Audiogram je krivka počutia zaznamenaná do špeciálnej tabuľky. Audiogram môže zobrazovať spoločnú krivku pre obe uši, ale môže zobrazovať aj samostatnú krivku na ľavé aj pravé ucho.

Audiogram je výsledok vyšetrenia, ktoré sleduje, ako sa mení schopnosť počuť v závislosti od frekvencie (Hertz – Hz) a intenzity (decibel – dB). Hovorí o tom, aké silné zvuky na rozličných frekvenciách musia byť, aby ich vaše dieťa ešte započulo.

Podľa výsledkov audiogramu vie lekár odlíšiť prevodovú poruchu sluchu od percepčnej a zároveň vybrať najvhodnejší model načúvacieho prístroja (čím ťažšia strata sluchu, tým výkonnejší načúvací prístroj dieťa potrebuje).

Na audiograme je intenzita zaznamenaná v ľavej časti obrázka, smerom zhora dole. Intenzita na audiograme je od -10 dB (extrémne tichý zvuk) do 120 dB (veľmi hlasitý zvuk). Ak si predstavíte zvuky, ktoré vydáva klavír, tak hore na audiograme by boli úplne slabučké zvuky a dole na audiograme by boli zvuky, keď trieskate do klavíra, alebo keď máte veľmi hlasito pustené rádio.

Frekvencia je zaznamenaná  na audiograme v hornej časti obrázka, sprava doľava, číslami (125, 250, 100… 8 000). Ako vidíte, čísla stúpajú zľava doprava. Na ľavej strane sú veľmi nízke frekvencie a napravo veľmi vysoké frekvencie.

Určite ste si všimli, že na predchádzajúcom audiograme sú zaznačené tri písmená (3 červené bodky). Ak chcete, otestujte sa a určite, akú frekvenciu a intenzitu majú dané body. Odpoveď nájdete na nasledujúcich riadkoch :-)

Bod A – je tichý a nízky tón (250 Hz a 20 dB).

Bod B – je bežne hlasitý a vysoký tón (4 000 Hz a 50 dB).

Bod C – je veľmi hlasitý tón na strednej frekvencii (1 000 Hz a 90 dB).

Reč a audiogram

Frekvencie zobrazené na audiograme sa nachádzajú v rozpätí od 125 do 8 000 Hz (pretože väčšina dôležitých zvukov okolo nás spadá do tohto rozsahu). Na audiograme vidíte, že hlásky našej reči sa nachádzajú približne od 250 do 6 000 Hz. Intenzita bežnej reči zo vzdialenosti 1,5 metra sa pohybuje medzi 40 až 60 dB. Ak sa pozorne pozriete na nasledujúci obrázok, všimnete si tzv. „banán reči“ (vyznačený žltou farbou). Oblasť „banánu“ je  veľmi dôležitá pre porozumenie reči, pretože reprezentuje všetky zvuky, ktoré vydáva ľudský hlas počas normálne hlasitej konverzácie.

Hovorená reč sa skladá zo zvukov (tzv. foném). Každá fonéma má svoje presné miesto na audiograme (hlasitosť aj výšku). Ak sa znova pozriete na obrázok, tak uvidíte, že sa všetky samohlásky nachádzajú na nižších frekvenciách (250 – 750 Hz) a vyslovujeme ich pomerne hlasno (40 – 60 dB).

Spoluhlásky, pri ktorých používame hlas a zároveň znejú silnejšie (n, l, r), sa nachádzajú väčšinou medzi nízkymi a strednými frekvenciami. Máme však aj niekoľko vysokofrekvenčných spoluhlások, pri ktorých nepoužívame hlas, a preto sú veľmi tiché (s, f).

Spoluhlásky nám pomáhajú porozumieť tomu, čo bolo povedané. Skúste si napríklad nahlas povedať vetu „Babka a dedko prišli domov spať neskoro.“ Povedzte si ju najprv tak, že prečítate iba spoluhlásky („Bbk ddk pršl dmv spť nskr.“) a potom tak, že v tej istej vete prečítate iba samohlásky („aa a eo ii oo a eoo.)“ Omnoho ľahšie by ste uhádli, čo bolo povedané vtedy, ak by ste počuli iba spoluhlásky.

Deti, ktoré majú veľkú stratu sluchu na vysokých frekvenciách alebo stratu sluchu väčšiu ako 50 dB naprieč celým audiogramom, nepočujú predovšetkým spoluhlásky, ktoré sú dôležité pre porozumenie reči. Pre tieto deti bude počúvanie bežnej reči obzvlášť náročné v prostredí, ktoré má veľa hluku na pozadí. Ako vidíte, na to, aby dieťa čo najviac bezproblémovo rozumelo tomu, čo mu počas celého dňa hovoríte, potrebuje počuť všetky – aj tichšie hlásky hovorenej reči.