäť aj predstavy sa budú rozvíjať podobne ako u počujúcich rovesníkov.

Bez ohľadu na metódu komunikácie, pre rozvoj myslenia je veľmi dôležité, aby malo vaše dieťa, tak ako akékoľvek iné dieťa, veľa rôznorodých zmyslových podnetov (sluchové, zrakové, hmatové, chuťové…), aby ste mu pravidelne pomáhali vytvárať si asociácie medzi pojmami (napr. jablko je červené, rastie na strome, ojedá ho červík, je sladké, a keď je zrelé, padá na zem), aby ste mu vysvetľovali súvislosti (prečo, ako, načo) a dovolili mu objavovať príčinu a následok jeho správania a skúmania.

Ak vaše dieťa nebude mať dlhodobo dobre skompenzovaný sluch a (alebo) vhodnú komunikáciu, jeho myslenie (hlavne to verbálne), sluchová pamäť aj sluchové predstavy sa s veľkou pravdepodobnosťou začnú postupne oneskorovať.

Inteligencia

To, že sa vaše dieťa narodilo s poruchou sluchu, neznamená, že sa narodilo aj menej inteligentné. Za predpokladu, že má vaše dieťa veľa rôznorodých podnetov, vybrali ste vhodnú komunikačnú metódu a dieťa rozumie jazyku, ktorý s ním používate, bude mať rovnaké podmienky ako akékoľvek iné počujúce dieťa svoj potenciál rozvíjať. Nie je teda najmenší dôvod, aby ste od neho čakávali menej alebo zľavovali z bežných požiadaviek.

Vice versa, ak dieťa s poruchou sluchu nemá dostatok podnetov a nebude mať možnosť komunikovať a rozvíjať myslenie a jazyk od raného veku, začne sa to negatívne odrážať aj na jeho verbálnej, sociálnej a emocionálnej inteligencii.

Samozrejme, medzi deťmi s poruchou sluchu sú aj deti, ktoré sa narodili s viacnásobným postihnutím. V závislosti od kombinácie postihnutí môžu mať niektoré deti znížené IQ, čo sa môže prejaviť pomalšou motorikou, neskoršie zvládnutou sebaobsluhou a zároveň pomalším tempom pri učení sa jazyku, novým zručnostiam a vedomostiam.

Pozornosť

Zraková pozornosť u nedoslýchavých detí, ktoré majú skorú a správnu kompenzáciu sluchu, sa vyvíja podobne ako u ich počujúcich rovesníkov. O rozvíjaní očného kontaktu, zrakovej pozornosti aj odzeraní sme písali v kapitole Očný kontakt a odzeranie.

U niektorých detí s veľmi ťažkou nedoslýchavosťou, ktorým nestačia načúvacie prístroje, a všetkých nepočujúcich detí, ktoré sú bez kochleárneho implantátu, je odzeranie a tým aj intenzívna zraková pozornosť nevyhnutná pre akúkoľvek komunikáciu.

Ak je odzeranie hlavným zdrojom informácií a to je vtedy, ak sa s dieťaťom zároveň neposunkuje, sústredená zraková pozornosť môže rýchlo vyvolať únavu a zvýšené nervové vypätie, a preto je dôležité, aby malo dieťa pravidelné prestávky, keď si môže oddýchnuť,

O cielenej sluchovej pozornosti a učení sa počúvať sa dozviete v kapitole Sluchová výchova. Existuje však aj náhodná sluchová pozornosť, ktorá zohráva vo vývine počujúcich detí veľkú úlohu, pretože je jedným z dôvodov, prečo počujúce deti veľa vedia o tom, ako svet funguje.

Jednoducho sa mnoho vecí dozvedia len tým,  že si náhodne vypočujú aj vzdialenejšie rozhovory v rodine, v úrade alebo na ulici, započujú z vedľajšej miestnosti, čo hlásia v rádiu alebo v televízii.

Ak má dieťa s poruchou sluchu dobre kompenzovaný sluch od raného veku, skoro všetky tieto „prepočutia“ mu budú dostupné. Ak však dobre kompenzovaný sluch načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom nemá, jeho možnosti spontánnej sluchovej pozornosti sú obmedzené iba na situácie, keď sa rozhovory odohrávajú blízko neho.

Následkom toho sa často stáva, že je menej informované o tom, ako svet okolo nás funguje. Ak je to váš prípad a vaše dieťa z rôznych dôvodov ešte stále nemá dobre kompenzovaný sluch, je na vás, aby ste si tento fakt uvedomovali a našli ste si čas, keď vášmu dieťaťu mnohé tieto náhodné informácie dodatočne sprostredkujete.

Môžete to urobiť tak, že ho zoberiete bližšie k človeku, ktorý rozpráva zaujímavú príhodu, privoláte ho k televízoru, keď z diaľky započujete, že sa niečo podstatné stalo, alebo si s ním cielene sadnete a porozprávate mu, čo všetko ste dnes zaujímavé počuli.

Pre tých, ktorí s dieťaťom zároveň posunkujete, pomáha, aby ste mu vzdialenejšie konverzácie, ktoré bežne bežia medzi rodičmi alebo starými rodičmi a súrodencami, občas preposunkovali. Je to dôležité práve preto, že aj počujúce dieťa by ich prirodzene započulo a naučilo sa z nich mnoho dôležitého.

B. Lingvistická oblasť (gramatika, chybná výslovnosť, jazyk a komunikácia)

Výber vhodnej komunikačnej metódy je zásadný pre rozvoj reči a jazyka a neexistuje ideálna metóda pre všetky deti. Spôsob komunikácie s dieťaťom nie je jednorazové ani nemenné rozhodnutie, dôležité však je, aby ste neotáľali a s komunikáciou začali čo najskôr.

Sledujte spolu s odborníkmi vývin vášho dieťaťa a pravidelne s nimi komunikujte o tom, či vám daná metóda vyhovuje, či vy aj vaše dieťa robíte pokrok. Občas sa stáva, že sa vyberie určitá metóda komunikácie a časom sa ukáže, že v nej dieťa z rôznych dôvodov nerobí dostatočné pokroky. Ak je to aj váš prípad, nebojte sa spôsob komunikácie zmeniť. Komunikácia je proces, nie stav.

1. Prelingválne nedoslýchavé dieťa

Ak je vaše dieťatko stredne alebo stredne ťažko nedoslýchavé, môžete s pomocou skoro pridelených (šesť mesiacov) a dobre nastavených načúvacích prístrojov dosiahnuť, že sa u neho vyvinie zrozumiteľná reč a bohatá slovná zásoba úplne prirodzenou cestou.

Pri rozvoji reči a sluchovej výchove vám môže pomôcť surdopéd a logopéd. Deti so stredne ťažkou stratou sluchu zvyčajne nepotrebujú posunky na to, aby sa naučili komunikovať, môžu im však pomôcť vyjadriť sa v období, kým sa u nich rozvinie hovorená reč (podobne ako počujúcim deťom pomáhajú napríklad babysigns).

Do skupiny prelingválne nedoslýchavých detí by sme mohli zaradiť aj deti s kochleárnym implantátom, keďže by pri ideálnom nastavení implantátu mali počuť zvuky reči na úrovni 20-30 dB (ľahká nedoslýchavosť). Z výskumov vyplýva, že predovšetkým u detí, ktoré dostanú kochleárny implantát do 18. mesiaca veku, je veľký potenciál, aby sa hovorená reč a jazyk rozvinuli spontánne a bez väčších problémov.

Hovorená reč sa rozvinie aj u väčšiny nepočujúcich detí, ktoré nemali úžitok z načúvacích prístrojov a implantát dostali až okolo tretieho roka života. Tieto deti už však potrebujú intenzívnu surdopedickú a logopedickú starostlivosť.

S pomocou implantátu budú síce pomerne rýchlo schopné započuť aj tiché hlásky reči (ľahká nedoslýchavosť), nadobudnúť primeranú pasívnu a aktívnu slovnú zásobu im však potrvá dlhší čas.

Je to zvyčajne preto, lebo v období pred implantáciou nemali dostatok rečových podnetov, na ktorých by mohli teraz stavať, následkom čoho sa ich úroveň pasívnej aj aktívnej slovnej zásoby výrazne oneskorila vzhľadom na ich počujúcich rovesníkov.

Ak je vaše dieťatko ťažko alebo veľmi ťažko nedoslýchavé, prípadne má poruchu sluchu, ktorá sa bude zväčšovať, osvojenie si hovorenej reči čisto sluchom môže byť pre neho náročnejšia úloha.

Aj medzi týmito deťmi sú však deti, ktoré dosiahnu úspechy orálnou alebo auditívno-verbálnou metódou. Nevyhnutnou podmienkou na čo najviac prirodzený vývin reči však je, že vaše dieťa s ťažkou stratou sluchu dostane kvalitné a dobre nastavené načúvacie prístroje už okolo šiesteho mesiaca veku a bude s nimi schopné zachytiť celé spektrum reči.

Ak máte dieťatko, ktoré má veľmi ťažkú stratu sluchu a nemá dobre kompenzovaný sluch, osvojovanie si správnej výslovnosti a slovnej zásoby na základe sluchu bude pre neho náročné. Jeho artikulácia bude bez špeciálnej logopedickej pomoci narušená, hlas môže mať zmenenú výšku, tempo reči môže byť spomalené a rytmus reči nepravidelný.

Ak stav limitovaného počutia potrvá dlho (viac ako tri roky), dieťaťu počas tohto obdobia unikne veľa slov a viet, následkom čoho bude jeho slovná zásoba výrazne zmenšená a gramatická stavba slov a viet chybná.

Budúca schopnosť dieťaťa plynulo a funkčne komunikovať hovorenou rečou môže byť v takomto prípade vážne ohrozená, pretože nedostatok sluchovej a rečovej stimulácie v prvých troch rokoch života môže spôsobiť, že sluchové a rečové centrum v mozgu začne postupne „zaspávať“.

Keďže diagnostika a následná korekcia sluchu na Slovensku ešte stále zaostáva za zahraničím a ani v roku 2022 celoplošne nedosahujeme medzinárodné odporúčania 1-3-6, odporúčame (autorky) pri deťoch s ťažkou stratou sluchu aspoň dočasne v ranom veku posunkovať.

Je to preto, aby sa využil vzácny čas na rozvoj jazyka, kedy je mozog pripravený a zároveň sa vytvorila akási záchranná sieť pre deti, u ktorých sa časom ukáže, že sa pri rozvoji hovorenej reči nevedia o sluch dostatočne oprieť.

Z toho, čo vidíme v poradni, ale aj z vyjadrení rodičov, ktoré sme vám sprostredkovali v kapitole Posunkovať alebo neposunkovať, je zjavné, že posunky nebránia rozvoju hovorenej reči.

Naopak, vidíme, že skoré jazykové a komunikačné zručnosti získané vďaka posunkom môžu uľahčiť dieťaťu osvojovanie si hovorenej reči (dieťa najprv zvládne posunok a ten si postupne začne spájať so slovom). 

Podľa našej skúsenosti si dieťa intuitívne samo vyberá, aká komunikácia mu je v danej chvíli najviac prirodzená. Ak je dieťa schopné napriek ťažkej poruche sluchu dostatočne využívať sluch na rozvoj hovorenej reči, postupne jej začne dávať prednosť, pretože vyrastá v počujúcom prostredí, kde sa v jeho širšom okolí oveľa viac hovorí, ako posunkuje.

Ak sa toto isté dieťa zároveň pohybuje medzi deťmi alebo dospelými ľuďmi, ktorí primárne posunkujú, je veľmi reálne, že bude posunkovú a hovorenú reč periodicky striedať podľa toho, s kým bude hovoriť.

2. Prelingválne nepočujúce dieťa

je dieťa, ktoré stratilo sluch pred ukončením vývinu reči (šesť rokov).

Keďže tomuto dieťaťu nestačia na vnímanie hovorenej reči načúvacie prístroje, za predpokladu, že nemá v ranom veku kochleárny implantát, musí sa učiť komunikovať predovšetkým pomocou zraku (odzeranie a/alebo posunky).

Vyvodzovať hovorenú reč u dieťaťa, ktoré ju skoro vôbec nepočuje, je dlhodobá drina na strane dieťaťa, rodičov aj odborníkov, keďže sa tak deje primárne na základe hmatu (pomocné artikulačné znaky).

Napriek veľkej snahe všetkých zainteresovaných umelo vytvorená reč u väčšiny týchto detí neznie ako reč počujúcich detí. Podobne ako u detí s veľmi ťažkou poruchou sluchu, deti striedajú vysoký a nízky hlas a ich hlas je skôr šepkaný. Nápadný je nesprávny rytmus, ktorý narúša plynulosť reči.

Je to spôsobené nesprávnym hospodárením s dychom, artikulačnou neobratnosťou a nerešpektovaním dĺžky dlhých samohlások. U väčšiny (ale nie všetkých) prelingválne nepočujúcich detí bez dobrej kompenzácie sluchu je výrazne narušená zrozumiteľnosť reči aj gramatika hovorenej reči.

Výslovnosť je často namáhavá a realizuje sa s prehnanou silou. Je to preto, lebo dieťa nemá spätnú sluchovú kontrolu a svoju výslovnosť kontroluje pri nácviku iba zrakom (pred zrkadlom) a hmatom. Znížená zrozumiteľnosť sa pre mnohé nepočujúce deti aj dospelých stáva veľkou bariérou v komunikácii s počujúcimi.

Slovná zásoba je u drvivej väčšiny nepočujúcich detí, ktoré nemajú kompenzovaný sluch a neposunkujú, výrazne oneskorená. S malou slovnou zásobou sa následne oneskoruje aj myslenie a možnosti sociálneho kontaktu dieťaťa s rovesníkmi. Dieťa zaostáva za svojím potenciálom.

Prelingválne nepočujúcemu dieťaťu môže na ceste za počutím pomôcť kochleárny implantát a na ceste k vzdelaniu aj posunkový jazyk, ktorý ho naučí myslieť a komunikovať od raného veku.

3. Postlingválne nepočujúce dieťa

je dieťa, ktoré stratilo sluch po šiestom roku života, zvyčajne následkom vážnej choroby, ototoxických liekov alebo progresívnej straty sluchu s neskorým začiatkom.

Postlingválne nepočujúce deti na rozdiel od prelingválne nepočujúcich detí nemajú zásadné problémy s komunikáciou, pretože v čase, keď stratili sluch, už rozvinutú reč mali. Väčšine týchto detí svet zvukov chýba, a preto si zvolia kochleárny implantát.

Táto skupina detí zvykne mať s kochleárnym implantátom veľmi dobré výsledky, pretože má už pred implantáciou dobre rozvinuté sluchové a rečové centrum v mozgu. Po implantácii sa pomerne rýchlo tieto deti naučia prepájať slová uložene v sluchovej pamäti so slovami, ktoré teraz počujú cez implantát.

Aby zostalo sluchové a rečové centrum čo najviac aktívne, k implantácii by malo dôjsť čo najskôr po ohluchnutí, niektoré zdroje udávajú, že maximálne do šiestich mesiacov po ňom.

Implantácia však nemusí byť vhodným riešením pre všetky deti. Ak je to váš prípad a chcete, aby si napriek závažnej strate sluchu zachovalo vaše dieťa zrozumiteľnú reč, bude nevyhnutné, aby ste na rozvoji jeho slovnej zásoby a komunikácie spolupracovali so surdopédom a vaše dieťa nastúpilo do intenzívnej a dlhodobej starostlivosti logopéda.

C. Osobnosť, emocionálna a spoločenská oblasť

Osobnosť dieťaťa s poruchou sluchu, jeho myslenie, cítenie aj správanie sa líši od dieťaťa k dieťaťu. Z vlastností, ktoré na začiatku tejto kapitoly uviedli rodičia o svojich deťoch, je zjavné, že tu nájdete deti, ktoré sú hĺbavé, tiché, introvertné, a zároveň deti, ktoré sú spoločenské, „ukecané“ a doslova extrovertné.

Sú medzi nimi deti, ktoré sa bezhlavo rútia do neznámeho, a iné, ktoré si dvakrát premyslia každý jeden krok. Deti, ktoré  sú cieľavedomé, tvrdohlavé a rebelujúce, a na druhej strane deti, ktoré sú tvárne ako maslo.

To, aké to vaše konkrétne dieťa bude, ovplyvňujú mnohé veci – napríklad jeho genetická výbava (predpoklady a vlastnosti, ktoré zdedilo dieťa po vás alebo iných predkoch), rodinné prostredie, v ktorom vyrastá (prijímajúce, obviňujúce, voľnomyšlienkárske, nátlakové…), poradie dieťaťa v rodine alebo kultúra spoločnosti (hodnoty, zvyky, prístup širšej verejnosti k zdravotnému postihnutiu…).

Novorodenec si neuvedomuje samého seba (okolie sa mu zlieva s ním samotným). Prvá zmena prichádza v období okolo jedného roka, keď si batoľa začne viac uvedomovať svoje telo a zároveň svoje pocity.

V tomto období dieťa pochopí, že môže pomocou komunikácie (gest a slov) meniť a ovplyvňovať veci a ľudí vo svojom okolí. Toto obdobie vyvrcholí vo veku okolo 2,5 roka, keď si dieťa uvedomí svoje sociálne ja (som iný ako ostatní ľudia). (Slovom „iný“ nemyslíme iný v zmysle poruchy sluchu.)

Odborníci tvrdia, že prvých päť rokov života je pre vývin osobnosti dieťaťa mimoriadne dôležitých, pretože vlastnosti, ktoré nadobudne dieťa v tomto období, už majú viac-menej trvalý charakter.

Aj keď samozrejme, človek sa do určitej miery mení celý život. Veľkú úlohu vo vývine osobnosti zohráva v tomto období funkčná komunikácia, pretože vzťahy sa bez funkčnej komunikácie nedajú plne budovať.

Vaša každodenná interakcia s dieťaťom, všetky vaše verbálne aj neverbálne výmeny poskytujú vášmu dieťaťu od malička cenné informácie o tom, kto je, kto sú ľudia okolo neho, a zároveň informácie o tom, ako funguje svet okolo neho (hodnoty spoločnosti, zvyky a kultúra).

Keďže je dieťa sociálny tvor, nedostatok informácií, komunikácie a priateľských skúseností s rovesníkmi môže viesť k nedôverčivosti, pocitom osamotenia, menejcennosti a nepochopenia.

Ak dieťa nemá dostatok informácií, nemá pocit, že mu je porozumené, a zároveň nemá vplyv na to, čo sa okolo neho deje, nevypestuje si dostatočnú sebadôveru. Nenaučí sa veriť, že ťažkosti, ktoré ho teraz alebo v budúcnosti stretnú, úspešne zvládne, a to spätne ovplyvní celú jeho osobnosť.

Komplex menejcennosti vs rešpektovanie jedinečnosti

Je všeobecne známe, že osobnosť, citový život, ale aj budúce vzťahy dieťaťa ovplyvňuje to, ako sa ľudia okolo neho postavia k jeho postihnutiu. Či sa naučia vyhnúť dvom extrémom:

  1. Porucha sluchu nemá na naše dieťa žiadny vplyv.
  2. Porucha sluchu je taký závažný problém, že naše dieťa nemá šancu v bežnom prostredí uspieť bez toho, aby sme ho neustále vodili na terapie a hľadali pre neho možné úľavy.

Žiadny extrém nie je zdravý. Ideálne je vnímať, že porucha sluchu skutočne môže prinášať špecifické potreby a niektoré obmedzenia, zároveň však je dôležité vychádzať z toho, že dieťa potrebuje detstvo, a v prípade, že má dobrú a včasnú kompenzáciu sluchu, má veľkú šancu uspieť rovnako ako jeho počujúci rovesníci.

Ak vypestujete v dieťati pocit hodnoty založený na tom, že je jedinečné a milované také, aké je, bez ohľadu na to, aký výkon v reči, sluchu alebo odzeraní podá, naučí sa nepreceňovať ostatných len preto, že počujú.

Uvedomenie si svojich talentov a silných stránok a zároveň obmedzení, ktoré porucha sluchu prináša, mu pomôže dozrieť v silnú osobnosť. Umožní mu otvorene hovoriť s inými ľuďmi o poruche sluchu a vytvárať si tak podmienky, ktoré mu uľahčia bežný život, komunikáciu aj  vzdelávanie v počujúcej spoločnosti.

Ak, naopak, dieťa cíti, že ostatní vnímajú jeho poruchu sluchu ako niečo, čo je nutné na verejnosti schovávať, bude sa za svoju poruchu sluchu hanbiť, cítiť sa menejcenné a negatívne „iné“. Deti majú na takéto správanie tykadielka.

Zo začiatku nerozumejú, prečo im rodičia schovávajú implantát alebo načúvacie prístroje pod vlasy, keď začnú vykúkať, prípadne ich zložia dole, hneď ako odídu zo školy. Prečo s nimi rodičia posunkujú iba doma, ale nikdy nie na verejnosti. Prečo za ne rodičia odpovedajú vždy, keď ich niekto osloví na ulici…

Prijímajú toto správanie ako samozrejmosť. Postupom času však dozrejú a uvedomia si, že cieľom tohto správania je zakryť ich poruchu sluchu a všetko, čo s ňou viditeľne súvisí – načúvacie prístroje, posunky alebo menej zrozumiteľnú reč.

Začnú sa cítiť menejcenné, pretože si uvedomia, že na to, aby boli prijímané, by vlastne museli byť počujúce, museli by spĺňať predstavy rodiča. Mladí ľudia s týmto pocitom pracujú rozdielne. Niektorí sa vzbúria a utrhnú od počujúcej rodiny, iní nasledujú predstavy a vzor rodičov a snažia sa poruchu sluchu zatĺkať aj v dospelom živote všade, kde sa dá.

Takéto správanie im však prinesie mnoho náročných a „trápnych“ sociálnych situácií, keď v škole alebo v partii nepochopia (nezachytia) rozhovor, otázky alebo obyčajné vtipy, za čo si vyslúžia udivené alebo posmešné pohľady.

Bez viditeľného načúvacieho prístroja totiž počujúce prostredie nemá ako rozoznať, že nedorozumenia sú dané poruchou sluchu a nie ignoranciou, nepozornosťou alebo hlúposťou. 

Mnohým týmto problémom sa dá predísť, ak prijmete poruchu sluchu nielen vy, ale naučíte ju prijať aj vaše dieťa.

Izolácia vs hľadanie identity

Kedysi sa o ťažko nedoslýchavých ľuďoch hovorilo „ani ryba, ani rak“, pretože sa nevedeli plne nájsť ani v počujúcej spoločnosti, ani v Nepočujúcej komunite.

V súčasnosti nám odrastajú deti s ťažkou stratou sluchu, ktoré vďaka kvalitnej kompenzácii sluchu, ktorú dostali v ranom veku (päť až šesť mesiacov), alebo kochleárnemu implantátu, ktorý dostali v prvých dvoch rokoch života, majú natoľko rozvinutú reč, že v počujúcej spoločnosti fungovať vedia.

Navštevujú materské centrá s počujúcimi deťmi, chodia do bežných materských škôl, navštevujú sa s počujúcimi priateľmi. Všetko nasvedčuje tomu, že budú mať aj v dospelosti veľkú šancu prirodzene žiť v počujúcej spoločnosti.

Ak sa tieto deti zároveň v dospelosti naučia prijať fakt, že napriek dobrej kompenzácii sluchu sú posluchové situácie, keď dobre reči nemusia rozumieť (rodinná oslava, kde je veľa ľudí naraz, káva s priateľkou v hlučnej kaviarni, plávanie bez prístrojov atď.), a naučia sa o tom s ostatnými otvorene hovoriť, vytvoria dobrý základ na to, aby sa necítili izolované alebo nepochopené.

V poslednom čase sa nám v poradni osvedčilo, ak rodičia alebo špeciálny pedagóg z CŠPP navštívili škôlku alebo krúžok, kam dieťa chodí, a hravou formou vysvetlili deťom, čo porucha sluchu znamená, prečo sú „načúvačiky“ úžasné a užitočné prístroje, vysvetlili ostatným deťom, ako komunikovať s dieťaťom s poruchou sluchu tak, aby z toho malo čo najväčší úžitok.

Vytvorili jednoducho prostredie, kde má šancu dieťa s poruchou sluchu rásť bez toho, aby sa za poruchu sluchu muselo hanbiť. Ukázalo sa, že je to dobrý spôsob, ako predísť výsmechu alebo zbytočným nedorozumeniam.

Pre budovanie identity u dieťaťa, ktoré vyrastá v počujúcom prostredí, je zároveň dôležité, aby malo možnosť byť v kontakte s iným dieťaťom s poruchou sluchu, čítalo si knižky, kde sa hovorí o poruche sluchu, alebo videlo filmy, kde vystupujú ľudia s poruchou sluchu.

Viacerí dospelí nepočujúci nám povedali, že sa v detstve nikdy nestretli s iným dieťaťom s poruchou sluchu. Vyrastali s pocitom, že sú jediní na svete, ktorí sú „iní“.

Vo väčších mestách začali preto rodičia organizovať stretnutia, kde sa deti s poruchou sluchu môžu navzájom zoznámiť. Ak neviete o rodine vo vašom okolí, skúste sa pozrieť na mapu rodín, ktorá je uverejnená na www.nepocujucedieta.sk.  Uvedomujú si totiž, že tak ako im samotným najlepšie rozumie rodič, ktorý si prešiel rovnakou skúsenosťou, aj pre ich dieťa je často dôležité nájsť si seberovných.

Na týchto stretnutiach sa občas rodičia aj deti môžu zoznámiť s dospelými ľuďmi s poruchou sluchu, ktorí bez ohľadu na to, či lepšie hovoria alebo lepšie posunkujú, majú priateľov, vlastné rodiny, fungujú, pracujú, sú šťastní a vyrovnaní. Títo ľudia sa môžu stať pre dieťa pozitívnym modelom.

Inú situáciu zažíva dieťa, ktoré nemá sluch dostatočne kompenzovaný a (alebo) nemá dostatočne vyvinutú hovorenú reč. Takéto dieťa sa často cíti v počujúcom prostredí izolované a vyčerpané, pretože musí byť v neustálom strehu, aby porozumelo svojmu kamarátovi, susede alebo učiteľovi.

Uvedomuje si, že síce čosi počuje, ale nikdy si nie je isté, či započulo všetko dobre, a to ho zneisťuje. To, že dieťa dobre nepočuje a zároveň musí vynakladať veľké úsilie na to, aby mu bolo porozumené, jeho začlenenie do počujúcej spoločnosti výrazne sťažuje.

Ak je takéto dieťa ponechané  v bežnej počujúcej triede dlho, môže sa stať, že sa nepochopenie medzi ním a ostatnými deťmi bude zväčšovať natoľko, že sa dieťa nakoniec počujúcej spoločnosti začne strániť a nebude chcieť s nimi ani komunikovať. Takéto dieťa bude vnímať svoju „inakosť“ omnoho intenzívnejšie a s veľkou pravdepodobnosťou nebude mať pocit, že patrí do počujúceho sveta.

Neradi by sme však vytvorili dojem, že na to, aby mohlo byť dieťa spokojné a šťastné, musí vyrastať medzi počujúcimi deťmi na bežnej škole. Sú deti, ktoré sa vzdelávajú na školách pre deti so sluchovým postihnutím a vďaka tomu, že majú dostatočne vyvinutú hovorenú reč, sa môžu stretávať s počujúcimi deťmi poobede, počas krúžkov alebo na ihrisku.

Tieto deti často (ale nie vždy) vedia posunkovať, a preto sa plynulejšie hýbu medzi počujúcou aj nepočujúcou spoločnosťou, čím môžu v oboch komunitách získať priateľstvá a načerpať tak veľa pre svoj sociálny a emocionálny rozvoj.

Sú však aj deti, ktoré navštevujú špeciálne školy a z rôznych dôvodov nedosiahnu dobrú a zrozumiteľnú reč, a preto je ich integrácia do počujúcej spoločnosti obmedzená. Tieto deti sa omnoho častejšie identifikujú s inými ľuďmi s poruchou sluchu, ktorí tiež posunkujú.

Bez ohľadu na úroveň hovorenej reči mnohé tieto deti sú spokojné tam, kde sú, a v dospelosti z nich vyrastú šťastní a spokojní ľudia s vlastnými rodinami a množstvom priateľov. Viac sa o komunite Nepočujúcich dozviete v kapitole Kultúra a komunita Nepočujúcich.

D. Vzdelávacia a pracovná oblasť

Vzdelávanie a výchova dieťaťa s poruchu sluchu sa prirodzene začína v ranom veku, počas každodenného života a hry. Veľa sa o tom zmieňujeme v kapitolách Raná komunikáciaRutiny a prirodzené prostredie. Nechať preto komunikáciu a vzdelávanie až na materskú školu je zanedbanie potenciálu dieťaťa.

V období okolo troch rokov sa väčšina rodičov rozhoduje, kam zaradiť ich dieťa s poruchou sluchu. Či si vybrať bežnú školu, školu alebo triedu pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou alebo školu pre deti so sluchovým postihnutím.

Viac sa o možnostiach zaškolenia a výbere vhodnej školy pre deti s poruchou sluchu venujeme v kapitole Dieťa s poruchou sluchu v materskej škole a v kapitole Školská zrelosť.

Bez ohľadu na to, v akej škole sa rozhodnete dieťa zaškoliť, jeho budúce možnosti pracovného uplatnenia aj vzdelania budú do veľkej miery závisieť od toho, akú veľkú slovnú zásobu bude dieťa mať, ako dobre zvládne písanú a hovorenú reč.

Je iba málo profesií, ktoré človek s poruchou sluchu nemôže vykonávať, pretože z hľadiska bezpečnosti alebo výkonu práce vyžadujú dobrý sluch. Medzi ľuďmi s poruchou sluchu nájdete stredoškolákov aj vysokoškolákov.

Sú tu šikovní remeselníci, kuchári, krajčíri alebo kaderníci, odborníci v oblasti počítačov, umelci, učitelia, ekonómovia aj právnici. Aby mali študenti s poruchou sluchu vytvorené čo najlepšie podmienky na štúdium, niektoré univerzity im ponúkajú pomoc pri štúdiu (na Univerzite Komenského je to napríklad Centrum podpory študentov so špecifickými potrebami).

Čo je možno zaujímavé, je, že časť ľudí s poruchou sluchu sa rozhodne po ukončení vzdelávania znova pracovať s deťmi alebo dospelými s poruchou sluchu. Niektorí učia, iní vychovávajú, ďalší tlmočia alebo pomáhajú pri vybavovaní na úradoch.