Na čo myslieť pri výchove dieťaťa s poruchou sluchu (osvedčené tipy rodičov aj odborníkov)
V kapitole Dieťa s poruchou sluchu sme sa vám snažili opísať nielen vlastnosti detí, ale aj dôsledky poruchy sluchu.
Táto kapitola je určená tým, ktorí už vedia, aké talenty ich deti môžu mať, a radi by zapremýšľali, ako vychovávať dieťa s poruchou sluchu tak, aby dosiahlo svoj potenciál a zároveň ostal zvyšok rodiny šťastný a spokojný.
Efektívna komunikácia je nevyhnutný základ výchovy. Aby ste vy rodičia mohli splniť svoje poslanie, potrebujete rozumieť svojmu dieťaťu. Každé dieťa, počujúce aj nepočujúce, potrebuje vedieť, čo si rodičia myslia a cítia, a musí mať zároveň možnosť o tom, čo si myslí a cíti ono samo, komunikovať.
Na forme komunikácie nezáleží, dôležité je nestratiť príliš veľa času a nadviazať s dieťaťom efektívnu obojsmernú komunikáciu v čo najranejšom veku. Iba tak si budete vedieť navzájom odovzdať svoje myšlienky, skúsenosti a názory.
Ak má vaše dieťa ťažkú stratu sluchu a vy si nie ste istí, či počuje hovorenú reč dostatočne, môžete kombinovať hovorenú reč s posunkami, aby ste medzi sebou a dieťaťom vytvorili čo najskôr efektívny spôsob komunikácie, ktorý vám umožní vychovávať dieťa s poruchou sluchu rovnako ako akékoľvek iné počujúce dieťa rovnakého veku.
O tom, ako zapájať posunky do komunikácie s dieťaťom, sa dozviete v kapitole Posunkovať alebo neposunkovať.
Na čo myslieť pri výchove dieťaťa s poruchou sluchu (osvedčené tipy rodičov aj odborníkov)
Sebahodnota – prijatie poruchy sluchu
- Ukážte vášmu dieťaťu, v čom všetkom je jedinečné, neľutujte ho, že nepočuje. Vo všeobecnosti platí, že ak neviete, o čo ste prišli, nechýba vám to. Ako je vidieť z výrokov dospelých nepočujúcich ľudí na konci tejto kapitoly, nepočujúce dieťa rieši svoju poruchu sluchu omnoho menej ako jeho počujúci rodičia. Nezaťažujte ho preto od mala zbytočne vašimi obavami a strachmi. Ak však vaše dieťa v určitom momente príde, že mu je ľúto, že dobre nepočuje, sadnite si s ním a rešpektujte, že sa tak teraz cíti. Nepresvedčujte ho v snahe povzbudiť ho, že o nič neprišlo.
- Skúste sa naučiť byť hrdý na svoje nepočujúce dieťa – prijmite jeho poruchu sluchu ako odlišnosť, nie ako chybu. Je úplne prirodzené, že dieťa vníma a preberá postoje rodičov k poruche sluchu. Je presvedčené (aspoň do určitého veku :-)), že to, čo hovoríte a robíte, je správne. Ak vidí vašu neustále nespokojnú tvár, môže prežívať ťažkosti vyplývajúce z poruchy sluchu ako svoje vlastne „zlyhania“ a vyrastať s pocitom, že nie je dosť dobré, pretože očakávania svojich rodičov „sklamalo“ už len tým, že poruchu sluchu má. To má negatívny vplyv na jeho sebahodnotenie a sebaúctu nielen teraz v detstve, ale aj neskôr v dospelosti.
- Dieťa veľmi rýchlo vycíti, že sa hanbíte za to, že nosí načúvacie prístroje (na verejnosti ich dávate dole alebo schovávate pod dlhé vlasy). Viaceré deti s poruchou sluchu, ktoré poznáme, sa neskutočne tešia, keď si môžu SAMY vybrať farbu načúvacieho prístroja alebo si ho môžu olepiť obľúbenými nálepkami. Béžová je voľba rodičov, výrazné farby a vzory sú zvyčajne voľbou detí :-).
- Dieťa veľmi rýchlo vycíti, že sa hanbíte za to, že „dobre“ nerozpráva, alebo vás zdržuje, kým sa vyjadrí, a preto pre istotu odpovedáte vždy na otázky susedov za neho. Predstavte si, že neovládate dobre angličtinu, ale váš manžel áno. Kedykoľvek niekam v zahraničí idete, vždy hovorí pre istotu manžel, aby to netrvalo príliš dlho, kým ten druhý človek pochopí pointu. Čo sa stane? Pravdepodobne to, že to časom vzdáte a necháte hovoriť iba manžela. Načo by ste sa predsa snažili, keď sa vždy nájde niekto iný, kto to povie „lepšie a rýchlejšie“ ako vy. U detí je to rovnaké.
- Dajte dieťaťu veľa príležitostí ukázať, že je zodpovedné a samostatné. Dieťa s poruchou sluchu nie je neschopné. Potrebuje od mala zažívať pocit úspechu, pocit, že porucha sluchu z neho nerobí menejcenného človeka. Potrebuje zažiť, že si vie veci samo vybaviť (objednať džús), že má kontrolu nad situáciou (samo sa rozhodne, čo chce susedovi odpovedať J), že sú veci, z ktorých si môže vybrať (dnes si oblečiem červené ponožky a nie modré).
- Deti s poruchou sluchu majú výborný pozorovací talent. Veľmi rýchlo prídu na to, kto im dá viac hračiek, kto im vždy urobí po vôli, kto urobí veci za ne… Nedovoľte, aby dieťa využívalo súcit na ovládanie ostatných ľudí. To, čo sa zdá ako bystrosť v detstve, sa veľmi ľahko môže v puberte a dospelosti stať vypočítavosťou. „Ja som stredobodom vesmíru a všetci sa okolo mňa točte.“ To by ste určite nechceli.
- „Prichyťte“ svoje dieťa počas toho, ako robí niečo dobre. Omnoho častejšie si totiž ako rodičia všímame negatívne správanie a pozitívne správanie berieme ako samozrejmosť. Prichádzame tak o veľa príležitostí, keď dieťa môžeme oceniť alebo pochváliť, ukázať mu, aké je zručné, šikovné, zodpovedné alebo múdre. Je veľmi pravdepodobné, že keď dieťaťu poviete „Páči sa mi, ako si dnes pomaly ukladal autíčka na poličku“ alebo „Potešilo ma, ako si dnes nahlas povedal ahoj“, tak to tak urobí aj nabudúce.
Komunikácia a sústredenie
- Nájdite si efektívny spôsob komunikácie už v ranom veku, aby ste vedeli dieťaťu vysvetliť nielen bežné veci a pravidlá, ale aj emócie a nebezpečné veci v byte alebo situácie vonku. Podľa toho, ako sa bude postupne sluchová a rečová úroveň dieťaťa meniť, môžete spôsob komunikácie plynulo meniť a prispôsobovať.
- Cielene vytvárajte veľa priestoru na aktívnu a zábavnú hru. Vaše dieťa sa potrebuje hýbať, hrať sa a užívať si deň rovnako ako akékoľvek iné dieťa. Dajte pozor, aby ste mu v snahe pomôcť hovoriť nezobrali všetok voľný čas na učenie sa pred zrkadlom alebo za stolom.
- Ak je vaše dieťa prítomné a sleduje vašu konverzáciu s iným človekom, odpovedajte na jeho otázky týkajúce sa toho, o čom hovoríte, čo najskôr, a to hlavne vtedy, ak sa ho konverzácia priamo dotýka. Mnoho nepočujúcich detí pravidelne zažíva situácie, keď nerozumejú diskusii okolo nich a rodičia ich otázky a dobiedzanie zastavia slovami „Počkaj, potom ti poviem…“. Po 20-minútovom rozhovore so súrodencom sa rodič konečne obráti k nepočujúcemu dieťaťu a zhrnie celú debatu do troch viet. Je prirodzené, že sa dieťa cíti vylúčené.
- Ak sa dieťa s poruchou sluchu hnevá, nepokúšajte sa ho vtedy nútiť, aby sa na vás dívalo. Radšej vyčkajte, kým emócia ustúpi, a potom si v pokoji vysvetlite, čo sa stalo.
- Celodenné počúvanie a sústredenie je psychicky náročné. Buďte tolerantní, ak sa dieťa vráti po dlhom dni zo škôlky alebo školy unavené a nemá chuť vás počúvať. Dajte mu čas, aby mohlo na chvíľu vypnúť a odpočinúť si.
- Skôr ako dieťa vyhrešíte za neposlušnosť, presvedčte sa, že vašu otázku alebo pokyn nielen počulo, ale mu aj rozumelo. Nechajte ho zopakovať, čo porozumelo. Niekedy totiž nejde o výchovný, ale sluchovo-komunikačný problém. Pozerať sa opakovane na nahnevanú tvár rodiča a nerozumieť, čo sa stalo zle, je pre veľa detí frustrujúce.
- Neporozumenie je pre mnoho detí s poruchou sluchu veľkým problémom, ktorý opakovane prináša hnev alebo plač. Pomôžte vášmu dieťaťu, skôr ako sa nechá vytočiť, a navrhnite mu, čo by sa dalo v danom momente urobiť, aby lepšie rozumelo iným alebo oni jemu. Hlavne u detí do štyroch rokov je dobré prísť s konkrétnymi návrhmi, čo sa dá urobiť. Staršie deti už môžu hľadať rôzne stratégie spolu s vami.
Pravidlá a disciplína
- Premýšľajte spolu so svojím partnerom/partnerkou, či sa vaše názory na výchovu nejako zmenili po zistení diagnózy. Ak áno, skúste zistiť, či ste vo výchovných postojoch naďalej jednotní.
- Pomáhajte dieťaťu, aby si čo najskôr osvojilo správne návyky (jedlo, spánok, hygiena), a pamätajte, že sa v tomto nelíši od počujúcich detí.
- Niektorí rodičia sa zľaknú nálepky „nepočuje“ a zabudnú na to, že aj dieťa, ktoré nepočuje, je len dieťa a potrebuje preto pravidlá, štruktúru a disciplínu, aby nemalo v živote chaos. Nedostatok výchovy nepočujúcemu dieťaťu do budúcnosti iba ublíži, pretože sa nebude vedieť zladiť s pravidlami rovesníkov ani pravidlami, ktoré neskôr prichádzajú v škôlke alebo škole.
- Necíťte sa vinne len preto, že dávate dieťaťu hranice. Robíte to, čo je pre neho dobré, pretože sa snažíte, aby z dieťaťa vyrástla zodpovedná ľudská bytosť. Milujúca disciplína je dôležitá súčasť vašej lásky k nemu.
- Nie. Nebudem. Nechcem. Nezjem. Neurobím… sú typické slová pre dvoj-, trojročné deti. Nenechajte sa nimi znechutiť a trpezlivo zotrvajte na svojich pravidlách, a to aj vtedy, ak sa dieťa hádže o zem alebo vykrikuje. Verte, nie je jediné! Ak by ste dieťaťu na základe kriku alebo scény v obchode ustúpili, začali by sa takéto prejavy opakovať častejšie a trvali by dlhšie, pretože by sa dieťa naučilo, že nimi dosiahne svoj cieľ. Napriek tomu, že je obdobie vzdoru pre väčšinu rodičov nepríjemné, pre deti je veľmi dôležité. Deti si totiž po prvýkrát začnú uvedomovať, že môžu výraznejšie ovplyvňovať svet okolo seba… a to je úžasné poznanie. Viacerým rodičom sa osvedčilo, ak dali dieťaťu počas dňa viaceré príležitosti, kde si mohli precvičovať svoje rozhodovanie. (Chceš si zobrať červené alebo modré ponožky? Chceš na raňajky chlebík alebo rožtek? Chceš sa hrať s vláčikom alebo autíčkom?) Dieťa, ktoré počas dňa viac krát zažije, že sú aj veci, o ktorých má možnosť rozhodovať, zvykne ochotnejšie počúvnuť vo veciach, kde možnosť výberu nedostane.
- Ak je to možné, vytvorte doma aktívne a bezpečné prostredie. Malé deti rady lezú, vyliezajú, skúšajú, ťahajú, ohmatávajú alebo rozoberajú. Je to preto, lebo sa pohybom a hmatom veľa učia. Čím viac budete mať v byte alebo v dome vecí, ktoré môžu ohmatávať alebo testovať, tým menej neustálych zákazov im budete musieť dávať, a pádom sa bude vyskytovať aj menej výchovných problémov. Ak doma takýto priestor nemáte, trávte s deťmi veľa času vonku, kde je veľa príležitostí, aby mohli bezpečne objavovať svet.
- Bezpečnosť nepočujúceho dieťaťa je pre mnohých rodičov veľkou výzvou, keďže ich slovné varovanie nemusí dieťa pri mnohých situáciách z diaľky započuť. Rodičom sa preto osvedčilo prehrávať doma s hračkami dookola rôzne nebezpečné situácie alebo hravým spôsobom nacvičovať na dopravnom ihrisku prechádzanie cez priechod pre chodcov, zvonenie bicyklov alebo trúbenie autíčok. Ak deti nenosia pod cyklistickou prilbou načúvacie prístroje alebo kochleárny implantát, osvedčilo sa dať dieťaťu na bicykel spätné zrkadielka, aby mohlo kontrolovať zrakom, čo sa s ním deje aj v situáciách, keď dobre nepočuje.
- Snažte sa dieťaťu jednoducho vysvetliť dôvody, prečo niektoré veci nemá robiť. Viacerí rodičia spätne priznávajú, že bolo jednoduchšie nepočujúcemu dieťaťu povedať nie, nesmieš, nemôžeš, ako mu prácne vysvetľovať, prečo vec urobiť nemôže. Výchova je skvelou príležitosťou na to, aby ste o veciach hovorili tu a teraz a precvičovali jazyk v reálnom živote. Nepremeškajte túto príležitosť.
- Využite všetky prostriedky na to, aby vám dieťa porozumelo. Pokojne zahrajte divadlo, aby pochopilo, aké to je, keď niekomu ublíži, aby pochopilo, aké následky to má. Ak si dieťa nevie vašu požiadavku logicky spracovať (zdôvodniť), potom sa od neho vyžaduje slepá poslušnosť a ono sa do budúcnosti nenaučí, čo je správne a prečo je to správne.
- Hlavne malé dieťa s poruchou sluchu potrebuje mať abstraktné pojmy a pravidlá predvedené. Ukážte mu na reálnom príklade, čo znamená byť smutný, nebezpečný, čo znamená rozdeliť sa s hračkami alebo trpezlivo čakať, kým dvaja dohovoria.
- Ak viete, že niektoré situácie sú vždy problematické (napríklad nakupovanie v obchode), hovorte o nich s dieťaťom vopred. Skúste s ním spolu vymyslieť, ako sa napríklad vyhnúť tomu, aby vždy pri pokladni plakalo kvôli žuvačkám.
- Buďte predvídateľní. Rutiny a pravidelný harmonogram poskytujú hlavne menším deťom, ktoré majú malú slovnú zásobu, istotu, že je svet predvídateľný, bezpečný a nič zlé sa nestane.
- Domáce pravidlá formulujte jasne a uistite sa, že dieťa rozumie, aký následok príde, ak pravidlá nedodrží. Pravidlá si môžete doma aj zjednodušene zakresliť. Ak sú dieťaťu pravidlá jasné, potom buďte v ich dodržiavaní pravidelní a dôslední, inak bude mať zmätok v tom, kedy pravidlá platia a kedy nie. Uistite sa, že sa vaše slová a činy sa zhodujú.
- Nedovoľte dieťaťu, aby využívalo poruchu sluchu na ospravedlnenie zlého správania, a ani mu na to nevytvárajte príležitosti tým, že ho budete pred inými ľuďmi ľutovať alebo ho ospravedlňovať.
- Vaše dieťa potrebuje cítiť, že sa k nemu správate rovnako ako k ostatným členom domácnosti. Nemeňte pravidlá pre dieťa s poruchou sluchu len preto, že dobre nepočuje. Rovnaké očakávania (samozrejme, primerané veku) ocenia aj počujúci súrodenci, ktorí potrebujú vidieť, že porucha sluchu nie je ospravedlnením pre lenivosť v domácich prácach alebo neposlušnosť.
- Ak sa nejaké problémové správanie deje často, skúste si všímať, čo sa deje predtým, ako sa dieťa rozkričí, hodí o zem alebo stuhne a nepreriekne ani slovo. Skúste zistiť, čo problémové správanie spúšťa. Kde, kedy a s kým sa to deje? Nie je vtedy dieťa veľmi unavené alebo hladné? Ak dieťa vybuchuje, nedeje sa tak preto, lebo je frustrované z vašej vzájomnej komunikácie (cíti sa uponáhľané alebo ignorované)? Nemá vaše dieťa takéto správanie preto, lebo snaží získať vašu pozornosť, aj keď nevhodným spôsobom? Nebije sa len preto, lebo je frustrované a nevie veci slovami vysvetliť?
A nakoniec malá rada. Väčšina detí z „problémového správania“ vyrastie, keď majú okolo seba ľudí, ktorí sú trpezliví, dôslední a milujúci. Avšak u malej časti detí problémy v správaní napriek rodičovskej snahe pretrvávajú alebo sa zhoršujú. Ak je to váš prípad, hľadajte pomoc u psychológa alebo špeciálneho pedagóga, skôr ako sa vaša rodinná situácia stane pre vás aj dieťa neúnosná.
