Očný kontakt
Odzeranie alebo „povedzme si to tvárou v tvár“
V predchádzajúcej kapitole sme sa zmienili, že vytváranie a udržanie očného kontaktu je u detí s poruchou sluchu veľmi dôležité. V tejto sa vám ponúkneme jednoduché tipy, ako očný kontakt a odzeranie podporiť.
Očný kontakt
Pozeranie sa do očí osobe, s ktorou hovoríme, je prirodzenou schopnosťou človeka. Už malé bábätká sa o ľudskú tvár zaujímajú a živo na ňu reagujú. Očný kontakt je veľmi dôležitý.
Okrem toho, že je príjemné vidieť do tváre hovoriaceho, získavame z pohľadu na jeho tvár informácie o tom, ako sa pri hovorení cíti. Výraz jeho tváre zároveň prezrádza, aký má postoj k tomu, čo hovorí. Tak ako počujúce detí, aj nepočujúce deti sa môžu líšiť. Niektoré deti majú intenzívny očný kontakt, iné zase viac zdržanlivý.
Napriek tomu, že očný kontakt je u všetkých zdravých detí s poruchou sluchu prirodzený, časom sa môže vytratiť. Viacerí odborníci si všimli, že sa očný kontakt vytráca predovšetkým u detí s ťažkou poruchou sluchu, ktoré nedostali včas načúvacie prístroje alebo prístroje dostali, ale vôbec im nepomáhajú.
Mnohé (nie všetky) tieto deti sa prestanú o tvár rodiča zaujímať vtedy, ak rodič rozpráva bez výraznejšej zmeny mimiky a gestikulácie alebo pri rozprávaní neposunkuje. Je to preto, lebo bez zvuku, mimiky, gesta nie je možné porozumieť, čo im pohyby úst „hovoria“, tvár rodiča sa tak stane nezaujímavou.
Táto komunikačná „uzatvorenosť“ a vyhýbanie sa očnému kontaktu u niektorých detí pretrváva aj po tom, čo sa podarilo skompenzovať ich sluch kvalitnými načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom.
Je to preto, lebo sa v čase, keď nepočuli, začali sa zaujímať viac o veci okolo nich ako o ľudí a je pre ne náročné meniť zaužívaný spôsob života, učiť sa novým pravidlám komunikácie. Aj pri takýchto deťoch je však dobré nevzdávať sa, „bojovať“ o spoločnú komunikáciu a snažiť sa dieťa k očnému kontaktu motivovať.
Ak máte takéto dieťa doma, vyhľadajte surdopéda a logopéda, aby ste pod ich vedením mohli cielene stimulovať predverbálne schopnosti vášho dieťaťa, medzi ktoré patrí aj očný kontakt.
- Tak ako medzi počujúcimi deťmi, aj medzi deťmi s poruchou sluchu sa nájdu niekedy deti, ktoré patria do autistického spektra. Tieto deti sa môžu vyhýbať komunikácii a interakcii s ľuďmi (vrátane nenadväzovania očného kontaktu) aj vtedy, keď už majú dobre skompenzovaný sluch. Ak máte podozrenie, že by vaše dieťa mohlo mať autizmus, skontaktujte čo najskôr špeciálneho pedagóga.
Ako môžete podporovať očný kontakt u vášho dieťaťa?
- Udržujte s vaším dieťaťom očný kontakt už od narodenia. Dívajte sa mu do očí pri prebaľovaní, masírovaní, šteklení, kŕmení.
- Deti pozerajú na tvár častejšie, ako si myslíte. Čakajú na pochvalu, dovolenie, pomoc, chcú sa uistiť, že ste nablízku. Vždy keď sa na vás pozrú, prehovorte, usmejte sa, urobte nejaké gesto, prípadne posunok. Uvidíte, že časom sa bude dieťa pozerať na vás nielen častejšie, ale aj dlhší čas.
- Pokiaľ je to možné, nezabudnite prísť bližšie k dieťaťu, ak na neho hovoríte. Oslovte ho menom, poklopte ho po ramene a pokračujte až vtedy, keď sa na vás pozrie. Dbajte, aby dieťa vždy videlo na vaše ústa.
- Opakujte zvuky a pohyby, ktoré vaše dieťa robí. Usmievajte sa, opakujte jeho grimasy, preháňajte mimiku. Hrajte sa s dieťaťom na striedačku „kukuk, kde som“ a schovávajte sa pod plienku, vreckovku alebo za svoje ruky.
- Ak je vaše dieťa zdržanlivejšie v očnom kontakte, môžete skúsiť pritiahnuť jeho pozornosť k vašej tvári tým, že si ju pomaľujete, nalepíte si na ňu nálepky, použijete nápadný klobúk, farebné okuliare alebo klaunovský nos. Pokúste sa ho rozosmiať a pobaviť. Na deti často zaberie, ak si priložíte k tvári niečo svietivé alebo ligotajúce sa. Takisto si môžete vyrobiť farebnú masku s veľkými otvormi na oči a ústa a schovávať sa na striedačku za ňu. Hneď ako dieťa vaša tvár upúta, usmejte sa a prehovorte na neho.
- Výraz tváre by mal byť v súlade s tým, čo hovoríte a prežívate. Nemali by ste napríklad hovoriť, že je všetko okej, keď vyzeráte smutne a plačete. Mimika pomáha malým deťom pochopiť, čo im vlastne chcete povedať, pomáha doplniť správu, ktorú počujú sluchom a vidia na ústach.
- Spievajte svojmu dieťaťu, keď ho máte v náručí, čo najviac, ako sa dá (a to aj vtedy, keď si myslíte, že spievať neviete :-)). Spievanie môže zlepšiť očný kontakt, pretože umožňuje vášmu dieťaťu zblízka sledovať, ako intenzívne hýbete počas spievania ústami, a zároveň cítiť vibrácie tela, ktoré pri spievaní vznikajú.
- Uistite sa, že má vaše dieťa dobrý zrak alebo sa mu zrak nezhoršuje. Pre dieťa s poruchou sluchu je zrak veľmi dôležitým zdrojom informácií. Sledujte preto zrak dieťaťa, požiadajte o vyšetrenie pediatra a v prípade akéhokoľvek podozrenia navštívte očného lekára. Dieťa môže nosiť naraz okuliare aj načúvacie prístroje.
Odzeranie alebo „povedzme si to tvárou v tvár“
Čo je to odzeranie?
Odzeranie je schopnosť porozumieť hovorenej reči pomocou zraku tým, že sledujeme pohyby pier, výraz tváre, gestikuláciu alebo iné pohyby súvisiace s obsahom rozhovoru.
Na „čítanie z pier“ sa spoliehame aj my počujúci ľudia, keď máme ťažkosti porozumieť v hlučnom prostredí, napríklad v lietadle, vo vlaku, na rockovom koncerte alebo počas fénovania vlasov. Jednoducho vždy, keď nie sme schopní porozumieť reči len na základe sluchu.
Pre deti s poruchou sluchu má odzeranie z úst ešte väčší význam. Dopĺňa totiž informáciu o hovorenej reči, ktorú dieťa nevie zachytiť sluchom, a tak mu pomáha kompenzovať nedostatok sluchových vnemov.
Počúvanie a odzeranie idú často ruka v ruke – dieťa sa učí skombinovať to, čo počuje, s tým, čo vidí.U detí s veľmi ťažkou poruchou sluchu, ktoré sa nedokážu oprieť o reč sluchom a neposunkuje sa s nimi, je odzeranie hlavným zdrojom informácií.
Pre väčšinu detí, ktoré majú menšiu poruchu sluchu, je odzeranie počas bežného dňa iba doplnkom k tomu, čo vnímajú sluchom. Sú však aj také deti, ktoré neodzerajú vôbec a spoliehajú sa iba na sluch.
- Medzi odborníkmi nie je zhoda na tom, či je odzeranie dôležité. Odborníci, ktorí sú stúpenci orálnej metódy, simultánnej metódy alebo BI-BI prístupu, odzeranie nielen pripúšťajú, ale ho aj zvyčajne posilňujú. Odzeranie, naopak, nepodporujú odborníci, ktorí sa prikláňajú k auditívno-verbálnemu prístupu, pretože sú presvedčení, že sa má dieťa spoliehať výlučne na sluch.
Vedia deti s poruchou sluchu automaticky odzerať?
Mnoho rodičov si myslí, že odzeranie je prirodzená zručnosť, ktorá sa automaticky rozvinie u všetkých detí s poruchou sluchu. Nie je to pravda. To, že dieťa dobre nepočuje, neznamená, že má od prírody lepší zrak. Je len odkázané prijímať viacej informácií zrakovou cestou a tak má lepšie „natrénovanú“ zrakovú pozornosť.
Odzeranie však nie je len o zrakovej pozornosti. Závisí aj od veľkosti slovnej zásoby, osvojenia si gramatiky jazyka a schopnosti mozgu dieťaťa dopĺňať všetky hlásky v slove, ktoré sa nedajú odzrieť.
Naučí sa každé dieťa s poruchou sluchu dobre odzerať?
Nie. Väčšina ľudí s poruchou sluchu vie odzrieť každodenné vety ako napríklad „Ako sa máš? Ako sa voláš?“… To však neznamená, že vedia dobre odzerať. Dobré odzeranie je vec talentu, cviku aj inteligencie.
Deti s poruchou sluchu sa líšia v tom, aký talent na odzeranie majú. Niektorým to ide spontánne, u väčšiny je však nutné cielene sa venovať zrakovému vnímaniu a odzeraniu už od raného veku.
Ak hovoríme o cvičení, nemyslíme tým dril za stolom. Odzeranie sa najlepšie precvičuje prirodzene, počas denných rutín. Vtedy totiž dookola opakujeme tie isté slová v tých istých situáciách.
Občas rodičov prekvapí, že aj medzi tými ľuďmi s poruchou sluchu, ktorí majú čistý a zreteľný hlas, sa nájdu ľudia, ktorí nevedia dobre odzerať. Automaticky predpokladajú, že ľudia, ktorí dobre a zrozumiteľne rozprávajú, musia dobre počuť aj odzerať.
Realita je však taká, že viacerí ľudia, ktorí ohluchli až v dospelosti, sú schopní si zachovať hlas, ktorý mali predtým, než o sluch prišli. Ich hlas však nijak nesúvisí so súčasným stavom sluchu ani odzeraním. Využívajú len to, čo sa rokmi počúvania naučili.
Odzeranie musí byť jednoduché, všade vo filmoch ho používajú pri špionáži
Nie je to pravda. Ak ste sa niekedy stretli s dospelými nepočujúcimi ľuďmi na prednáškach, tak viete, že sa rýchlo unavia a nie sú schopní bez načúvacích prístrojov sledovať hovoriaceho celé dopoludnie.
Odzeranie je veľmi náročná a unavujúca činnosť. Je to preto, lebo človek nevie odzrieť všetky hlásky hovorenej reči. Odhaduje sa, že až 70 % reči nie je viditeľnej na perách. Prečo je to tak?
Niektoré hlásky vyzerajú na perách rovnako. Postavte sa pred zrkadlo a povedzte napríklad b – p – m. Nevidíte na perách žiadny rozdiel? Tak skúste c – z – s alebo č – ž – š. Stále nič? Nie ste sami, ani vaše dieťa s poruchou sluchu rozdiel nevidí. Teraz si vyskúšajte povedať hlásky h – ch – g. Ani teraz ste nevideli nič iné okrem otvorených úst? Ani vaše dieťa, pretože tieto hlásky nie je dobre vidieť, tvoria sa hlboko v ústach alebo hrdle.
Dopĺňať nezachytené hlásky, slová a celé celky vyžaduje veľkú sústredenosť a úsilie, čo môže byť pre maličké deti veľmi náročné, aj to je dôvod, prečo je nevyhnutné, aby ste urobili všetko pre to, aby dieťa dobre počulo a odzeranie sa tak mohlo stať iba doplnkom pri získavaní informácií.
Zároveň je dobré si uvedomiť, že odzeranie má niekoľko dôležitých obmedzení:
- Odzeranie je sťažené alebo nemožné vo veľkej vzdialenosti, tme, počas telefonovania, pri pozeraní televízie alebo vtedy, ak je dieťa zaujaté hrou…
- Veľmi ťažko sa odzerá v skupine ľudí, napríklad na oslavách alebo v školskej triede. Je to preto, lebo dieťa s poruchou sluchu nemôže vidieť všetkých ľudí naraz, a preto nevie včas zistiť, kto a či vôbec niekto prehovoril.
- Zrakom nedokážeme odzrieť moduláciu hlasu. Ak teda ironicky a bez zmeny mimiky poviete, „ty si taká krásna“, dieťa to bude brať ako fakt a neporozumie, že si z neho „strieľate“.
- Každý človek pohybuje ústami pri hovorení trošku inak. To, že je dieťa schopné porozumieť odzeraním rodičov, nie je zárukou toho, že bude rozumieť aj ostatným ľuďom mimo domova. Dieťaťu bude trvať nejaký čas, kým si zvykne na nové osoby (napríklad pani učiteľku), s ktorými bude prichádzať častejšie do kontaktu.
Nevadí, že až tak dobre nepočuje, naučí sa nové slová odzeraním…
Je. Ak si zoberiete fakt, že pri väčšine slov nevieme odzrieť všetky hlásky v slove, uvedomíte si, prečo sa nemôžeme naučiť nové slová odzeraním. Aj keby dieťa odzrelo nové slovo, ktoré doposiaľ nepozná, bude to pre neho len zhluk neznámych hlások zobrazených na ústach.
To je dôvod, prečo každé nové slovo musíte najprv dieťaťu vysvetliť v súvislosti s predmetom, situáciou alebo obrázkom.
Ako sa dieťa naučí v bežnom živote odzerať?
Zo začiatku dieťa sleduje pohyby úst bez toho, aby im rozumelo. Až neskôr sa naučí priradiť pohybom pier určitý význam a pochopí, čo daný obraz z úst znamená.
Dieťa, ktoré je naučené sledovať vašu tvár, si začne slová, ktoré počuje (alebo posunky, ktoré vidí), spájať s príslušnou artikuláciou. Čím viac dané slovo v zmysluplných situáciách uvidí na vašich perách, tým skôr si ho zapamätá. Nestačí, že ho bude počuť, musí ho na vašich perách vidieť.
Dieťa sa učí vnímať slová ako celky (nie písmenko po písmenku). Odzeranie potom funguje tak, že si mozog „vyberá“ zo zásoby známych pojmov ten, ktorý sa najviac podobá na konkrétny pohyb úst.
Vzhľadom na to, že viaceré slová môžu navonok vyzerať rovnako alebo veľmi podobne, dieťaťu pomáha, ak vie tému, o ktorej sa hovorí. Ak napríklad vie, že hovoríte o častiach tela, tak si nezamení slovo „nos“ za slovo „noc“, pretože vie, z akej oblasti má „vyťahovať“ slová v hlave.
Ak budem hovoriť pomaly a nahlas, bude sa môjmu dieťaťu ľahšie odzerať?
Pomalšie áno, ale pomaly NIE. Odzeranie je náročnejšie, ak rodič slabikuje alebo preháňa pohyby úst (tie sa automaticky dejú, keď sa snažíme hovoriť veľmi pomaly). Vtedy sa totiž celkový obraz slova na perách rozpadne a pre dieťa sa stane slovo nezrozumiteľným.
Ani hovoriť prehnane nahlas nie je vo väčšine prípadov nápomocné. Je to preto, lebo načúvacie prístroje síce zvuk zosilňujú po kvantitatívnej stránke, ale nezlepšia ho dokonale po kvalitatívnej. Je to podobné ako s rozladeným rádiom – môžete ho dať hlasitejšie, plne zrozumiteľné však nebude.
Prehnaná hlasitosť má ešte jednu nevýhodu. Pri kričaní sa negatíve mení kvalita hlasu rodiča, a preto mu má dieťa problém porozumieť.
Ako a kedy prirodzene precvičovať odzeranie?
- Upozornite dieťa jemným dotykom, že sa chystáte hovoriť, aby s vami mohlo nadviazať zrakový kontakt. Niekedy sa oplatí vyčkať, kým sa k vám dieťa samo obráti. Nemali by ste si vynucovať pozornosť dieťaťa drganím, sácaním alebo poťahovaním.
- Dbajte na to, aby bola čo najčastejšie vaša tvár vo výške tváričky dieťaťa, aby mohlo sledovať vaše ústa priamo pred sebou. Nestačí, ak sa nad neho skloníte. Ak je dieťatko malé, je potrebné si k nemu kľaknúť alebo čupnúť, aby na vaše ústa mohlo priamo vidieť.
- Ak máte ťažkosti upútať zrakovú pozornosť vášho dieťatka, niektorým rodičom sa osvedčilo namaľovať si výraznejšie ústa. Niektorí rodičia zároveň používajú väčšie farebné krúžky, ktoré si položia pred ústa, aby pomohli dieťaťu upriamiť svoju pozornosť na ústa. Cez dieru v krúžku dieťa vníma pohyby pier alebo vyplazenie jazyka.
- Odzeranie nacvičujte v reálnom živote – s hračkami a vecami, ktoré denne používate.
- Prikladajte si k ústam predmety alebo farebné hračky, o ktorých hovoríte. Tak dieťa uvidí naraz predmet aj obraz vysloveného slova na vašich perách.
- Povedzte a ukážte dieťaťu, o čom budete hovoriť, s čím sa budete hrať. Dieťa si tak predstaví možné pojmy, ktoré budete používať, a ľahšie sa mu bude odzerať. Aj staršiemu dieťaťu pomáha, ak pozná dopredu tému rozhovoru. Môžete mu ju priblížiť ilustráciami, scénkou, pomocou posunkov…
- Dieťa má prirodzené sklony sledovať vaše pery, keď naň hovoríte alebo mu spievate. Skúšajte ho zaujať tým, že si priložíte ruku na hrdlo, aby počas sledovania tváre cítilo aj vibráciu hrdla alebo hrudníka.
- Vaša tvár by mala byť zo začiatku obrátená zoči-voči tvári dieťaťa. Až neskôr môžete polohu tváre meniť tak, aby ju dieťa mohlo pozorovať zboku.
- Rodič by nemal byť v tieni. Vaša tvár by mala byť dobre osvetlená, najlepšie tak, že sa otočíte tvárou k zdroju svetla. Veľmi zle sa odzerá, keď stojíte chrbtom k oknu. Vaša tvár je vtedy v tieni, svetlo z vonku za vami je príliš silné a upútava pozornosť dieťaťa viac ako vaša tvár.
- Aby mohlo dieťa dobre odzerať, nemala by byť medzi ním a vami žiadna prekážka (ruky, cigareta, žuvačka, jedlo v ústach).
- Ideálna vzdialenosť na odzeranie je medzi 0,5 a 1,5 metra.
- Pri chôdzi sa odzerá ťažko, pretože sme mimo zraku dieťaťa a ešte k tomu kývame hlavou. Ak potrebujete niečo dieťaťu povedať, zastavte sa, čupnite si a potom mu to povedzte.
- Na vašej tvári by malo byť vidno, že ste zaujatí tým, čo hovoríte. Mimika by mala byť zvýraznená, ale nie prehnaná, pretože vtedy sa mení spôsob, akým slovo vyslovujeme.
- Jazyk prispôsobte veku dieťatka. Zo začiatku používajte zreteľné, jednoduché, maximálne dvoj-, trojslovné vety. Nekomoľte ich – Ivo ísť von. Rozprávať by ste mali gramaticky správne a nemali by ste prehnane používať zdrobneniny, pretože sú dlhé, horšie sa odzerajú a vyslovujú. Vyjadrujte vždy celú myšlienku, napr. Jožko ide spať.
- U starších detí zaraďujte cielene hry na odzeranie najmä predpoludním, keď je dieťa ešte čerstvé. Ak ste vy alebo dieťa unavení a nervózni, odzeranie je veľmi sťažené.
- Robte čo najmenej prudkých pohybov rukami. Prudké pohyby rúk totiž dieťa upútajú a odvádzajú jeho pozornosť od tváre rodičov.
- Ak ste pri stole alebo v miestnosti viacerí, upozornite dieťa na toho, kto práve hovorí.
- Ak dieťa nerozumie tomu, čo ste povedali, skúste vetu alebo slovo povedať inak. Môžete použiť iné slovo s podobným významom – napr. namiesto slova „budova“ poviete „dom“. Náhradné slovo môže byť kratšie, aby sa lepšie odzeralo. Takáto stratégia mu môže pomôcť aj vtedy, ak sa dieťa vo veľkej miere spolieha na sluch a iba v menšej na odzeranie.
Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že je pravidiel odzerania veľa, uvidíte, že sa vám veľmi rýchlo zautomatizujú, a začnete ich uplatňovať tak akosi prirodzene, bez toho, aby ste o nich premýšľali. Vaše dieťa sa s veľkou pravdepodobnosťou naučí samo odzrieť často opakované slová, a to aj bez pravidelného nácviku.
