Počujúci ľudia si často nie sú vedomí, že máme Počujúcu kultúru, ktorá sa líši od Nepočujúcej. Skúsme si to teda priblížiť na nasledujúcich príkladoch:

  • Ak chcete v počujúcej kultúre získať niekoho pozornosť, jednoducho zavoláte jeho meno. V nepočujúcej spoločnosti takýto prístup nie je efektívny a tak je prijateľné mávať rukami, poklepať na rameno, dupať nohami alebo klopať prstami na stole, aby ste získali pozornosť Nepočujúceho. Takýto spôsob by sme v počujúcej kultúre pravdepodobne pokladali za „nevychovaný“.
  • Pamätáte si, ako vás mama vždy učila, že nemáte na nikoho „zízať“? Nuž v komunite Nepočujúcich je uprený pohľad nevyhnutný. Ak sa rozprávate s Nepočujúcou osobou a neudržiavate s ňou očný kontakt, bude to pokladať za urážku. Uhýbaním pohľadu ako keby ste naznačovali, že už nemáte chuť ďalej sledovať konverzáciu – ako keby ste si „zapchali uši“. Ak potrebujete predsa len prerušiť pohľad, tak zaposunkujete „počkaj“, alebo chytíte osobu za rameno a odvrátite zrak.
  • Ak sa v počujúcej komunite chcete niekomu novému predstaviť, zväčša poviete svoje meno a začnete hovoriť o práci, ktorú robíte. Nepočujúci sa zvyknú predstaviť tým, že povedia z akého mesta pochádzajú a do ktorej školy chodili. Potom zvyčajne nasleduje otázka, či poznáte iných nepočujúcich. Je to preto, lebo komunita nepočujúcich je malá a nepočujúci sa tak snažia nájsť možné spojenia medzi jednotlivými členmi.
  • Ak sa dvaja počujúci rozprávajú a vy nechcete sledovať to, čo považujete za osobnú konverzáciu, postavíte sa bokom a čakáte, kým si to niekto z nich všimne. Nepočujúci ľudia by takýto postoj nepochopili a pokračovali by v konverzácii ďalej. Ak chcú Nepočujúci ľudia prerušiť posunkovanú konverzáciu, prerušia ju mávnutím rukou, alebo poklepaním na rameno, povedia, čo potrebujú a odídu.
  • Ak by ste v počujúcej kultúre išli na basketbalový zápas s priateľkou a namiesto sledovania hry by ste sa ňou celú dobu rozprávali, ostatní fanúšikovia by boli pravdepodobne nahnevaní, že sa nepodieľate na sledovaní hry rovnakým spôsobom ako oni. Počas basketbalového zápasu Nepočujúcich sledujú každý pohyb v hre iba samotní hráči, tréneri a rozhodcovia. Väčšina ľudí na tribúne sa zvykne dívať na seba navzájom a posunkovať ako víchor. Samozrejme kútikom oka pri tom sledujú aj hru a preto si všimnú, keď sa niečo vzrušujúce stane, ale väčšinu času posunkujú medzi sebou.

Ako vidíte, medzi počujúcou a nepočujúcou kultúrou skutočne existujú odlišnosti a je ich ďaleko viac.

  • Potlesk – sa vyjadruje v nepočujúcej kultúre trepotaním zdvihnutými rukami nad hlavou.
  • Dobrú chuť – si nepočujúci prajú poklopkaním prstom alebo päsťou na stôl.
  • Oslovenie alebo upútanie pozornosti – sa deje niekoľkými spôsobmi.
    Ak je osoba blízko, tak sa jej jemne dotknete poklopaním na rameno. Nepočujúci nemajú radi, keď sa dotýkate ich chrbta alebo hlavy. Pri väčšej vzdialenosti je povolené mávať rukami, rázne dupnúť alebo vystretým prstom ukázať na osobu, ktorú chcete, aby vám niekto iný zavolal.
    Ak chcete upozorniť viac ľudí naraz, tak využijete opakované rozsvietenie a zhasnutie svetla alebo opakované ráznejšie dupnutie (nepočujúci vnímajú vibrácie). Krátke zablikanie je ako jemné zaklopanie na dvere, ďalšie blikanie už pôsobí ako búchanie na dvere.
  • Držať niekomu ruku, keď posunkuje – je ako keby ste zakryli hovoriacemu ústa a bránili mu v komunikácii.
  • Upozornenie, keď opúšťate miestnosť – Nepočujúci ľudia zväčša uvedú kam idú. Je to preto, aby ste nemuseli obehnúť celý dom, aby ste zistili, či daná osoba odišla úplne, alebo sedí iba vo vedľajšej miestnosti.
  • Príchod a odchod v komunite Nepočujúcich je zvykom, že si všetci ľudia podávajú ruku, objímajú sa alebo si dávajú bozk na obe líca.
  • Lúčenie –  môže trvať hodiny. Často sa stáva, že sa Nepočujúci lúčia na niekoľko krát. Je to preto, že sa vídavajú málo a každú príležitosť podebatiť si sa snažia vychutnať do posledného momentu. Verejné stretnutia opúšťajú preto ďaleko neskôr ako počujúci.
  • Čas a dochvíľnosť o nepočujúcich sa tvrdí, že nie sú príliš dochvíľni. Začal sa dokonca používať termín „Deaf Standard Time“ (štandardný čas Nepočujúcich), ktorý vyjadruje skutočnosť, že nepočujúci ľudia majú tendenciu meškať, pretože sa radi rozprávajú dlhšiu dobu.
  • Pocit súkromia – keď sa viacerí Nepočujúci nachádzajú v jednej miestnosti a posunkujú, navzájom vidia, čo kto hovorí. Rukami sa totiž „šepkať“ moc nedá. Občas sa takto šíria fámy, pretože sa predpokladá, že to, čo niekto povie je pravdou. Niektoré intímne témy, ktoré sú u počujúcich tabu sa u nepočujúcich verejne rozoberajú.
  • Okrúhly stôl Nepočujúci diskutujú zväčša okolo okrúhleho stola, pretože im umožňuje  dobre vidieť na všetkých prítomných.
  • Spoločenské hry – šach, kvíz, karty, šípky…sú obvyklou náplňou večierkov Nepočujúcich.
  • Tradície – nepočujúci pravidelne každoročne organizujú MDD, Deň matiek, Deň otcov, Mikuláš, stretnutia seniorov, kultúrne akcie, zábavy, plesy, výlety, cykloturistika alebo športové súťaže. Tieto akcie majú dlhodobú tradíciu. Najznámejší je Medzinárodný deň nepočujúcich, ktorý sa zvykne organizovať v septembri.