Je prirodzený záver tejto kapitoly, keďže posunkový jazyk je práve to, čo môže byť spájacím prvkom medzi vaším dieťaťom a komunitou Nepočujúcich. Tejto ostro diskutovanej téme sme venovali aj jednu veľkú samostatnú kapitolu Posunkovať či neposunkovať.

Dlhé roky sa vedie vášnivá debata, ktorá komunikačná metóda je pre nepočujúce deti najlepšia. Členovia komunity Nepočujúcich podporujú posunkový jazyk a tvrdia, že je veľmi potrebné, aby sa malé nepočujúce dieťa učilo jazyku čo najskôr a nečakalo sa, kým sa u neho rozvinie schopnosť dobre počuť a hovoriť s kompenzačnými pomôckami.

Má sa budovať na tom, v čom je dieťa dobré odmalička, a to je zrak. Zároveň tvrdia, že skoré učenie sa posunkovému jazyku pomáha deťom dosiahnuť lepšie akademické vedomosti. V druhom diele tejto knihy sme venovali jednu veľkú kapitolu práve posunkovaniu a hovoreniu s malým nepočujúcim dieťaťom.

Na opačnej strane stoja zástancovia orálneho a auditívno-verbálneho prístupu, ktorí sú toho názoru, že deti, ktoré sú vystavené posunkovému jazyku, sa začnú viac spoliehať na svoj zrak a menej používať a cvičiť zvyšky sluchu, a preto budú mať menej zrozumiteľnú reč. Tento hendikep spôsobí, že budú mať menšiu šancu nájsť si rovnocenné miesto v počujúcej spoločnosti.

Táto diskusia nemá víťaza. Realita ukazuje, že neexistuje „správne“ alebo „chybné“ rozhodnutie, pretože deti a ich rodiny sa líšia. Dôležité je, aby spôsob komunikácie, ktorý si vyberiete, vyhovoval vám aj vášmu dieťaťu a dieťa sa čo najskôr naučilo komunikovať svoje potreby a myšlienky.

Napriek tomu, že odborníci často stavajú rodičov do pozície vybrať si posunky alebo hovorenie, jednou z možností je, že „pristanete“ niekde medzi a budete s dieťaťom v ranom veku naraz používať posunky aj intenzívne cvičiť reč a sluch :-).

Neskôr podľa toho, ako sa dieťa bude vyvíjať, sa môžete rozhodnúť, či budete v posunkoch pokračovať alebo nie. To potenciálne vytvorí dobrý základ pre dieťa na to, aby sa, ak bude mať záujem, stalo prirodzenou súčasťou oboch svetov a nemuselo si v detstve, ale ani v dospelosti vyberať medzi počujúcou rodinou a nepočujúcimi priateľmi.

Skúsenosťou viacerých nepočujúcich je, že sa DÁ úspešne fungovať v počujúcej aj Nepočujúcej spoločnosti. Obe komunity ponúkajú iné možnosti a výzvy. Tu sú vyjadrenia dvoch takýchto mladých žien.

„Sluchové postihnutie som začala vnímať asi až na druhom stupni základnej školy, keď sa mi pomaly zhoršoval sluch a všimla som si, ako budím pozornosť naslúchadlami. Postupne som v televízii objavila televízny klub nepočujúcich, ale stále som mala minimálny kontakt s ľuďmi so sluchovým postihnutím. Zatúžila som sa však učiť posunky. V treťom ročníku strednej školy som zobrala odvahu a napísala som do klubu nepočujúcich v našom meste. Začala som chodiť do klubu nepočujúcich a stretávať sa s nimi. Neskôr som sa prihlásila na kurz posunkového jazyka, kde som sa zoznámila s  ďalšími ľuďmi. Nejako ma to ťahalo k tomu svetu, nemyslím čisto kultúru Nepočujúcich, ale celkovo k sluchovo postihnutým. Nevadí mi kontakt s počujúcimi kamarátmi, ale ani s tými, ktorí majú sluchové postihnutie. Obe skupiny priateľov ma napĺňajú. Nevedela by som žiť bez počujúcich, ale ani bez sluchovo postihnutých… predsa len som jedna z nich.“

„Vyrastala som medzi počujúcimi deťmi na bežnej škole a som za to vďačná. Na strednú školu som sa prihlásila do Kremnice k nepočujúcim a tu som sa v podstate po prvýkrát stretla s nepočujúcimi ľuďmi a naučila sa posunkovú reč. Teraz som tlmočník posunkového jazyka. Posunkový jazyk je naozaj krásny. Je iný ako bežné jazyky. Keď človek naozaj chce, tak sa ho naučí. S nepočujúcimi som v súčasnosti v každodennom kontakte a pomáham im vždy, keď to potrebujú, keďže pracujem v krajskom centre nepočujúcich. Je to moja práca, ktorá ma baví a napĺňa. S nepočujúcimi priateľmi sa stretávame každý piatok v našom zariadení a robíme rôzne záujmové činnosti. Keď som v zariadení KV ANEPS ZA, môžem sa vyrozprávať, koľko chcem. Viem, že sme si rovnocenní, lebo máme také isté postihnutie a nemusíme sa za to hanbiť. Ale žijem aj s počujúcimi. Mám počujúcu rodinu, priateľa a dvoch synov, takže som s počujúcimi v každodennom styku.“

Na záver tejto kapitoly vás chceme povzbudiť, aby ste hľadali príležitosti a zoznámili sa s rôznymi ľuďmi s poruchou sluchu a ich príbehmi. Možno vám pomôžu lepšie pochopiť, čo ľudia s poruchou sluchu a ich rodiny každodenne zažívajú a ukážu vám, že ciest k úspechu je mnoho.

Ak žiadnych ľudí s poruchou sluchu v okolí nemáte alebo sa hanbíte ich osloviť, skúste začať tým, že si prečítate životné príbehy nepočujúcich aj ich rodičov na webovej stránke OZ Eduma www.onlinezivakniznica.sk, kde natočili tzv. „živé knihy“ na tému hendikep.