Dôvody prečo posunkovať

1. Je ľahšie pre dospelého človeka prispôsobiť sa dieťaťu a uľahčiť mu komunikáciu k tomu, aby mohli kráčať spoločnou cestou

Napriek tomu, že sme si vedomí, že cieľom veľkej väčšiny počujúcich rodičov je hovorená reč u dieťaťa, komunikácia ako taká by mala byť podľa nás (autoriek) na prvom mieste.

Pri učení sa chodiť nám pripadá prirodzené, že dieťa potrebuje čas a pomoc. Najprv ho nosíme na rukách, potom držíme pod pazuchami, aby si len tak hopkalo ako baletka a až nakoniec ho necháme stáť s pomocou dvoch rúk na roztrasených nôžkach.

Aj pri komunikácii by to podľa nás malo byť tak. Na začiatku rodič uľahčí komunikáciu dieťaťu čo najviac, ako je nutné, a postupne, ako bude dieťa dozrievať, začne sťažovať komunikačné nároky na neho. Už ho nepovedie za dve ruky ani za jednu, ale nechá ho „ísť“ samo.

Sme presvedčené, že posunky pomáhajú deťom s ťažkou poruchou sluchu „pevnejšie stáť na nohách“ a dodávajú im istotu v komunikácii.

 „S Miškom sme začali posunkovať, pretože sme s ním chceli komunikovať, a pochopili sme, že kým začne rozumieť bežnej hovorenej reči a kým začne sám rozprávať, tak prejde ešte dosť veľa času. Posunková reč je dobrou príležitosťou, ako s dieťaťom začať komunikovať skôr, nečakať a zúfalo nepozerať na jeho pády na zem a žiť naďalej v nepochopení.“

„S posunkami sme začali hneď, ako sme sa dozvedeli, že Natálka nepočuje. Mala vtedy osem mesiacov. Mojou prvou myšlienkou bolo, že sa musím naučiť posunkovať ja, aby som sa s ňou vedela porozprávať :-). Začala som preto zháňať informácie. Najprv som si naštudovala nejaké posunky ja a postupne som ich učila Natálku. Dnes už máme za sebou tretí kurz posunkového jazyka a myslím, že vieme viac ako 200 posunkov.“

2. Používanie posunkov sa zameriava na silné stránky – to, čo dieťa s poruchou sluchu „vie určite robiť“ (používať zrak), namiesto toho, čo dieťa s ťažkou poruchou sluchu „potenciálne môže dokázať“ (používať plne sluch)

Mnohí rodičia nepočujúcich detí tvrdia, že sú ich deti veľmi citlivé na zrakové podnety: „Oči majú na stopkách, všetko si hneď všimnú.“

„Keď sa u Janky zistila ťažká porucha sluchu, uvedomila som si, že posunky budú pre nás nápomocné. Napadlo mi, že ak nepočuje, čo hovorím, tak aspoň uvidí, čo jej ukazujem. Trvalo to dlhšie, kým Janka sama začala posunky používať. Všimla som si však, že si Janka posunky nielen všíma, ale im aj rozumie. Reagovala totiž na to, čo vidí. Posunky nám veľmi pomohli pri spoločnom čítaní knižiek. Veľmi si žiadala opakované čítanie s posunkami a tým sa jej rozširovala posunková zásoba. Aj počas prechádzok s kočíkom alebo pri jedle sme si všetko komentovali posunkami.“

3. Posunky slúžia ako záchranná sieť

Pri žiadnom dieťati s poruchou sluchu nevieme od malička s istotou povedať, či sa naučí rozprávať a rozumieť počutému. Je pravda, že mnohé deti, ktoré splnia podmienky 1-3-6, budú mať na vývin reči vytvorený skvelý základ.

V praxi však zároveň vidíme, že sú deti s poruchou sluchu, ktoré sa v hovorenej (orálnej) reči napriek skvelému základu oneskorujú. Dôvodom môže byť narušenie sluchovej pamäti, problémy s oromotorikou (motorikou úst), pridružené zdravotné problémy, ktoré v ranom veku nemusia byť zjavné alebo prítomné, alebo narušený vývin reči (napr. vývinová dysfázia), ktorý nemá priamy súvis s poruchou sluchu.

V prípade, že sa neskôr ukáže, že hovorená reč dieťaťa napriek dobrej kompenzácii sluchu výrazne zaostáva, dieťa už má vybudovaný dobrý jazykový základ v posunkoch, na ktorom môže postaviť hovorenú reč.

„Podľa ASSR malo mať naše dieťa stredne ťažkú poruchu sluchu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že posunky budú v jeho prípade jediná možná cesta komunikácie, keďže má Tomáško následkom choroby poškodený nielen slimáčik, ale aj sluchové a rečové centrum – rozprávať nebude. Má diagnózu centrálna hluchota.“

„Keď nám v 18 mesiacoch po druhýkrát potvrdili diagnózu ťažká porucha sluchu, tak nám lekári odporučili vyhľadať odbornú logopedickú a špeciálnopedagogickú pomoc. O pozitívach používania posunkov sme od lekárov nedostali žiadne informácie, bohužiaľ… (Samozrejme, že sme o posunkovom jazyku vedeli, no nemali sme žiadne podrobnejšie informácie o jeho veľkých benefitoch, o ktorých teraz už nepochybujeme.) Začali sme sa obracať na rodičov nepočujúcich detí s prosbou o referencie na logopédov, špeciálnych pedagógov. Od rodičov, našej pani logopedičky aj pedagogičky sme dostali všetky pre nás potrebné informácie o posunkovom jazyku, o jeho výhodách, nevýhodách, o ich skúsenostiach s deťmi, ktoré ho používajú. Ak by sme na začiatku mali toľko informácií, koľko máme dnes, a niekto by nám vysvetlil, prečo je „štart“ s posunkami taký dôležitý, určite by sme s nimi začali už okolo pol roka, pretože by to Amálke nemohlo ublížiť, aj keby počula. Naopak, myslíme si, že teraz by sme už určite boli o nejaký ten krok ďalej, ako sme.“

„Na začiatku nám nik nevedel povedať, či Timko bude s načúvadlami počuť a či sa naučí rozprávať. No aj napriek tomu nás odhovárali od používania posunkov. Pri hospitalizácii v nemocnici sme stretli šesťročného chlapca, ktorého rodičov od posunkov tiež odhovárali. Žiaľ, jeho sluch nebol dostatočný na to, aby sa naučil rozprávať… Avšak kvôli postoju lekárov sa nenaučil komunikovať ani v posunkovom jazyku. Videli sme pred sebou dieťa, ktoré bolo uväznené v samom sebe. Nedokázalo vyjadriť svoje potreby ani pocity. A vôbec nechápalo svet okolo seba… Vtedy sme si uvedomili, že by bolo obrovským rizikom odoprieť Timkovi posunky a staviť všetko na jednu neistú kartu.“

4. Posunky ponúkajú rodičovi aj odborníkovi možnosť zvýšiť šancu, že dieťa už ako bábätko dostáva kompletnú informáciu bez ohľadu na to, čo je schopné zachytiť uškami

Vieme, že sú deti, ktorým sa sluch v prvých dvoch rokoch zhoršuje, prípadne je ich sluchové vnímanie už od začiatku natoľko obmedzené, že neumožňuje dieťaťu vnímať plnohodnotne reč.

V našich podmienkach trvá toto obdobie pomerne dlho, čo znamená, že dieťa môže ostať bez schopnosti vnímať reč sluchom pokojne až do tridsiateho mesiaca, niekedy aj dlhšie. Ak sa s týmto dieťaťom nekomunikuje posunkami (zrakom), dieťa má počas celého tohto dlhého obdobia, keď veľmi obmedzene počuje, minimum informácií a jeho rozvoj jazyka aj myslenia je výrazne obmedzený.

Naopak, ak sa s takýmto dieťaťom posunkuje od začiatku, vďaka vizuálnej komunikácii sa dozvie o svete všetko, čo by malo dieťa jeho veku vedieť. Pochopí, že veci, ľudia aj činnosti majú svoje meno, a naučí sa s týmito pojmami pracovať. Po implantácii sa začne učiť počúvať a postupne zamieňať posunky za hovorené slová.

Posunky umožnia takémuto dieťaťu stimulovať mozog jazykovými podnetmi v kritickom období vývinu reči – v prvých troch rokoch. Stanú sa pre neho záchrannou sieťou v období čakania a odrazovým mostíkom k slovám.

V prípade, že rodičia nechcú kochleárny implantát, posunky zostanú hlavnou pomocou pri rozvoji myslenia aj jazyka. Dieťa pri rozvoji reči bude používať zrak, hmat a zvyšky sluchu.

„Keď sme v 15 mesiacoch dostali načúvacie aparátiky, intuitívne sme sa vybrali cestou orálnej metódy. Veľmi sme sa snažili motivovať Lydku k vnímaniu, rozlišovaniu zvukov naokolo. Rozprávali sme na ňu dôraznejšie a hlasnejšie, tak ako sme to najlepšie vedeli. Verili sme tomu, že posunky potrebovať nebudeme. Náš názor sa však v krátkom čase zmenil, najmä pod vplyvom slabých výsledkov s načúvacími aparátikmi a obrovských nezhôd v komunikácii s dcérkou. K tomu, že sme začali posunkovať, prispeli aj názory iných rodičov nepočujúcich detí, ktorých sme kontaktovali, a, samozrejme, veľmi zavážili aj názory našej pani logopedičky a špeciálnej pedagogičky, ktoré vedeli situáciu objektívne a odborne zhodnotiť.“

5. Posunky nebránia rozvoju hovorenej reči

Prax nám v oboch poradniach pri mnohých deťoch ukázala, že posunkovanie s dieťaťom nebrzdí rozvoj hovorenej reči. Dieťa, ktoré má s načúvacími prístrojmi dostatočný prístup k zvukom hovorenej reči alebo dostane čo najskôr kochleárny implantát, aby mohlo hovorenú reč vnímať sluchom, a zároveň žije v prostredí, kde okrem posunkov vníma intenzívne reč aj sluchom, sa hovorená reč prirodzene rozvinie.

Kolegyne z Centra pro dětský sluch Tam-tam v Prahe sledujú posunkujúce deti počujúcich rodičov dlhodobo. Zistili, že u detí s poruchou sluchu najprv intenzívne rastie posunková zásoba, potom začne pribúdať množstvo rozumených a vyslovených slov a nakoniec slovná zásoba v hovorenom jazyku prevýši posunkovú zásobu.

Podobne pozitívne skúsenosti začíname mať už aj my na Slovensku u detí, ktoré prešli ranou intervenciou a rodičia s nimi od skorého veku používali posunky. Vo viacerých prípadoch sa nám napríklad ukázalo, že deti, ktoré odmalička posunkovali pred implantáciou, rýchlejšie po implantácii pochopili, že predmety majú okrem posunkov aj „zvukové“ mená.

„Neviem, či je to len náš prípad, ale všimli sme si, že spolu s posunkami nám začala nastupovať aj reč. Natálka má teraz 23 mesiacov, aktívne používa sto posunkov a v hovorenom jazyku povie okolo 27 slov. Tieto slová hovorí spolu s posunkami. Viem, že by sa nemalo porovnávať :-), ale vídavam rovesníkov, ktorí vedia povedať omnoho menej. Tak sa teším, že napriek tomu, že je Natálka nepočujúca, tak už vie povedať aj zaposunkovať veľa slov. Osobne si myslím, že práve posunkovanie Natálke dopomohlo, aby sa rozrozprávala…“

 „V našom prípade posunky nebrzdili hovorenú reč. My by sme boli bez posunkov stratení aspoň do času (20 mesiacov), kým Ondrík začal počuť cez implantát. Naopak, myslím si, že vďaka posunkom získal zručnosť na komunikáciu. Ondrík sa už ako malinký (cca jeden rok a tri mesiace) prihováral poklepkaním ľudom v čakárni u lekára, na ihrisku alebo susedom na ulici a ukazoval im napr. lietadlo, cicu, hava, auto – teda to, čo videl, a zároveň vedel posunkovať. Chcel proste komunikovať s okolím. Keď začal počuť, vždy som mu ukázala posunok a viackrát zopakovala slovo. Celkom rýchlo si spojil posunok a slovo. Keď som si bola istá, že Ondrík rozumie slovu aj bez posunku, tak som už posunok k tomu slovu nepoužívala. On však používal posunok naďalej až dovtedy, kým slovo nezačal hovoriť. Až keď si ho osvojil, tak posunok postupne vynechal.“

„Vyjadrím sa pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť, či posunky áno alebo nie. Rozhodne to treba skúsiť, lebo skončiť sa to vlastne dá kedykoľvek – toto som si ja neuvedomovala. Ukončenie predsa závisí len a len od rodičov. Jedine tak zistíte, či to má pre vaše dieťa prínos. Pre nášho Paľka to zmysel malo. Skúste takých 10 –20 základných posunkov – veď to ešte nijaké dieťa nepoznačilo natoľko, aby už v živote nerozprávalo, je to zbytočný strašiak! Môže to byť ako u nás, také medziposchodie, aby sa dieťa vydýchalo a možno zároveň lepšie pochopilo, kam kráča. Nakoniec vyšliape až na to poschodie… A dieťaťu sa rozhodne zapáči, že sa môže vyjadrovať, čo sa zase nie vždy musí páčiť vám :-).“

Dieťa sa používaním posunkov učí uvažovať v systéme jazyka

V predchádzajúcom bode vám viacerí rodičia potvrdili, že posunkovanie nespôsobilo oneskorenie hovorenej reči u ich detí. Naopak, viacerým z nich k hovorenej reči dopomohlo.

Posunkovanie však nemá zmysel len pri budovaní slovnej zásoby, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak rodičia posunkujú s deťmi vo vetách, prirodzene im modelujú, ako sa správne skladajú slová do vety, keď niečo oznamujeme alebo sa, naopak, pýtame.

Ukazujú im, akým spôsobom môžu vyjadrovať myšlienky. Toto modelovanie hovorených viet v posunkoch vytvára výborný jazykový základ pre neskoršie používanie viet v hovorenej reči.

6. Používanie posunkov umožňuje rozvíjať myslenie dieťaťa v ranom veku bez ohľadu na úroveň sluchu

Zo začiatku sa myslenie a reč vyvíjajú samostatne. Okolo druhého roka sa však prepoja – myslenie sa stáva verbálnym a reč kognitívnou – zjednodušene povedané, premýšľame v slovách a nové slová zase menia naše zmýšľanie.

Dvojročnému dieťaťu dávno nestačí ukázať, že chce piť, papať alebo kakať. Toto dieťa už pomerne zložito uvažuje – chce hovoriť o udalostiach, ktoré zažíva (koza nad dvore u babičky, návšteva u lekára, kamarát, ktorý ho buchol na ihrisku).

Spolu s udalosťami potrebuje spoznávať vlastnosti vecí, ktoré ho obklopujú (veľký, drsný, pekný, červený, rozdielny, rovnaký), chápať emócie (smutný, veselý, nahnevaný, vystrašený), vyjadrovať vlastníctvo (bratovo, mamino) alebo rozumieť príčine a následku. Na to, aby mohlo o týchto veciach komunikovať, potrebuje slová.

Realita je však taká, že mnoho detí s ťažkou alebo veľmi ťažkou poruchou sluchu nemá v tomto veku primeranú slovnú zásobu. Často sú to čakatelia na kochleárny implantát, ktorí sa dorozumievajú s rodičmi gestami a niekoľkými slovami. Ich myslenie v jazyku je veľmi obmedzené.

Gestá totiž majú obmedzenú možnosť vysvetľovať a učiť o nových veciach, ktoré nie sú prítomné. Ak dieťa v určitom veku nemá dostatočnú slovnú zásobu, a tak nevie nové informácie a zážitky spracovávať, môže začať zaostávať nielen v komunikácii, ale aj v myslení.

V minulosti boli mnohé nepočujúce deti označované za rozumovo oneskorené, pretože vzhľadom na svoj vek nepoznali množstvo pojmov, nerozumeli pokynom ani tomu, prečo sa veci vo svete dejú tak, ako sa dejú. Ich inteligencia a myslenie sa nemali ako bez jazyka plne rozvinúť.

Aj v myslení sú preto posunky záchrannou sieťou. Pomocou nich môžete dieťaťu od malička vysvetliť kde, kto, kedy, ako, prečo. Dieťa získava informácie o svete a učí sa myslieť v čase, keď mu to možno ešte sluch plne neumožňuje.

„Posunky nám pomohli pri sluchovej výchove nielen v tom, že sme Benjamínovi vedeli vysvetliť, prečo je dôležité nosiť načúvacie prístroje (haló ušká), ale aj v tom, že sme si vedeli vysvetliť, čo práve započul. Veľmi nám pomohli pri čítaní kníh (leporelá), globálnom čítaní alebo spoznávaní členov rodiny. Používali sme ich pri vysvetľovaní, prečo sa nesmie dotýkať sporáka, prečo sa v práčke točí bubon, prečo je v rozprávke niekto smutný alebo veselý, prečo sa s deťmi môže hrať, ale nesmie ich ohadzovať pieskom, prečo psíka musíme jemne pohladiť atď…. A, samozrejme, posunkovali sme preto, aby sme si vedeli povedať, ako sa veľmi silno ľúbime :-).“

„To, že sme urobili dobre, že sme na Ľudku intenzívne posunkovali od raného veku, som pochopila vtedy, keď sa moja nepočujúca dcéra stretla s oveľa staršími nepočujúcimi deťmi, ktoré mali omnoho menšiu slovnú zásobu v hovorenom i posunkovom jazyku ako ona.“

„Začať s posunkami som sa definitívne rozhodla na úvodnom stretnutí Mobilného pedagóga v Poprade, keď som si uvedomila, že na správny rozvoj budeme potrebovať nejakú formu komunikácie, a keď to zatiaľ nejde sluchom, tak musíme použiť posunky. Pripustila som si fakt, že to nie je žiadna tragédia, ak to pre začiatok bude práve formou posunkov. Malý mal vtedy deväť mesiacov a silné aparátiky nosil už štyri mesiace bez efektu. Prvý posunok prišiel asi po dvoch mesiacoch. Pamätám si aj to, keď mi ukázal posunkom „MAMA“… bolo to, ako keby mi to povedal, zostala som z toho veľmi dojatá. Potom prichádzali ďalšie a ďalšie posunky. Bolo to, ako keby sme sa chápali. Mohli sme spolu čítať, pomenúvať hračky alebo veci okolo nás, menovať členov rodiny… Keď mal jeden rok a štyri mesiace, odišli sme na dovolenku. Posunky nám vtedy pomohli, pretože sme sa mohli baviť o tom, čo vidíme – loď, vláčik, rybky, plávať…“

Väčšina počujúcich rodičov posunkuje dovtedy, kým si nie sú istí, že ich dieťa vníma dostatočne sluchom reč. Niektorí rodičia však neprestanú používať posunky ani neskôr, keď už si sú istí, že ich dieťa pomocou technológií reč počuje.

Prečo? Niektorí rodičia zistili, že dieťa už síce sluchom rozumie, ale vyjadriť sa hovorenou rečou ešte stále nevie, a tak je nutné naďalej budovať jeho aktívnu posunkovú zásobu. Iní zase vidia, že ich deti už síce v bežnom živote veľmi pekne a efektívne komunikujú hovorenou rečou, zložité veci však ešte stále pochopiť nevedia.

Posunky týmto rodičom ponúkajú naďalej pomoc, ako podporiť u detí abstraktné myslenie a vysvetľovať nové informácie alebo zložité učivo. Vo všeobecnosti však platí, že väčšina detí začne sama od seba posunky opúšťať v momente, keď od nich prestanú byť pri komunikácii závislé.

„Nikdy neskončíme posunkovať, pretože Gabko nikdy nebude počuť tak ako my. Vždy budú situácie, keď to budeme potrebovať, a preto nechcem, aby vedel v posunkoch vyjadriť iba základné veci. Chcem sa s ním vedieť baviť komplikovane – o emóciách, o prežívaní alebo si len tak vymieňať tajné infošky :-).“

7. Posunky umožňujú budovať vzájomný vzťah od raného veku

Občas sa stretávame s rodičmi, ktorí sú smutní z toho, že je pre nich ťažšie nadviazať vzťah s ich dieťaťom s poruchou sluchu. Uvedomujú si, že napriek tomu, že svoje deti ľúbia, brzdí ich nefunkčná komunikácia.

Z nasledujúcich vyjadrení rodičov vyplýva, že posunkovanie s nepočujúcim dieťaťom im pomohlo porozumieť si navzájom a budovať vzťah, a to dokonca aj u detí, s ktorými sa začalo posunkovať až vo vyššom veku.

 „Najväčší prínos posunkov je komunikácia, vedieť sa porozprávať s vlastným dieťaťom. Zistiť, ako sa malo v čase, keď bolo bez rodiny. Vedieť zistiť, čo ho teší a čo trápi, či ho niečo bolí, či je smutné, to je najväčší prínos pre obe strany. Bez komunikácie sa rodič môže cítiť neschopne a dieťa frustrovane, keď mu nikto nerozumie.“

8. Posunky uľahčujú každodenný život a znižujú frustráciu na strane rodiča

Rodičia začnú byť čoraz viac rozčarovaní z toho, že dieťa nerozumie im a oni nerozumejú jemu. Nevedia zistiť, keď plače a hádže sa o zem, čo danú nepohodu spôsobilo, ani mu vysvetliť, prečo si napríklad nemôže dať na obed čokoládu a musia odísť z ihriska domov.

Úlohou rodiča nie je len hrať sa a učiť sa, ale aj vychovávať. Radi by sme sa preto dotkli aj tejto citlivej oblasti. Opakovane stretávame troj-, štvor- či päťročné deti s poruchou sluchu bez výchovných hraníc. Vidíme, že bez efektívnej komunikácie rodičia veľmi ťažko stanovujú základné výchovné pravidlá.

Deťom je mnoho odpustené práve preto, že im rodičia na ich vekovej a jazykovej úrovni nevedia vysvetliť, čo sa smie a čo nie, a správanie dieťaťa potom ospravedlňujú tým, že im dieťa nerozumie, a preto neposlušnosť potrestať nemôžu.

Faktom je, že viaceré tieto deti skutočne v ranom veku sluchom rodičovi nerozumeli, a preto po chvíľke vysvetľovania prestali udržiavať očný kontakt a začali sa ošívať. Jednoducho ich nebavilo sledovať rodiča, ktorému nerozumejú, a urobili, si čo chcú.

Časom však z nich začali rásť malé tvrdohlavé a často aj prefíkané stvorenia. Veľmi rýchlo pochopili, že dôsledok nikdy nepríde, a preto si začali robiť, čo chcú, a to aj v situáciách, keď veľmi dobre rozumeli, čo sa od nich očakáva. Začali zneužívať mäkkosť rodiča. Takýchto situácií sme zažili s rodičmi viac.

Samozrejme, je nám jasné, že posunkovanie nezabezpečí, aby bolo vaše dieťa dobre vychované a rešpektovalo pravidlá. Prinajmenšom vám však ponúkne možnosť pravidlá zmysluplne vysvetliť a pri neposlušnosti vyvodiť dôsledky, a to už vtedy, keď sa dieťa ešte o sluch nevie dostatočne oprieť.

„Keby som sa znova mala rozhodnúť, určite by som znova posunkovala. Myslím si, že je dôležité, aby dieťa nielen rozumelo, ale aj vedelo samo vyjadriť svoje potreby. Bolo pre mňa ťažké porozumieť dieťaťu, ktoré nerozpráva, s ktorým je komunikácia sťažená. Keď neviete, čo ho bolí, len na ňom vidíte, že je v nepohode. Prešli sme si týmto obdobím, kým sme začali posunkovať, a bolo to strašné. Som rada, že je to už za nami a moje dieťa mi vie povedať, čo ho trápi a prečo je smutné.“

„Pravidelne sa nám stávalo, že sme strávili 15 minút obliekaním bundy a obúvaním sa, pretože bola Hanka frustrovaná, kričala a hádzala sa o zem. Nevedeli sme jej vysvetliť, kam ideme, čo tam budeme robiť, nevedeli sme ju motivovať, aby s nami išla bez obáv a rada. Keď si predstavím, že nepočujem a niekto ma začne obliekať, predpokladám, že odchádzam niekam preč… no vôbec neviem kam. Vidím, že sa mi snažia rukami-nohami vysvetliť, čo sa bude diať, no nerozumiem. Ideme na ihrisko? Na návštevu k babke? Zasa do nemocnice na vyšetrenie? Nečudujem sa, že bola Hanka frustrovaná, že sa hádzala o zem a nechcela sa obliekať. Všetko sa však zmenilo, keď sme sa naučili spoločnej komunikácii. Hanka potrebovala počuť: „Ideme k babke a dedkovi na návštevu, budeme sa spolu hrať.“ Alebo: „Ideme na ihrisko za deťmi, potom do obchodu a kúpim ti rožok.“ Hanka nielen porozumela, ale začala sa tešiť a chystať sama! Posunky nám teraz pomáhajú aj pri menej príjemných situáciách. Napríklad: „Ideme k lekárovi, bude ti pozerať do hrdla, ale neboj sa, bude to trvať len chvíľku a celý čas tam budem s tebou. Lekár zistí, čo ti je, dá ti lieky, aby si vyzdravela.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo sa okolo neho deje, potrebuje istotu v rodičovi, ktorý mu všetko vysvetlí.

9. Posunky prinášajú pokoj, budujú sebadôveru a spoluprácu dieťaťa

Ak im to úroveň hovorenej reči dovolí, vyjadria sa slovne. Ak je však ich reč málo zrozumiteľná a slovná zásoba malá, tak im neostáva nič iné, ako dookola opakovať zopár slov, kým ich rodič nepochopí. Mnoho detí na takéto vysvetľovanie nemá „nervy“ a po chvíľke to vzdajú. Hodia sa o zem a zúria alebo si samy vezmú, čo chcú, bez ohľadu na zvolenie.

Sú však aj také deti, ktoré sa namiesto hnevu navonok začnú uzatvárať do seba. Vzdajú pokusy komunikovať, pretože je to príliš náročné a výsledok napriek vynaloženej snahe minimálny. Tieto deti pôsobia skoro ako „autistické“, uzatvorené vo svojom vlastnom svete, z ktorého je veľmi náročné ich neskôr vyťahovať.

Sme presvedčené, že k tomu, aby z dieťatka vyrástol sebavedomý človiečik, výrazne pomáha, ak má možnosť bez námahy komunikovať svoje túžby, myšlienky, potreby. Nie je žiadnou novinkou, že nás pozitívne skúsenosti motivujú snažiť sa ďalej. Aj v komunikácii je to tak.

Detskú sebadôveru posilňuje, ak sa dieťa dohovorí a zažíva úspechy v komunikácii. Pre jeho budúcnosť je veľmi dôležité, aby neprestalo veriť tomu, že svojou komunikáciou dosiahne aspoň čiastočnú zmenu :-).

Z toho, čo vidíme, je zjavné, že dieťa, ktoré verí, že o veciach „môže diskutovať“, menej často upadá do „záchvatov hnevu“. A ak aj do nich upadne, rýchlejšie sa upokojí a začne spolupracovať, pretože vie, že ste už predtým spoločné riešenie našli.

Takéto dieťa napríklad skôr zmotivujete na spoluprácu aj pri náročnejších úlohách, akými sú napríklad logopedické cvičenia alebo učenie sa básničiek. Jednoducho povedané, dieťa, ktoré rozumie, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, a zároveň je porozumené v jeho potrebách, spolupracuje lepšie.

„Posunky nám pomohli napríklad pri jedení. Nebolo treba sa opakovane vypytovať, či ešte chce jesť alebo už stačí. Sama ukázala ,hotovo‘ alebo ,ešte‘. A aj keď už teraz neposunkujeme, sem-tam posunky ešte využijeme, keď je veľký hluk a dobre sa nepočujeme alebo len tak pre zábavuJ .“

„Všímam si, že za posledný mesiac posunkovania, vysvetľovania, kartičkovania a ukazovania na zvuky sa nám pomaličky upokojila situácia a odchádzajú veľké, plačlivé hysáky. K tomu prispieva aj fantastický denník s fotografiami rodiny, situáciami, predmetmi. Toto radím všetkým rodičom. Denník je úžasná pomôcka a stačí fakt málo. Napríklad: „S Janíkom sme išli ku kaderníčke už po šiestykrát. Prvých päť strihaní neskutočne plakal, pri šiestom som ho prostredníctvom fotografie pripravovala na situáciu a ukazovala strihanie. Na šiestykrát nevyronil ani slzu… úžasný pokrok. Denník má veľký efekt aj v tom, keď sme ako rodina spolu a máme oslavu. Neskôr si na fotografii ukazujeme, kto je kto, a opisujeme, kde je.“

 „Odkedy sme začali posunkovať, musela som mať v aute vždy natočené spätné zrkadlo tak, aby som videla, čo mi Félix z autosedačky ukazuje. Všetko som musela okomentovať. Doteraz ďakujem za možnosť zúčastniť sa kurzu posunkového jazyka. Bol to začiatok našej komunikácie a odvtedy Félix len napreduje.“

10. Posunky uľahčujú pozornosť

Určite ste si všimli, že výrazná mimika a gestikulácia upútava pozornosť detí všetkých vekových kategórií. Podobne je to s posunkami. Ich používanie upútava pozornosť dieťaťa a udržuje ho pri konverzácii dlhšie.

Je to dané aj tým, že komunikácia s malými deťmi v posunkoch je často spojená s výraznejším pohybom tela, mimikou alebo pantomímou. Z toho, čo vidíme, používanie posunkov znižuje riziko vzniku sekundárnych porúch pozornosti (ktoré sú u detí s poruchou sluchu časté), keďže učí dieťa od malička upriamovať svoju pozornosť na tvár rodiča, predmet alebo udalosť.

Funkčná komunikácia zároveň napomáha udržať pozornosť dieťaťa dlhšie pri hre, pretože ho svojím povzbudzovaním, komentármi alebo otázkami prirodzene vraciate do hry.

„Janka mala asi sedem mesiacov, keď sme boli na Kramároch. Počas audiometrie v bdelom stave (OAE) som Janke posunkovala farby hračiek. Sama sestrička bola veľmi milo prekvapená, ako ma Janka ,hltá očami‘.“

„Mysleli sme si, že máme dieťa s ADHD – poruchou pozornosti. Majka nedokázala ani chvíľku sedieť pri jednej činnosti. Knižky alebo kreslenie ju vôbec nezaujímali. Pri rozprávkach neobsedela, jediné, čo sledovala, boli krátke videá na tablete. Bolo nesmierne ťažké ju čokoľvek naučiť. Takmer nikdy nepozerala na to, čo sme jej ukazovali. Prestala pozerať do očí, niektorí ľudia ju dokonca označovali za autistku. Začali sme používať posunky a po dvoch rokoch máme doma iné dieťa – miluje prezeranie knižiek, stále sa k nim vracia. Sústredí sa na veci, ktoré spolu robíme, zaujíma sa o veci okolo seba. Pri kreslení vydrží dlho. Očný kontakt je úplne normálny. Vidíme potenciál, ktorý v sebe mala a nemohla ho rozvíjať.“

11. Posunky pomáhajú zabezpečiť kontakt s inými deťmi a dospelými s poruchou sluchu, ich svetom aj kultúrou

Posunkový jazyk je prirodzeným jazykom komunity Nepočujúcich. Ak chcete pomôcť svojmu dieťaťu s jeho vlastným sebaurčením, je dobré umožniť mu, aby malo kontakt s počujúcimi ľuďmi a zároveň s ľuďmi s poruchou sluchu.

Prečo? Pretože hľadali sebe podobných ľudí, ktorí majú rovnako ako oni poruchu sluchu, ktorí rozumejú, aké to je byť nepočujúcim. Nie všetci sa v komunite nepočujúcich našli. Sú však aj takí, ktorí sú presvedčení, že im posunkový jazyk umožnil nadviazať nové priateľstvá, ktoré im pomohli lepšie porozumieť samým sebe, a zároveň otvoril bohatý svet nepočujúcich – ich kultúru aj športové aktivity.

„Raz sme zapli správy na dvojke v posunkovom jazyku. Barborka zvýskla od radosti a nalepila sa na telku, pokúšala sa opakovať posunky. Myslím, že to bolo v medzičase, keď sme chceli prestať posunkovať. Videla som, že uvidela niekoho ,svojho druhu‘ a veľmi ju to potešilo, aj keď určite nerozumela, čo sa posunkuje…“

„Vnútorne som cítila, že mám Filipkovi ukazovať oba svety: svet ticha a svet zvuku. A prečo? Pretože priateľov a podporu môže nájsť v oboch svetoch – medzi nepočujúcimi aj počujúcimi. Tieto dva svety spolu dávajú silu a dopĺňajú sa. Iba vďaka môjmu synovi som zistila, aká som chudobná a aký je môj jazyk jednofarebný. Priniesol nám dúhu.“

„Pre nás posunkový jazyk nie je nič nové. Moji rodičia sú počujúci, ale moji starí rodičia boli nepočujúci. Moji rodičia a súrodenci ma podporujú a chápu môj svet – svet nepočujúcich. Neovládajú síce posunkový jazyk perfektne, ale vedia, ako majú s nepočujúcimi komunikovať. Vďaka tomu máme krásny vzťah a držíme spolu. Poznám to aj zo života. Ak nepočujúci nepoužívali posunky v detstve, lebo to nechceli ich rodičia, aj tak sa ako starší posunky naučili. Myslím však, že tým stratili veľa času. Ich život mohol byť od detstva zrozumiteľnejší, ľahší , pochopiteľnejší a určite šťastnejší.“

12. Posunkovanie pomáha v špeciálnych situáciách, keď dieťa nebude môcť počuť

Rodičia uviedli tieto situácie, keď ocenili, že ich dieťa pozná posunky:

„Filip krásne posunkoval a už aj dosť dobre rozprával. Hovorili sme si, že postupne prestaneme posunkovať a začneme s ním už len rozprávať. Práve v tom čase sme išli na letnú dovolenku k moru. Filipko zrazu nemohol nosiť načúvačiky – nie chvíľu, ale aj niekoľko hodín. Stále chcel byť vo vode, čo znamenalo, že nás nepočul. Zrazu sme si uvedomili, aké nebezpečné a nepríjemné by bolo, keby sme sa v takýchto situáciách nemohli s Filipkom dorozumieť a usmerniť jeho správanie. Odvtedy neprestávame posunkovať, je to jeden z dvoch jazykov, ktoré už ovláda.“

„Jonatán ochorel. Dostal zápal stredného ucha, mal tekutinu v ušku a jedného rána sa ,nezapol‘. Dala som mu načúvadlo na ľavé ucho, pozdravila ho… a nič, nepočul vôbec. Trvalo to viac ako 14 dní. Našťastie mu to chytilo iba jedno uško a druhým nás počul, takže v ideálnych podmienkach nám rozumel. Pri predstave, že nás to môže chytiť znovu, som pocítila opäť urgenciu, zlepšiť JEHO a aj seba v posunkoch, pretože by bol zúfalý, ak by sa to znova zopakovalo a chytilo by mu to obe uši. Napriek tomu, že nosí načúvadlá bezmála tri roky, riešili sme otázku „Mami, ja sa hanbím za to, že nepočujem…“. Bolo to vtedy, keď sa mi nechcel priznať, že ma ešte stále tým chorým uškom nepočuje, a zahováral to…“

Ako je vidieť z výpovedí rodičov, posunky im mnohým pomohli na spoločnej ceste s dieťaťom. A nie je to iba ich osobná skúsenosť. Rady by sme spomenuli závery výskumov, ktoré realizovali v rámci programu Babysigns (program znakovej reči pre počujúce batoľatá od autoriek L. Acredolo a S. Goodwyn).

Znakovanie (babysigns) podľa nich:

Poznámka: V tejto knižke používame výraz „znakovať“ iba v súvislosti s babysigns, pretože ho takto oficiálne preložili prekladatelia publikácie o babysigns. „Znak“ je výraz, ktorý sa používa v Českej republike, na Slovensku používame výraz „posunok“.

A ešte jedna úvaha na záver. Vždy, keď vidíme rodičov znakovať na malé počujúce deti, uvažujeme nad paradoxom. Zatiaľ čo je široká verejnosť čoraz viac ochotná znakovať (babysigns) s počujúcimi deťmi, ktoré to menej potrebujú, v prípade detí s poruchou sluchu, pre ktorých môže byť dočasne posunkovanie jediný zmysluplný spôsobom komunikácie, sa posunky stále spochybňujú.