Ako sme už spomenuli, počujúca kultúra sa líši v niektorých zvyklostiach od kultúry Nepočujúcich. Aby ste nezostali zaskočení pri kontakte s nepočujúcimi ľuďmi, skúsme si niektoré rozdiely priblížiť na nasledujúcich príkladoch:

  • Pamätáte si, ako vás rodičia učili, že nemáte na nikoho „zízať“? Nuž v komunite Nepočujúcich je uprený pohľad nevyhnutný. Ak sa rozprávate s Nepočujúcou osobou a NEudržiavate s ňou očný kontakt, bude to pokladať za urážku. Prečo? Ak uhýbate pohľadom, nepočujúci ľudia majú pocit, že im naznačujete, že už nemáte chuť ďalej sledovať konverzáciu. Je to podobné, ako keby ste si „zapchali uši“. Ak potrebujete predsa len prerušiť pohľad, tak je potrebné zaposunkovať „počkaj“ alebo chytiť osobu jemne za rameno, kým dočasne odvrátite zrak.
  • Ak sa v počujúcej komunite chcete niekomu novému predstaviť, zväčša poviete svoje meno a začnete hovoriť o práci, ktorú robíte alebo záľubách, ktoré máte. Nepočujúci sa zvyknú predstaviť tým, že povedia, z akého mesta pochádzajú a do ktorej školy chodili. Hneď na to zvyčajne príde otázka, či poznáte iných nepočujúcich. Je to preto, lebo komunita Nepočujúcich je malá a mnohých nepočujúcich spájajú spoločné spomienky na špeciálne školy, kde študovali a kluby, kde sa stretávali. Veľmi ľahko a prirodzene tak vznikne prepojenie medzi jednotlivými členmi komunity, ktorí sa doteraz nestretli.
  • Ak sa dvaja počujúci rozprávajú a vy nechcete sledovať ich osobnú konverzáciu, postavíte sa bokom a čakáte, kým si to niekto z nich všimne a začne vám venovať  pozornosť. Nepočujúci ľudia by takýto akt nepochopili a pokračovali by v konverzácii ďalej. Ak chcú Nepočujúci ľudia prerušiť posunkovanú konverzáciu iných ľudí, tak ju prerušia mávnutím ruky alebo poklepaním na rameno, povedia, čo potrebujú a odídu.
  • Posledný príklad je zo športu. Ak by ste v počujúcej kultúre išli na basketbalový zápas s priateľkou a namiesto sledovania hry by ste sa s ňou celú dobu rozprávali, ostatní fanúšikovia by boli pravdepodobne nahnevaní, že nesledujete hru a vyrušujete. Počas basketbalového zápasu, ktorý hrajú Nepočujúci športovci, sledujú každý pohyb v hre asi iba samotní hráči, tréneri a rozhodcovia. Ľudia na tribúne sa zvyknú dívať na seba navzájom a posunkovať ako víchor. Samozrejme, kútikom oka pri tom sledujú aj hru :-)

Ako vidíte, medzi počujúcou a nepočujúcou kultúrou skutočne existujú odlišnosti a je ich oveľa viac.

Potlesk – sa vyjadruje v nepočujúcej kultúre trepotaním zdvihnutými rukami nad hlavou.

Dobrú chuť – si nepočujúci prajú poklopkaním prstom alebo päsťou na stôl.

Oslovenie alebo upútanie pozornosti – Ak chcete v počujúcej kultúre získať niekoho pozornosť, jednoducho zavoláte jeho meno. V Nepočujúcej spoločnosti, samozrejme, takýto postup nebude efektívny, keďže vás tak dobre nepočujú.

Oslovenie alebo upútanie pozornosti sa deje niekoľkými spôsobmi. Ak je osoba blízko, tak sa jej jemne dotknete poklopaním na rameno. Nepočujúci nemajú radi, keď sa dotýkate ich chrbta alebo hlavy. Ak je osoba ďalej v miestnosti, je povolené mávať rukami, rázne dupnúť (ucíti vibráciu podlahy), poklopať prstami na stole alebo vystretým prstom ukázať na osobu, ktorú chcete, aby vám niekto iný zavolal. Je to iné, však? Takýto spôsob by sa v počujúcej kultúre pravdepodobne pokladal za „nevychovaný“ alebo prinajmenšom nezvyklý.

Ak chcete upozorniť viac ľudí naraz, tak využijete opakované rozsvietenie a zhasnutie svetla alebo opakované ráznejšie dupnutie. Krátke zablikanie je ako jemné zaklopanie na dvere, ďalšie blikanie už pôsobí ako búchanie na dvere.

Upozornenie, keď opúšťate miestnosť – Nepočujúci ľudia zväčša uvedú, kam idú. Je to preto, aby ste nemuseli obehnúť celý dom, aby ste zistili, či daná osoba odišla úplne, alebo sedí iba vo vedľajšej miestnosti.

Príchod a odchod – v komunite Nepočujúcich je zvykom, že si všetci ľudia podávajú ruku, objímajú sa alebo si dávajú bozk na obe líca.

Lúčenie –  môže trvať hodiny. Často sa stáva, že sa Nepočujúci lúčia na niekoľkokrát. Je to preto, že sa vídavajú málo a každú príležitosť podebatovať si sa snažia vychutnať do posledného momentu. Verejné stretnutia opúšťajú preto oveľa neskôr ako počujúci.

Čas a dochvíľnosť – o Nepočujúcich sa tvrdí, že nie sú príliš dochvíľni. Začal sa dokonca používať termín „Deaf Standard Time“ („štandardný čas Nepočujúcich“), ktorý vyjadruje skutočnosť, že Nepočujúci ľudia majú tendenciu meškať, pretože sa zarozprávajú vždy, keď sú spolu.

Pocit súkromia – keď sa viacerí Nepočujúci nachádzajú v jednej miestnosti a posunkujú, prirodzene navzájom vidia, čo kto hovorí. Rukami sa totiž „šepkať“ nedá :-). Občas sa takto šíria fámy, pretože sa predpokladá, že to, čo niekto povie, je pravdou. Niektoré intímne témy, ktoré sú u počujúcich tabu, sa u nepočujúcich verejne rozoberajú.

Okrúhly stôl – Nepočujúci diskutujú zväčša okolo okrúhleho stola, pretože im umožňuje dobre vidieť na všetkých prítomných.

Spoločenské hry – šach, kvíz, karty, šípky… sú obvyklou náplňou večierkov Nepočujúcich.

Tradície – nepočujúci pravidelne každoročne organizujú MDD, Deň matiek, Deň otcov, Mikuláša, stretnutia seniorov, kultúrne akcie, zábavy, plesy, výlety, cykloturistika alebo športové súťaže. Tieto akcie majú dlhodobú tradíciu. Najznámejší je Medzinárodný deň nepočujúcich, ktorý sa zvykne organizovať v septembri pri príležitosti vzniku WFD – Svetovej federácie nepočujúcich v roku 1951.