hovorí o tom, aké silné zvuky musia byť, aby ich dieťa vôbec započulo. Audiogramy pre jednotlivé stupne straty sluchu nájdete v podkapitole Audiogram.

Rodičia (a bohužiaľ aj niektorí odborníci) si neuvedomujú, že akékoľvek (aj minimálne) zníženie kvantity a kvality zvukov, ktoré dieťa vníma, môže spôsobiť oneskorovanie vývinu jazyka a s ním spojené  sociálne aj vzdelávacie dôsledky.

Akákoľvek strata sluchu do 40 dB, vrátane jednostrannej poruchy sluchu, vôbec nemusí spôsobovať ťažkosti dospelej osobe, ktorá už má veľkú slovnú zásobu a vie si domyslieť hlásky a slová, ktoré dobre nezapočuje. V prípade bábätiek aj malých detí,  u ktorých sa slovná zásoba a reč na základe počutia ešte len vyvíja, však môže spôsobiť vážne zaostávanie, pretože dieťa dané slovo ešte nepozná, aby si mohlo domyslieť, čo prepočulo.

Rizikové sú hlavne deti, ktoré sa narodili predčasne, majú viaceré zdravotné problémy alebo sa psychomotoricky oneskorujú. Ľahká strata sluchu môže týmto deťom vážne sťažiť rozvoj reči. Platí teda zásada, že aj u detí, ktoré majú stratu sluchu do 40 dB, sa môže porucha sluchu korigovať načúvacím prístrojom, a to predovšetkým vtedy, ak sa dieťatko oneskoruje vo vývine reči alebo vo vyššom veku neprospieva dobre v škole.

Odborníci sa líšia v tom, čo pokladajú za zdravý sluch a čo za stratu sluchu, pri ktorej už je nutné predpísať načúvacie prístroje. Zatiaľ čo na Slovensku niektorí odborníci nepokladajú stratu sluchu do 40 dB za dostatočne vážnu na to, aby predpísali dva načúvacie prístroje, viaceré zahraničné odborné články a publikácie uvádzajú, že už takáto strata sluchu dokáže ovplyvniť výkonnosť bežného dieťaťa v škole, spôsobuje únavu z počúvania a následne mení kvalitu života dieťaťa.

Na prvých stretnutiach s rodičmi sa nám občas stáva, že hlavne rodičia bábätiek so strednou stratou sluchu (prah sluchu 40 – 55 dB) premýšľajú, či dávať ich deťom načúvacie prístroje, keď sa v ich prítomnosti deti otáčajú na zvuky alebo meno aj bez načúvacích prístrojov. Odpoveď znie, určite ÁNO.

Na to, aby batoľa zareagovalo na reč, niekedy stačí, aby ho zaujala melódia reči, rytmus alebo niektoré hlásky reči. Na učenie reči však dieťa potrebuje počuť všetky hlásky reči, nielen tie hlasitejšie. Potrebuje počuť v tichom aj hlučnejšom prostredí, počuť, keď je rodič blízko, aj keď rozpráva z vedľajšej miestnosti.

Z vlastných skúsenosti vieme, že aj deti, ktoré sa na prvý pohľad zdali „skoro ako počujúce“ a nenosili preto načúvacie prístroje, mali väčšie rezervy vo vnímaní okolitých zvukov a reči, čo sa bohužiaľ vo viacerých prípadoch prejavilo oneskoreným vývinom reči.

Aj pre vás, ktorí ste možno na pochybách, či načúvacie prístroje dieťaťu dávať alebo nie, sme sa rozhodli spísať túto podkapitolu. Spracovali sme ju vo veľkej miere podľa publikácie autoriek Cole a Flexer (2007), keďže sa ich zistenia v mnohom zhodujú v tom, čo vidíme u detí s ľahkou, strednou aj ťažkou poruchou sluchu počas pozorovania v tichom domácom prostredí aj hlučných škôlkach.

1. Zdravý sluch u detí (0 – 15 dB)

U dospelého človeka hovoríme o zdravom sluchu vtedy, ak je schopný vnímať na všetkých rečových frekvenciách zvuky okolo 20 – 25 dB. V prípade dieťaťa je to však iné, pretože na to, aby mohlo vnímať reč bez problémov v akejkoľvek situácii, potrebuje byť schopné vnímať zvuky už okolo 15 dB na všetkých frekvenciách a oboch ušiach.

Takéto dieťa rozumie dobre nielen v domácom prostredí alebo tichej miestnosti, kde sa vyšetruje sluch, ale aj v prostredí, kde je hluk väčší (hrajúce rádio alebo televízor na pozadí, rodinné oslavy, „urozprávaná“ trieda v škôlke alebo rozhovor s rodičom na ulici).

2. Minimálna strata sluchu (15 – 25 dB)

O týchto deťoch sa bežne v literatúre nepíše, pretože o nich zvyčajne nevieme. Pozornosti odborníkov unikajú, pretože novorodenecký skríning nie je schopný zachytiť poruchy sluchu menšie ako 30 dB a navonok pôsobia tieto deti veľmi funkčne.

Podľa vyššie uvedených autoriek tieto deti môžu mať ťažkosti rozlišovať tichú alebo vzdialenú reč, a preto im môže uniknúť asi 10 % z vyučovania. Ťažkosti sa objavia napríklad pri rýchlej komunikácii a zachytávaní koncoviek (množné číslo, prídavné mená…), čo sa môže prejaviť väčšou únavou na konci dňa. Tieto ťažkosti s učením, únavou a pozornosťou sa však nezvyknú pripisovať zhoršenému sluchu.

3. Ľahká strata sluchu (25 – 40 dB)

V závislosti od hluku na pozadí, vzdialenosti od hovoriaceho a typu poruchy sluchu môže dieťa, ktoré má stratu sluchu okolo 30 dB, prepočuť 25 – 40 % reči. Napriek ľahkej strate sluchu týmto deťom často uniká tzv. pasívne učenie sa jazyka – schopnosť započuť konverzáciu rodičov z vedľajšej miestnosti alebo informácie z rádia a televízora, ktoré v danom momente nie sú blízko dieťaťa.

Dieťa medzi 35 – 40 dB môže bez načúvacieho prístroja premeškať až 50 % diskusií spolužiakov v triede a to hlavne vtedy, ak sú ich hlasy vo väčšej diaľke alebo deti ticho rozprávajú.

U týchto detí sa objavuje „denné snenie“ a často sú okolím obviňované, že sa dostatočne nesnažia a počúvajú iba vtedy, keď chcú. Neustále napomínanie v nich môže zanechať zlý pocit zo seba samých. Extra snaha, ktorú musia vynaložiť na počutie, sa u mnohých detí môže prejaviť únavou a podráždenosťou voči rovesníkom.

Keďže je táto strata sluchu označovaná ako ľahká, jej dôsledky na vývin reči u maličkého dieťaťa často odborníci podceňujú. Ako sa však ukazuje, tieto deti často vykazujú o jeden ročník horšie výsledky ako počujúce deti, čo svedčí o tom, že je pre nich počúvanie náročná úloha a obmedzené vnímanie má vplyv na školské výsledky.

Deti s ľahkou poruchou sluchu často potrebujú viac pomoci zo strany učiteľa a rodiča, aby prospievali. Dobre nastavené prístroje alebo FM systém by im výrazne uľahčil počúvanie v hlučnej triede.

4. Stredná strata sluchu (40 – 55 dB)

Ak dieťa pozná slová, ktoré rodič používa, vie, o čom rozhovor s rodičom bude, a zároveň sedí v tichom domácom prostredí tvárou v tvár rodičovi na vzdialenosť do 1,5 metra, je schopné aj bez načúvacích prístrojov porozumieť reči rodiča. Bohužiaľ, rodičia tento fakt často precenia a myslia si, že im dieťa bude rovnako dobre rozumieť aj v akomkoľvek inom prostredí.

Realita je taká, že dieťa so stratou sluchu okolo 40 – 50 dB môže v bežných podmienkach prehliadnuť 50 – 75 % reči a pri 55 dB až 80 – 100 % reči. Bez načúvacích prístrojov majú tieto deti často obmedzenú slovnú zásobu, používajú chybne gramatiku a ich výslovnosť je vážnejšie narušená.

Následkom obmedzenej komunikácie a ťažkostiam s porozumením nadväzujú viaceré z nich menej priateľstiev a zaostávajú v škole. Podľa Cole a Flexer (2007) sú výsledky detí so strednou stratou sluchu, ktoré nenosia načúvacie prístroje, až o dva ročníky nižšie ako výsledky počujúcich deti vo štvrtom ročníku. Tomuto vážnemu oneskorovaniu sa dá predísť nosením načúvacích prístrojov od raného veku.

5. Stredne ťažká strata sluchu (55 – 70 dB)

Pri strate sluchu 55 dB dieťa nezachytí z bežnej konverzácie v triede skoro nič. Hovorená reč musí byť veľmi blízka a hlasitá, aby jej dieťa mohlo aspoň minimálne porozumieť. Tieto deti majú bez načúvacích prístrojov vážne problémy v škole, oneskorený vývin reči aj gramatiky, málo zrozumiteľnú reč a niekedy monotónny hlas.

Keďže sú pre ne sociálne interakcie bez načúvacích prístrojov náročné, vyhýbajú sa im, následkom čoho im chýbajú priateľstvá. Kvalitné načúvacie prístroje umožňujú týmto deťom vnímať všetky hlásky reči a porozumieť reči v rôznom prostredí. Ak ich deti nosia od raného veku, mnohé z týchto detí sú schopné bez väčších problémov fungovať v počujúcom prostredí.

6. Ťažká strata sluchu (70 – 90 dB)

S kvalitnými načúvacími prístrojmi a v niektorých prípadoch kochleárnym implantátom sú tieto deti schopné zachytiť reč aj zvuky okolo seba. Ak deti nosia dobre nastavené načúvacie prístroje od raného veku a spolu s rodičmi navštevujú špeciálneho pedagóga a logopéda, ktorí im pomáhajú s rozvojom sluchu a reči, majú veľkú šancu, že budú úspešne fungovať ako nedoslýchavé deti v počujúcej spoločnosti.

Je však možné, že tieto deti budú potrebovať pomoc v hlučnom školskom prostredí. Osvedčilo sa pri nich používanie FM systému, prípadne zabezpečenie asistenta učiteľa. Niektorým deťom s ťažkou stratou sluchu zvykne pomôcť, ak s nimi v ranom veku používajú rodičia okrem hovorenej reči aj posunky.

7. Veľmi ťažká strata sluchu – praktická hluchota (viac ako 90 dB)

Aj nepočujúce dieťa je schopné naučiť sa bez väčších problémov hovoriť, ak dostane načúvacie prístroje v ranom veku (do 6. mesiaca) a nastúpi do ranej intervencie. Ak sa po pol roku ukáže, že ani kvalitné načúvacie prístroje nevedia jeho stratu sluchu dostatočne kompenzovať na to, aby bolo schopné vnímať reč (čo sa stáva v mnohých prípadoch), odporučí sa rodičom čo najskôr zvážiť kochleárnu implantáciu.

V období, kým nie je jasné, či má dieťa dostatočný úžitok s načúvacími prístrojmi, sa viacerým rodinám odporúča, aby s dieťaťom hovorili aj posunkovali. Nepočujúce deti sú v ranom veku oveľa viac závislé od zrakových podnetov ako všetky predchádzajúce skupiny detí. Posunkový jazyk im preto môže aspoň dočasne napomôcť rozvíjať myslenie v kritickom období pre vývin reči (prvých troch rokoch).

Deťom, ktorým načúvacie prístroje nepostačujú a kochleárny implantát nedostali, je často nevyhnutné dopomáhať pri vyvodzovaní hovorenej reči hmatom.