Dôvod, prečo sme sa rozhodli túto tému otvoriť, je, že si niekedy v rodinách všímame, že sú počujúci súrodenci tak trochu zabudnutí a v úzadí. Samozrejme, že to nie je preto, že by boli menej dôležití alebo milovaní, je to často preto, lebo sa rodičia začnú sústreďovať na nepočujúce dieťa tak veľmi, že im to počujúce akosi nechtiac unikne.

Boli by sme nerady, keby sme vám touto kapitolou prirobili ďalšie vrásky na čele. Chceme vás iba upozorniť, že je možné, že rovnako ako vy, aj vaše počujúce dieťa môže zažívať niektorú z nižšie opísaných emócií, potrieb alebo situácií, a to napriek tomu, že o nich nehovorí. Čím ťažšie postihnutie dieťa má (a detí s viacnásobným sluchovým postihnutím sa rodí čoraz viac), tým viac komplikovaných emócií môže (ale nemusí!) jeho súrodenec zažívať. Možno potrebuje vašu pomoc alebo pomoc odborníka, aby sa so svojimi pocitmi a myšlienkami vedel vyrovnať.

Nasledujúce vyjadrenia rodičov odrážajú viaceré oblasti, ktorým sa chceme venovať. Zachytávajú skúsenosti rodičov, ktorí si uvedomujú, že postihnutie jedného dieťaťa môže priniesť rôzne výzvy pre ďalšie deti v rodine.

 

„Občas sa mi Paľko zdôverí, že by chcel brata zdravého, ale to v jeho siedmich rokoch úplne chápem. Tiež by sme boli radšej, keby bol zdravý, ale vďaka jeho inakosti máme celá rodina iný uhol pohľadu na život. Spomínam si, že keď sme boli v Poprade na stretnutí rodín nepočujúcich detí, tak sa tam Paľko necítil vôbec dobre. Paradoxne to bolo preto, že sa cítil „obyčajný“ a ostatné deti mu pripadali „výnimočné“, iné, inak obdarené atď. Bol smutný z toho, že je iba „obyčajný“. Uvedomila som si, že túto tému „obyčajnosti“ sme už svojho času riešili, keď sa chcel vyrovnať mladšiemu bratovi tým, že nosil atrapy načúvacích aparátikov. Cítil sa v nich vtedy veľmi dobre, mal pocit, že sú obaja rovnakí.“

 

„Občas vidím, že Filip je akoby Klaudiin bodyguard. Keď niekto na Klaudiu povie, že je čudná, tak mu trpezlivo vysvetľuje, že nie je čudná, že je len postihnutá.“

 

 „Paradoxne sme spočiatku riešili našu staršiu, počujúcu dcérku. Skoro sedem rokov nás mala iba pre seba a jedného dňa nám povedala, že by aj ona chcela byť nepočujúca, lebo by sme si ju potom všímali viac… To bol pre nás varovný signál. Všetko treba dobre vysvetliť, ale hlavne je potrebné darovať deťom veľa lásky, veľa objatí, pekných slov a spoločne strávených chvíľ. To je najlepšia ,investícia‘ do našich detí.“