Uvažujeme o posunkovaní

1. Nestačilo by, keby sme používali gestá a domáce posunky?

V prvom rade by sme chceli povedať, že gestá sú pre komunikáciu s dieťaťom výborný začiatok. Používanie gest a prirodzených „domácich“ posunkov je jednou z najprirodzenejších foriem komunikácie dieťaťa.

Vlastne nielen deti, ale aj dospelí ľudia si prirodzene začnú pomáhať gestami a prirodzenými posunkami, keď sa v ich živote vyskytnú rôzne komunikačné bariéry. Sú to situácie, keď napríklad prídeme pre chorobu o hlas, sme v cudzej krajine a hovoríme s človekom, ktorého jazyk nepoznáme, alebo vtedy, keď nám ľudia okolo nás nerozumejú kvôli nadmernému hluku.

Jednoducho povedané, gestá a mimika nám pomáhajú zvýšiť pravdepodobnosť, že nám iní ľudia porozumejú, že im vieme vysvetliť, čo chceme.

Pre počujúce aj nepočujúce bábätká sú gestá prirodzeným spôsobom, ako sa snažia komunikovať so svetom. Gestom si dopomáhajú, pretože im v danom momente vývin reči ešte neumožňuje dorozumievať sa hovorenými slovami alebo posunkami.

Gestá sú základom, na ktorom sa buduje komunikácia, slovo alebo posunok však plne nenahradia, pretože ich schopnosť preniesť komplikovanú myšlienku je výrazne obmedzená. Gesto totiž na rozdiel od posunku nedokáže opísať predmet, osobu ani situáciu, ktorá nie je v dosahu, a preto už na zložitejšiu komunikáciu nevystačí.

Zatiaľ čo bábätká vo veku od sem do 18 mesiacov s nami komunikujú predovšetkým o veciach, ktoré sú prítomné, takže použitie napríklad ukazovacieho gesta namiesto slova im môže pomôcť vyjadriť sa, deti nad 18 mesiacov začínajú mať čoraz väčšiu potrebu komunikovať o veciach, ktoré cez deň videli, ktoré sa im stali, prípadne veciach, ktoré ich v blízkej budúcnosti čakajú… a na to už gestá nestačia.

Aby sme to zhrnuli. Používajte gestá a domáce posunky v ranom veku, ale pamätajte si, že v prípade, že sa vaše dieťatko oneskoruje v porozumení a hovorení slov, tak si s gestami nadlho nevystačíte.

Dobre zvážte, či by nebolo lepšie prejsť na štandardné posunky, ktoré umožňujú vyššiu úroveň vizuálnej komunikácie a umožňujú dieťatku hlbšie rozvíjať jazyk aj myslenie. Nebojte sa, od gest je už len krôčik k posunkom, pretože oba sú v nejakej miere založené na mimike a motorike.

„Keďže nik iný v rodine neposunkuje, stáva sa, že Kajo ukazuje starkej posunkom jesť, starká však na to nereaguje – nevie, že je to posunok. Všimla som si, že Kajo preto používa posunky hlavne so mnou. U druhých funguje tak, že ich zoberie za ruku a snaží sa ich dotiahnuť tam, kde chce, lebo zistil, že sa tak ľahšie dovtípia, čo si asi myslí.“

2. Babysigns (umelé znaky) alebo tradičné posunky?

Medzi počujúcimi rodinami sa v poslednom čase vo veľkej miere rozšírilo Babysigns – znaková reč pre batoľatá (www.znakovanie.sk/) alebo „Znakování s miminky“ (www.znakovanismiminky.cz) – český systém podobný Babysigns, ale upravený na naše kultúrne a jazykové prostredie.

Na otázku, či si vybrať umelé znaky alebo posunky, nemáme jednoznačnú odpoveď. Rodičia detí s poruchou sluchu, ktorých poznáme a používali umelé znaky, by sa dali rozdeliť na tri skupiny:

1. Rodičia nedoslýchavých detí, ktorí používali umelé znaky iba na rozbeh – na krátky čas, kým sa ich dieťa nerozrozprávalo. Pretože porucha sluchu u ich dieťaťa nebola závažná a deti mali pomerne veľké porozumenie sluchom, začali rýchlo kombinovať znaky so slovom a okolo roku a pol (niekedy aj skôr) hovoriť prvé slová.

V tomto období rodičia alebo samotné deti umelé znaky opustili. Mnohí títo rodičia by podľa ich vyjadrení používali znaky so svojím dieťaťom aj vtedy, ak by sa narodilo počujúce, pretože mu chceli uľahčiť komunikáciu. Títo rodičia siahli po znakoch, pretože sa im zdali jednoduchšie ako štandardné posunky a zároveň ľahko dostupné cez knižky alebo videá na webe.

2. Rodičia detí s ťažšou poruchou sluchu, ktorí by sa boli radi učili tradičné posunky, ale nemali sa ich kde naučiť, a preto pokladali umelé znaky za východisko z núdze.

3. Rodičia detí s ťažšou poruchou sluchu, ktorí začali s umelými znakmi, ale v určitom momente si uvedomili, že im na komunikáciu s dieťaťom nepostačujú, a preto prešli na tradičné posunky.

Napriek tomu, že vidíme, že mnohým deťom s poruchou sluchu babysigns skutočne pomáhajú, používanie „tradičných“ posunkov má podľa nás svoje nepochybné výhody, ktoré je dobré zvážiť:

1. Ak má dieťa veľmi ťažkú poruchu sluchu, môže sa stať, že svoje prvé slová nezačne hovoriť ako 12- až 18-mesačné, ale až ako 30-mesačné po tom, čo podstúpi kochleárnu implantáciu. 30-mesačné dieťa by však nemalo hovoriť iba prvé slová. V tomto veku by už malo plnohodnotne v jazyku uvažovať a používať rozvinuté vety. To sa pomocou babysigns sťažka dosiahne, pretože boli primárne určené na komunikáciu s bábätkami. Posunkový jazyk ponúka dieťaťu aj rodičom vyššiu úroveň komunikácie, pretože vznikol práve preto, aby umožnil plnohodnotnú komunikáciu ľudí s poruchou sluchu.

2. Babysigns sa v mnohom líšia od posunkov, ktoré používajú nepočujúci ľudia na Slovensku. Niektoré posunky boli prevzaté z ASL (amerického posunkového jazyka) a iné umelo vytvorené. Ak by ste začali s babysigns a potom chceli prejsť s dieťaťom na „tradičné“ posunky, dieťaťu pravdepodobne spravíte v hlave na určitý čas zmätok. Mnohé pojmy sa bude musieť začať učiť nanovo.

3. Zmyslom posunkovania u starších detí je nielen uľahčiť skorú komunikáciu dieťaťa v domácom prostredí, ale aj umožniť dieťaťu, aby sa mohlo stretávať s inými nepočujúcimi deťmi. Umožniť mu patriť do sveta počujúcich aj nepočujúcich ľudí. S babysigns sa dieťa s nepočujúcimi rovesníkmi nedohovorí.

„Znakovali (babysigns) sme od narodenia, išlo to tak nejako prirodzene. Vtedy som ešte verila, že Karin počuje. Používali sme s ňou od malička znaky papať, piť, pápá, obliecť, obuť atď., nestačilo to však na vyjadrenie všetkého. Neľutujem, že sme neskôr začali aj posunkovať. Bolo to úžasné, keď mi Karin dokázala posunkom naznačiť, čo hľadáme, keďže u nás sa stále niečo hľadalo :-). Už to nebolo len tipovanie. Vedela som jej vysvetliť, že najprv upraceme, potom sa napapáme, oblečieme a pôjdeme von…“

„Zo začiatku sme používali babysign (znaková reč pre batoľatá), lebo pre babysigns sú vypracované aj malé praktické knižky s posunkami a aj krátke video pre detičky s cca siedmimi, ôsmimi posunkami, kde posunkujú malé deti, takže Saške sa to veľmi páčilo a ochotne ich opakovala. V tom čase sme ešte o posunkovom jazyku nevedeli. Potom sme absolvovali kurz posunkového jazyka, takže pribudli aj ďalšie skutočné posunky. Posunky boli pre nás výborné na rozbeh reči a čo oceňujem ešte viac – umožnili nám so Saškou komunikovať už v čase, keď ešte nevedela hovoriť.“

3. Pomáhajú posunky komunikovať deťom s viacnásobným postihnutím?

Áno, môžu. Posunky sa využívajú ako jedna z alternatívnych foriem komunikácie napríklad u detí s mentálnym postihnutím alebo u detí, ktoré majú následkom telesného postihnutia narušenú schopnosť artikulovať, ale ich pohyby rúk a prstov ostali viac-menej zachované. Špeciálny pedagóg a logopéd vám pomôžu zvážiť, či by vo vašom prípade mohli byť posunky prínosom.

„Posunky sme začali zvažovať, keď sme si uvedomili, že náš syn s Downovým syndrómom dobre nepočuje, a nevedeli sme si predstaviť, ako s ním budeme komunikovať. Manžel našiel na nemeckých stránkach špeciálne kartičky s posunkami pre deti s Downovým syndrómom a vďaka surdopédke sme si uvedomili, že by to mohla byť cesta. Mali sme veľké obavy kvôli trom jazykom v našej rodine. Začali sme s Lukáškom s 15 kartičkami a prvou z nich bola kniha. Tento posunok sa naučil veľmi rýchlo a vždy, keď chcel s nami posunkovať – ukázal posunok knihy. Lukáško sa postupne naučil viac ako 100 posunkov a vďaka kartičkám s posunkami sa naučil hovoriť v dvoch jazykoch – s mamou iba po slovensky a s otcom po nemecky.“

„Máme dieťa s viacnásobným postihnutím, pri ktorom je veľmi náročné čo i len nadviazať očný kontakt a udržať jeho pozornosť. Náš Riško mal z dôvodu iných závažných komplikácií diagnostikovanú poruchu sluchu až v roku a pol a dobre kompenzovanú načúvacími prístrojmi až v dvoch rokoch a deviatich mesiacoch :-(. Keď začal viac vnímať, rozhodli sme sa, že sa naučíme posunkovú reč. Počas víkendového kurzu sme sa naučili veľmi veľa posunkov, ale mnohé z nich v bežnej konverzácii s ním nepoužívame, a preto sme postupne začali posunky zabúdať. Časom sme zistili, že Riško, žiaľ, nebude tak rýchlo napredovať a jeho hrubá a jemná motorika nebudú dostatočne dobré na to, aby posunkoval sám. Zvažovali sme aj zjednodušené posunky alebo napríklad babysigns. Momentálne sa však javí, že nakoniec pôjdeme cestou alternatívnej komunikácie – elektronickou komunikačnou knihou v iPade. Práve zisťujeme možnosti. Napriek tomu, že posunky už aktívne nepoužívame, niektoré nám zostali zaužívané. A okrem toho, stále posunkujeme niektoré pesničky a básničky, pretože sa to Riškovi páči :).“

4. Ak je posunkový jazyk „agramatický“, bude naše dieťa v dospelosti neprávne používať gramatiku slovenského jazyka?

V prvom rade chceme povedať, že väčšina počujúcich rodičov na Slovensku, ktorí posunkujú so svojimi deťmi, používa tzv. kontaktné posunkovanie (posunkovanú slovenčinu).

To znamená, že k bežnej hovorenej reči pridávajú štandardizované posunky.

V takomto prípade sa dieťa učí gramatiku slovenského jazyka prirodzene, pretože slová aj posunky sú vo vete zoradené tak, ako znejú v slovenčine, a nie tak, ako by boli zoradené v prirodzenom posunkovom jazyku. Strach o agramatickosť teda nie je namieste.

Rodičia si vyberajú takúto formu komunikácie preto, lebo je pre nich prirodzené, že na dieťa počas komunikácie aj hovoria, a nevedia si predstaviť, že by si mali vybrať medzi posunkom a hovorením. Ak by rodičia chceli komunikovať prirodzeným posunkovým jazykom, museli by vetu buď zaposunkovať, alebo hovoriť. Tieto dva jazyky by nemohli spojiť kvôli rozdielnej gramatike.

Ani v prípade prirodzeného posunkového jazyka však dieťa nemusí hovoriť agramaticky. Chce to len vytvoriť prostredie, kde si naplno zažije oba jazyky, stane sa bilingválne. Cez nepočujúcich sa naučí prirodzený posunkový jazyk a cez počujúcich rodičov zasa hovorený a písaný jazyk. Tento prístup pracuje veľa so skorou gramotnosťou a čítaním kníh. Vychádza z toho, že pravidelným čítaním s dieťaťom sa nielen rozširuje jeho slovná zásoba, ale dieťa sa zároveň počas čítania naučí vnímať, ako sa slová správne píšu a skladajú do viet. U detí, ktoré nedokážu vnímať dostatočne reč sluchom, sa v tomto prístupe kladie veľký dôraz na gramaticky správny písaný jazyk. Bohužiaľ, na Slovensku zatiaľ na takéto bilingválno-bilkulturálne vzdelávanie nie sú plošne vytvorené finančné ani personálne podmienky.

Vráťme sa teraz späť. Ak je pravda, že posunkovanie neovplyvňuje negatívne vývin reči, prečo teda mnohí dospelí nepočujúci ľudia okolo nás nevedia „dobre“ rozprávať? Tu je niekoľko dôvodov, prečo môže byť reč niektorých nepočujúcich ľudí, ktorí vyrastali v minulosti, agramatická a ich slovná zásoba malá:

1. Neskorá diagnostika. Dieťa nemalo prístup k jazyku od raného veku, keďže sa nevedelo o tom, že je nepočujúce.

V našej knihe sme už mnohokrát spomínali, aké je pre vývin reči dôležité, aby deti s poruchou sluchu začali vnímať reč cez načúvacie prístroje najneskôr do šiesteho mesiaca, inak sa ich jazykový vývin začne oneskorovať.

Gramatika slovenského jazyka je mimoriadne komplikovaná a dieťa sa ju rovnako ako slovnú zásobu učí spontánne – každodenným počúvaním. V minulosti sa kvôli nedostatočnej diagnostike prichádzalo na to, že je dieťa nepočujúce, až okolo jeho tretieho, štvrtého roku, keď jeho vývin reči zaostával natoľko, že už sa to nedalo ospravedlniť vetou „začne rozprávať neskôr, rovnako ako jeho tatko“.

Tieto deti zameškali vzácny čas, keď je mozog plastický. Prvé slová a gramatiku začali vnímať v čase, keď už počujúce deti ovládajú tisíc slov (na konci tretieho roku), hovoria v komplikovaných troj-, päťslovných vetách, používajú množné číslo, predložky, skloňujú aj časujú.

Niet sa čomu diviť, že mnohé tieto deti jazykový sklz nedobehli a v dospelosti je ich slovná zásoba málo bohatá a reč agramatická. Ako teda vidíte, agramatickú reč týchto detí môžeme pripísať na vrub neskorej diagnostike, a nie posunkovému jazyku.

Porucha sluchu u vášho dieťaťa však bola s veľkou pravdepodobnosťou objavená už v pôrodnici, čiže má úplne iné podmienky na vývin ako nepočujúce deti v minulosti.

2. Nekvalitné prístroje, chýbal kochleárny implantát. Dieťa nemalo prístup k hovorenej reči od raného veku, pretože nemalo kvalitné a presne nastavené načúvacie prístroje.

Aj o tejto téme sa už popísalo dosť. Faktom je, že na rozdiel od súčasnosti, keď sú dostupné silné digitálne prístroje alebo kochleárny implantát, ktoré pomáhajú aj deťom s ťažkou poruchou sluchu vnímať reč, kedysi sa nosili veľké škatuľkové prístroje zavesené na krku alebo opasku, ktoré síce zosilňovali zvuk reči, ale s ním aj všetky šumy a hluky okolo dieťaťa.

O presnom, viackanálovom technickom nastavení podľa audiogramu sa vtedy nedalo ani snívať. Mnohé deti s ťažkou poruchou sluchu nemali prístup k celému spektru reči – viaceré predložky aj koncovky slov im boli sluchom nedostupné.

Všetky zvuky, ktoré deti nepočuli, museli logopédi a surdopédi prácne vyvodzovať pomocou hmatu. Niet sa čo diviť, že napriek všetkej drine bez skorého začiatku a s nekvalitnými prístrojmi ostala reč mnohých nepočujúcich detí menej zrozumiteľná a agramatická.

Aj v tomto má vaše dieťa iné podmienky na vývin ako nepočujúce deti v minulosti a ani táto príčina nesúvisí s posunkovým jazykom.

3. Internáty a izolácia. Dieťa nemalo prirodzený rečový vzor – nepočulo v dostatočnom množstve gramaticky správnu hovorenú reč.

Ako viete, mnohé deti s poruchou sluchu vyrastali v minulosti na školách pre nepočujúce deti a na internátoch. Keďže boli v tom čase ľudia so zdravotným postihnutím izolovaní, týmto deťom sa nedostávalo veľa príležitostí, aby sa priatelili s počujúcimi deťmi a zažívali bežné, každodenné konverzácie počujúcich dospelých.

V prostredí, kde bolo počas celého dňa aj večera pokope veľa detí s oneskoreným vývinom reči, nemali deti dostatok rovesníkov ani dospelých, s ktorými by sa hrali a odpozorovali od nich správnu hovorenú reč. Intenzívna logopedická a špeciálnopedagogická starostlivosť kvalifikovaných odborníkov tieto podnety nedokázala plne nahradiť.

V čase voľna používali medzi sebou mnohé tieto deti prirodzený posunkový jazyk, pretože bol pre ne prirodzenejší a vyjadrovali sa v ňom oveľa plynulejšie. Hovorená reč bola vo voľnom čase v úzadí, občas dopĺňala posunkovanú konverzáciu. Komunikovalo sa predovšetkým v gramatike prirodzeného posunkového jazyka, gramatika slovenčiny sa precvičovala hlavne počas vzdelávania.

Trochu iná situácia je na špeciálnych školách teraz, keď na viacerých z nich prebiehajú projekty opačnej integrácie, kde dochádza k prirodzeným rovesníckym kontaktom medzi počujúcimi aj nepočujúcimi deťmi.

Viaceré deti, ktoré chodia do špeciálnych škôl, odvážajú rodičia poobede na krúžky, kde sa stretávajú s počujúcimi deťmi. Zároveň čoraz viac vidíme, že vďaka pokrokom v diagnostike a technológiách ostáva čoraz viac detí funkčne integrovaných v bežných škôlkach a školách.

Tak vyrastajú v domácom prostredí, kde im rodičia a súrodenci môžu poskytnúť veľa podnetov na gramaticky správnu a bohatú hovorenú reč.

A ešte dve poznámky nakoniec:

Je pravda, že z pohľadu počujúceho človeka sa javí prirodzený posunkový jazyk ako agramatický, lebo má iný slovosled, inak tvorí množné číslo, neskloňuje a nečasuje ako náš hovorený jazyk atď. Faktom však je, že agramatický nie je. Jednoducho je to plnohodnotný jazyk s vlastnou gramatikou, gramatikou odlišnou od slovenčiny. Na nemčinu by ste tiež nepovedali, že je agramatická, len preto, lebo dáva predpony slovies na koniec vety, čiže inak, ako to robíme v slovenčine.

Na Slovensku máme šikovných a vzdelaných dospelých ľudí s poruchou sluchu, ktorí sa pohybujú v počujúcej aj nepočujúcej komunite. Títo ľudia čítajú s porozumením a „napriek“ tomu, že používajú prirodzený posunkový jazyk, vedia aj veľmi pekne a gramaticky správne písať alebo rozprávať. V zahraničí je takýchto ľudí ešte viac. Veríme, že s nástupom včasnej diagnostiky a ranej intervencie bude takýchto úspešných nepočujúcich ľudí čoraz viac.

5. Je niečo negatívne na používaní posunkov? Ako sa to prejavuje?

Spýtali sme sa rodičov, ako to vidia oni:

„Negatívny je možno prístup z tej ,druhej‘ strany, zo strany počujúcich ľudí, ktorí nepoznajú posunkovú komunikáciu. A mrzí ma aj prístup starších surdopédov, ktorí tvrdia, že posunkový jazyk przní hovorený jazyk a že sa nepočujúce dieťa nikdy nenaučí dobre rozprávať, keď bude posunkovať. Našťastie to nie je pravda.“

„Pri hospitalizácii v nemocnici som musela obhajovať moje rozhodnutie posunkovať s vlastným dieťaťom, keď povedali: ,Ale so svojím synom neposunkujte.‘ Vnímala som to ako mama asi takto: ,Ale so svojím synom nekomunikujte.‘ Bola som veľmi prekvapená názormi niektorých odborníkov. Zistila som, že každý má iné skúsenosti, na ktorých založil svoje presvedčenie. Akoby si vo svojej profesii vytvorili kapitoly, ktoré sa ťažko prepisujú. Pochopila som, že nájsť porozumenie u niektorých odborníkov bude zaťažkávajúci proces. V tých chvíľach som očakávala diskusiu, argumenty a dôkazy na otázku PREČO NIE?“

„Za negatívne považujem to, že rukami robím množstvo činností a niekedy ich nemám voľné na posunkovanie. Napríklad keď umývam riad alebo nesiem v rukách tašky a potrebujem dieťaťu niečo povedať, tak mám ruky v danom momente nedostupné pre posunkovanie.“

6. Je pravda, že niektoré deti uprednostňujú posunky pred hovorenou rečou?

Áno, je. Nevidíme to často u detí, ktoré majú dobrú kompenzáciu sluchu a vnímajú hovorenú reč okolo seba, ale aj také deti sú.

Podľa rozhovorov s kolegami by sa dali rozdeliť tieto deti do niekoľkých kategórií:

Predčasne narodené deti, ktoré sa narodili výrazne nezrelé a sluch stratili predovšetkým vplyvom ototoxických antibiotík. Tieto deti zvyknú mať okrem poruchy sluchu aj výraznejšie oneskorenú jemnú a hrubú motoriku.

S načúvacími prístrojmi alebo kochleárnym implantátom sa síce naučia porozumieť hovorenej reči, ale motorika hovoridiel, prípadne pridružené zdravotné problémy im naďalej sťažujú samotné hovorenie.

Vďaka tomu, že na ne rodičia hovorili aj posunkovali súčasne, majú deti primeranú slovnú zásobu v posunkoch a vedia ju využiť pri aktívnej komunikácii s rodičom. U väčšiny týchto detí sa za pomoci logopéda postupne rozvinie aj hovorená reč, len im to trvá dlhšie.

Deti rôzneho veku, ktoré majú narušenú sluchovú pamäť, a preto sa im slová zo sluchovej pamäti ťažko ,vyťahujú‘, alebo deti, ktoré majú okrem poruchy sluchu aj vývinovú dysfáziu (špecificky oneskorený vývin reči).

Pre mnohé tieto deti je hovorenie veľká drina, a preto preferujú plynulejšiu komunikáciu v posunkoch. Nevzdávajte to s posunkami. Práve pre tieto deti môžu byť posunky záchrannou sieťou, pretože reč nenabieha spontánne. Pamätajte, že funkčná komunikácia v detstve je viac ako hovorená reč.

Staršie deti, ktoré získali dobrú kompenzáciu sluchu zvyčajne až v neskorom veku. Tieto deti uprednostňujú posunky, pretože majú málo hovorených slov a posunky im ponúkajú plynulejšiu komunikáciu. U väčšiny z týchto detí „naskakuje“ hovorená reč pomalšie, pretože zameškali kritické obdobie pre vývin reči – obdobie prvých troch rokov.

Deti, ktoré sa navonok zdajú „lenivé“. Nevyzerá, že by mali problém hovoriť prvé slová, napriek tomu ich nepoužívajú a namiesto nich použijú iba posunok bez hlasu. Nie sme si úplne istí, či by sme to nazvali lenivosťou, ale faktom je, že takéto deti sú.

Čo teda robiť? Sme presvedčené, že väčšina detí s poruchou sluchu začne používať svoj hlas, ak svoj hlas počujú a zároveň počujú, ako na nich ľudia hovoria. Opakovanie rečových zvukov, napodobňovanie pohybov úst, intonácie, rytmu a sily hlasu je pre deti prirodzený a hravý proces.

Ak napriek tomu používa vaše dieťaťa hovorenú reč menej ako posunky, nevzdávajte sa. Modelujte mu aj naďalej, ako hovoriť a posunkovať súčasne. Pochváľte ho za každý zvukový prejav, povzbuďte ho, aby sa hralo s hlasom pri speve.

Hrajte sa s ním veľa zo zvukmi a vibráciami, šepotom a krikom. Je možné, že vaše dieťa nehovorí, pretože mu chýba radosť z počúvania svojho vlastného hlasu. Používajte veľa melodických citosloviec zvierat a dopravných prostriedkov alebo zvolaní – fíha, ach-jaj, ups, tra-dá, helá-hop…

Opakovanie zvukov, ktoré dieťa vydáva, a zároveň hry, ktorú robí, podporuje dieťa k vokalizácii a interakcii. Namiesto tlaku na hovorenie preto imitujte všetko, čo vaše dieťa robí (a nie je proti domácim pravidlám), a pridajte k tomu zaujímavý zvuk.

Ak napríklad dieťa parkuje auto, parkujte aj vy a zatrúbte pri tom, ak dieťa narazí s autom, narazte aj vy a vydajte zvuk hodný veľkej zrážky. Ak dieťa uspáva bábiku – urobte ššš-ššš alebo, naopak, „wuá-wuá“, aby bolo počuť, ako bába plače.

Ak dieťa začne produkovať slová, vytvorte situácie, ktoré ho „prinútia“ hovoriť, aby získalo to, čo veľmi, veľmi chce. Nechajte ho vyberať si medzi obľúbenými vecami, jedlom, hračkami alebo aktivitami. Ak dieťa napríklad posunkuje, že chce čokoládu, odmodelujte to aj slovom a povzbuďte ho „ešte čokoládu“.

Čakajte, kým sa o zvukový prejav pokúsi. Slovo nasilu nevyžadujte, ale snažte sa dieťa k zvukovému prejavu vždy povzbudiť a akúkoľvek jeho snahu oceniť.

„S Mimou sme začali posunkovať, keď mala asi osem mesiacov – chceli sme jej ,rozumieť‘ čo najskôr. Skončili sme, keď mala asi rok a trištvrte. Všimla som si, že posunky využívala namiesto toho, aby odpovedala slovami, pritom hovoriť už niečo vedela, akoby bola pohodlná odpovedať a radšej posunkovala.“

„Po troch rokoch, keď už naozaj nemáme problém s komunikáciou prostredníctvom posunkov, sme narazili aj na jedno veľké negatívum. Naša Alica už síce pekne vokalizuje, napodobňuje slabiky, dvojslabičné slová a používa niekoľko slov, no musíme ju k tomu veľmi motivovať a cielene nabádať. Len čo sa dostane do úplne rutinnej situácie doma, tak oveľa viac posunkuje, ako rozpráva.“

7. Je to ťažké, naučiť sa s dieťaťom posunkovať?

Väčšina rodín, s ktorými pracujeme, sa rozhodla pre kontaktné posunkovanie (posunkovanú slovenčinu). Tieto rodiny hovoria a zároveň posunkujú to, čo hovoria. Kontaktné posunkovanie si vybrali preto, lebo im umožňuje, aby pokračovali v hovorenom jazyku, ktorý je pre nich prirodzený, a zároveň umožnili deťom, aby vnímali hovorený jazyk aj vo vizuálnej podobe.

Naučiť sa základnú zásobu v posunkoch a tvoriť jednoduché vety v posunkoch zvládnu mnohí rodičia. Omnoho ťažšie je pre rodičov spomaliť a posunkovať každé slovo, ktoré hovoria tak, aby dieťa dostávalo kompletnú informáciu v hovorenej reči (sluchom) aj posunkoch (zrakom).

Dovolíme si tvrdiť, že väčšina rodín, ktoré poznáme, do tejto úrovne kontaktného posunkovania nedospela. Napriek tomu títo rodičia pokladajú posunkovanie za zmysluplné a prínosné, pretože pomáha ich deťom zorientovať sa vo svete okolo nich.

Faktom však ostáva, že čím plnšia a kompletnejšia je komunikácia v oboch jazykoch, tým väčší úžitok z komunikácie a učenia dieťa má. Chce to trpezlivosť a prax, začleňovať posunky kúsok po kúsku do vášho života, ale dá sa to.

Akokoľvek náročné sa to môže na začiatku zdať, nezabudnite, že komunikácia má byť predovšetkým o vzťahu, hre, zábave a príjemne strávenom spoločnom čase.

Naučiť sa prirodzený posunkový jazyk je pre počujúcich rodičov ťažšie ako kontaktné posunkovanie. Je to dané tým, že prirodzený posunkový jazyk je plnohodnotný jazyk a ako taký má svoju gramatiku, svoju posunkovú zásobu, spôsoby tvorenia nových posunkov aj ich spájania do väčších celkov.

Učenie sa prirodzenému posunkovému jazyku by sa dalo prirovnať učeniu sa akéhokoľvek iného cudzieho jazyka. Viac sa o ňom môžete dozvedieť v prvom diele tejto publikácie v kapitole Metódy vzdelávania.

„Začiatky posunkovania boli veru náročné. Zapamätať si správnosť pohybu rúk, držanie rúk, jednotlivé držanie prstov… často som sa potrebovala vidieť… Ono sa to nezdá, ale i tu je potrebná veľká koncentrácia mysle a tela, disciplína a presnosť. Stačí inak pohnúť rukou a význam je iný. Prekonať náročné začiatky mi pomohol kurz posunkovej reči z Nadácie Pontis. Na ňom som spoznala nielen učiteľky, ale aj mnoho ďalších ľudí, ktorí mali rôzne dôvody naučiť sa aspoň základy posunkového jazyka.“

„Na začiatku bolo ťažké to, že som mala predsudky. Chcela som, aby Paťko rozprával, nie posunkoval. Okrem toho mi bolo posunkovanie cudzie a zo začiatku až trápne. Neskôr som začala vnímať, že je to naše spojenie, že sme stále v kontakte a viem mu vysvetliť, čo potrebuje, a zároveň s ním môžem robiť všetky aktivity, ktoré by sme bez počutia a bez posunkov nemohli robiť – napríklad ,rozprávať‘ si o tom, čo práve spolu vidíme, čo Paťko chce, alebo si s ním čítať knihy… Pochopila som, že napriek tomu, že Paťko nepočuje, môžeme sa spolu baviť. Časom sa naučila posunkovať okrem nás aj moja sestra aj jej dcéra.“

8. Ako dieťa pochopí, čo daný posunok znamená?

Vaše dieťa sa naučí rozumieť posunkom rovnako, ako by sa učilo rozumieť slovám. Zvládnutie posunkovej reči nie je pre bežné dieťa s poruchou sluchu o nič ťažšie ako zvládnutie hovorenej reči pre počujúce dieťa.

Jediným dôležitým predpokladom je, že sa v jeho blízkosti bude posunková reč používať.

O tom, ako začať učiť dieťa posunky, píšeme viac v otázke Ako začať komunikovať posunkami s malým dieťaťom. Celý princíp spočíva v tom, že vždy, keď ukazujete na predmet alebo osobu, pridáte k tomu aj posunok. Posunok zopakujete tak často, ako sa to hodí. Napríklad: dieťa pozrie na auto a potom na vás. Vy ten moment využijete a zaposunkujete a poviete AUTO. „To je AUTO. Veľké AUTO. AUTO robí brm brm.“ Posunok AUTO zdôrazníte.

Ak dieťa opakovane zazrie posunok „auto“ VŽDY, keď ho bude držať v ruke, alebo vždy, keď si ho ukážete v knižke alebo na ulici, časom si spojí, že daná vec má označenie v posunku „auto“. Ako vidíte, funguje to rovnako ako so slovami.

„U nás sa najviac osvedčilo učenie sa posunkov v každodenných situáciách a počas hry. Napríklad pri večernom stolovaní som pomenúvala a zároveň posunkovala jednotlivé potraviny a následne aj opisovala, ako natieram chlieb a pod. Tak sa učila naša Zuzka a zároveň aj tatino, ktorý nemá toľko času, aby sa cielene učil posunky.“

„Od narodenia na Emku posunkujeme, je to pre nás úplné prirodzené. Vôbec sme nerozmýšľali, odkedy s ňou začneme posunkovať, keďže sme nepočujúci rodičia. Na začiatku sme používali základné posunky – ako je ,kúpať sa, papať‘… O pár mesiacov, keď mala okolo pol roka, Ninka už vedela, čo jej posunkujem. Ukázala som jej ,ideme sa kúpať‘ a na jej tvári bola vidieť radosť. Vedela, čo ju čaká.“

9. Kedy začne naše dieťa samo posunkovať?

Rýchlosť s akou deti pochopia, že posunok niečo vyjadruje závisí od veku dieťaťa, ale aj jeho inteligencie a zrakového vnímania. U niektorých detí je to hneď, u iných to trvá dva týždne alebo niekoľko mesiacov.

Na prvé posunky dieťaťa si počkáte ešte trošku dlhšie. Je však úplne reálne, že ak na dieťatko intenzívne posunkujete od bábätkovského veku, svoje prvé posunky začne používať skôr, ako počujúce deti povedia prvé slová.

Je to dané tým, že urobiť napríklad posunok mlieko je jednoduchšie ako povedať slovo mlieko.

K veľkému nárastu posunkov dochádza v období od 18 mesiacov. Deti začnú kombinovať nielen dve gestá, gesto s posunkom, ale okolo dvoch rokov aj dva posunky dokopy. Začnú tak rovnako ako počujúce deti tvoriť prvé vety.

Ak ste začali s dieťaťom intenzívne posunkovať neskôr, príde toto obdobie veľkého nárastu približne 18 mesiacov po tom, čo ste začali. Je to preto, lebo dieťa potrebuje „napozerať“ posunky rovnako dlho, ako by malo „napočúvať“ hovorené slová.

Skúseností ukazujú, že nepočujúce deti nepočujúcich rodičov majú porovnateľnú zásobu pojmov s počujúcimi deťmi počujúcich rodičov. Slovná zásoba posunkov trojročného dieťaťa, ktoré má síce veľkú sluchovú stratu, ale naučilo sa skoro posunkový jazyk, je veľmi bohatá. Trojročné nepočujúce dieťa je schopné pomocou posunkov vyjadriť všetko, čo počujúce dieťa slovami.

„S Jankou sme začali posunkovať, keď mala osem mesiacov. Svoje prvé posunky začala ukazovať asi ako 10-mesačná. Boli sme vtedy v štádiu ,nasávania‘ nových a nových posunkov, učili sa postupne, ako sa čo ukazuje. Na jeden moment asi nikdy nezabudnem, keď sme sedeli len tak v obývačke a čítali sme si knižky a Nelka zrazu ukázala posunok včielky. A ja jej vravím: ,Veď v knižke žiadna včielka nie je.‘ A ona sa na mňa pozrela a ukázala smerom do obývačky na stenu. Ja som sa otočila a tam naozaj letela včielka. Toto bol prvý moment našej konverzácie :-). Dnes už využívame posunky každý deň na všetko.“

„Ľudko mal 13 mesiacov, keď sme s ním začali posunkovať. Bolo to hneď po zistení diagnózy. My sme, prirodzene, veľa gestikulovali aj pred zistením diagnózy, ale posunkovanie konečne dávalo hlbší zmysel J nášmu rozhovoru. Ľudko začal posunkovať v podstate okamžite, hneď ako sme začali my. Uvedomila som si, že posunkovanie bolo dobrým riešením, keď Ľudko zaposunkoval svoje prvé slovo. Bol to ,maco‘ :-). Páčilo sa mu to a ja som uverila, že by to mohlo fungovať a mohli by sme si rozumieť…“

10. Od čoho závisí, ako dobre dieťa posunkuje?

U detí s poruchou sluchu, ktoré majú počujúcich rodičov, závisí ich schopnosť efektívne komunikovať v posunkoch od viacerých faktorov:

vek, keď ste začali s dieťaťom posunkovať,
schopnosť imitácie dieťaťa (dieťa vie zopakovať, čo vidí, že rukami robíte),
pridružené postihnutie dieťaťa – mentálne, telesné, zrakové,
vaša schopnosť rozširovať svoju posunkovú zásobu (vždy by ste mali byť aspoň o pár krokov pred dieťaťom),
vaša schopnosť posunkovať čo najviac počas celého dňa (posunkujem všetko, čo hovorím),
posunkujúce modely – čím viac vidí dieťa okolo seba ľudí, ktorí posunkujú, tým väčšiu má šancu si posunky zapamätať. Je to rovnaké ako s hovoreným jazykom – čím viac slová počuje, tým skôr sa ich naučí. Modelom pre vaše dieťa môžete byť vy, súrodenci, iné deti s poruchou sluchu alebo dospelí nepočujúci.

11. V ktorom momente začne dieťa k posunkom aj hovoriť?

To závisí od dieťaťa aj prostredia, v akom vyrastá. Za predpokladu, že má dieťa dobre nastavené a vyhovujúce načúvacie prístroje od raného veku, nemá pridružené postihnutia a vy na neho hovoríte a posunkujete od niekoľkých mesiacov, s veľkou pravdepodobnosťou uvidíte, že bude hrkútať a džavotať podobne ako počujúce deti. Bude používať hlas počas toho, ako bude tvoriť prvé gestá a posunky.

Zároveň však vídavame deti, u ktorých je v určitom veku rozdiel medzi úrovňou hovorenej reči a posunkovej reči markantný. Väčšinou ide o posunkujúce deti s ťažšou poruchou sluchu, ktoré dostali z rôznych dôvodov kvalitné prístroje neskoro, prípadne im prístroje nestačili a veľmi dlho čakali na implantáciu.

U týchto detí vidíme, že sú schopné vo veku dva až dva a pol roka tvoriť celé vety v posunkoch, ale hovorené slovo alebo slabiku pridávajú iba kde-tu. Ich hovorená reč výrazne zaostáva za posunkovou rečou, pretože nemali vytvorené dostatočné podmienky na vnímanie hovorenej reči sluchom.

Mnohé tieto deti sa rozhovorili až po prenastavení alebo zmene načúvacích prístrojov za veľmi výkonné stroje alebo po implantácii.

„Prvé vyslovené slová prišli päť mesiacov po implantácii. Boli to mama, tato, auto, papať, toto, kde je. V tom čas už Tomi vedel 130 posunkov.“

„Posunky nám nesmierne pomohli v začiatkoch pri komunikácii. Zrazu sme si vedeli všetko vysvetliť… aj zložité úkony. René sa veľmi rýchlo chytal na posunky. Čoskoro hovoril v posunkoch v niekoľko početných vetách. Verbálne v tom istom čase zvládol povedať ,ma – a – e… ba…‘“ Nič, čo by dalo zmysel. Až neskôr sa to zmenilo a teraz rozpráva už aj orálne v celých vetách.“

Bez ohľadu na to, v akom veku hovorená reč naskočí, chceme vás povzbudiť, aby ste neprestali posunky používať hneď, ako započujete prvé slová vašich detí. Počkajte aspoň do obdobia, keď už dieťa v hovorenej reči vytvorí dvoj-, trojslovné vety, aby bolo schopné aj bez posunkov vyjadriť všetko, čo mu beží hlavou.

Zvážte, či je to v poriadku, že pripravíte dieťa o funkčnú komunikáciu a odkážete ho ZNOVA na jednoslovné výpovede, tentoraz v hovorenej reči. Okrem toho, zvážte, či nebude pre vaše dieťa výhodou, ak si zachová komunikačný prostriedok, ktorý mu môže otvoriť dvere do sveta nepočujúcich.

12. Prstová abeceda je iba pre dospelákov, však?

Odpoveď na túto otázku sa líši podľa krajiny, v ktorej prstovú abecedu používate. Podľa toho, čo na Slovensku vidíme, jednoručná prstová abeceda (prstovka) sa tu používa pri komunikácii a vzdelávaní nepočujúcich detí oveľa menej často ako napríklad v Amerike. Je to škoda, pretože používanie prstovej abecedy má nesporný význam.

Výskum ukázal, že nepočujúce deti, ktoré sú odmalička vystavené prstovej abecede, majú výborný základ pre budúce čítanie, a preto zvyknú byť aj veľmi dobrí čitatelia.
Prstová abeceda pomáha deťom pri budúcom písaní, pretože deti odmalička vnímajú, že poradie hlások v slove sa nemôže zamieňať. Prepojenie medzi písaním a prstovkou vzniká už v ranom veku tak, že deti vidia nové slová v trojkombinácii „posunok – prstovka – písané slovo“.
Vďaka prstovej abecede sa dieťaťu rozširuje slovná zásoba v slovenčine. Čím väčšiu slovnú zásobu už dieťa má, tým rýchlejšie sa učí ďalšie nové slová, pretože už má jazykový základ, na ktorom môže stavať.
Prstová abeceda pomáha pri osvojení si správnych gramatických pravidiel. Tým, že dieťaťu vyhláskujeme určité slovo, môžeme ho upozorniť na iný tvar slova, ak sa zmení napr. množné číslo, rod, časovanie alebo skloňovanie.

Rodičia nepočujúcich deti v Amerike používajú jednoručnú prstovú abecedu (tzv. fingerspelling) s deťmi už od narodenia. Z výskumov, ale aj videí, ktoré sú dostupné na internete, je krásne vidieť, že nepočujúce deti Nepočujúcich rodičov začínajú vnímať prstovú abecedu veľmi skoro.

Okolo 13. mesiacov sa pokúšajú napodobniť prstovku celou rukou a vo veku medzi druhým až tretím rokom sa samy snažia ukazovať prstovou abecedou známe krátke slová. Samozrejme, že zo začiatku tieto deti nevnímajú jednotlivé písmená v slove.

Slovo ukázané v prstovej abecede vnímajú skôr ako celok, akoby to bol jeden posunok. Až neskôr, okolo štvrtého roku si uvedomia, že sú v danom „posunku“ skutočné písmená. Ich motorika sa medzitým tak zlepší, že sú schopné pomerne presne zopakovať nielen jednoduché písmená ako A, B, C, O, S, ale aj zložitejšie písmená akými, sú F, K, P alebo R.

Viac o prstovej abecede a o tom, ako vyzerajú jednotlivé prstové znaky slovenskej abecedy, sa dozviete v kapitole Metódy vzdelávania.

„Posunky sme využívali s Lydkou všade a pri každej príležitosti. Bola to taká úplne bežná komunikácia matky s dieťaťom, keď som ja hovorila a výraznejšie artikulovala a zároveň používala posunky :-).

Veľa sme používali aj prstovú abecedu a globálne čítanie. Lydka už ako dvojročná vďaka prstovej abecede poznala celú abecedu a postupne si začala sama písmenká spájať do slabík a slov. Pamätám si, že prvé, čo len tak spontánne pri pozeraní telky prečítala, bolo logo HBO :-).“

Tipy, ako sa naučiť používať prstovú abecedu:

Dajte si plagát s prstovou abecedou na stenu, aby sa vám jednotlivé písmená vryli prirodzene do pamäti.
Pri prstovke držte zápästie čo najviac uvoľnené.
Aby sa vám pri nácviku nehýbala ruka pri každom písmene hore-dole, môžete si lakeť „prstujúcej“ ruky oprieť o stôl alebo ho podoprieť druhou rukou.
Pri prstovej abecede musí byť dlaň otočená smerom k osobe, s ktorou komunikujete. Ak ruku neustále otáčate k sebe, postavte sa pred zrkadlo a skúšajte prstovku tak, že sa na seba budete do zrkadla dívať.
Zo začiatku sa zamerajte na citoslovcia, meno vášho dieťa a iné mená v rodine. Ukazujte tieto slová pred dieťaťom a povzbuďte ho, aby ich robilo tiež. Pokračovať môžete s menami obľúbených rozprávkových postavičiek, názvami jedál, pitia alebo často navštevovaných obchodov.
Nájdite si čas, aby ste si každý deň precvičili prstovú abecedu – ukazujte si názvy ulíc na prechádzke, hlášky z reklamy alebo názvy obľúbených skupín a pesničiek.
Ak zobrazujete prstovou abecedou celé slová, robte medzi slovami malé pauzy.
Precvičujte si nielen to, či viete dané písmená zobraziť, ale aj to, či viete „čítať“ slová v prstovej abecede, ktoré ukazuje niekto iný.
Keď „prstujete“, majte ruku na úrovni krku alebo blízko vašej tváre, ale nezacláňajte si ústa, aby ľudia vedeli odzrieť to, čo ukazujete.
Neriešte rýchlosť. Dôležitejšie ako rýchlosť je, aby boli písmená zreteľné. Rýchlosť príde neskôr.

A dobrá rada z vlastnej skúsenosti: „Neprstujte“ príliš rýchlo pred nepočujúcimi. Budú mať pocit, že viete rovnako rýchlo prečítať to, čo oni ukazujú vám, ako to, čo viete ukázať vy im :-).

Pamätajte, že je omnoho jednoduchšie naučiť sa používať prstovú abecedu, ako ju čítať, keď ju produkuje niekto iný.

Dve stratégie, ako začať používať prstovú abecedu s maličkými deťmi

a.) Sendvič. Táto stratégia prepája prstovú abecedu s posunkami. Poradie môže byť posunok – prstová abeceda – posunok alebo prstová abeceda – posunok – prstová abeceda.

b.) Prepájanie. V tomto prípade sa snažíte u dieťaťa vytvoriť spojenie medzi prstovou abecedou, posunkom a písaným textom.

1. zobrazte v prstovke L-I-E-N-K-A

2. zaposunkujte LIENKA

3. ukážte na kartičku so slovom lienka alebo napíšte priamo pred dieťaťom slovo lienka na papier

Rodinné hry, ktoré pomáhajú precvičiť si prstovú abecedu:

„Prstované“ posunky. Jeden člen rodiny slovo zaposunkuje a druhý ho ukáže v prstovej abecede alebo naopak. Všetci sa vystriedajú.
„Prstovaná“ večera. Namiesto posunkovania alebo rozprávania budete všetci komunikovať iba v prstovej abecede.
Opozitá. Napíšte rôzne bežné slová na papieriky a vložte ich do misky. Po tom, čo si papierik vytiahnete, neukazujete ho iným. Vašou úlohou je ukázať v prstovej abecede opak toho, čo je napísané na papieriku. Napríklad ak si vytiahnete kartičku so slovom „deň“, „zaprstujete“ slovo „noc“. Ak si vytiahnete kartičku so slovom „teplý“ – „zaprstujete“ slovo „studený“.
Písmenkový futbal. Hráči sa striedajú s tým, že každé nové slovo sa musí začínať na posledné písmeno z predchádzajúceho slova. Začnete napríklad so slovom A-U-T-O. Ďalší hráč musí ukázať v prstovej abecede slovo, ktoré začína na O, poslednú hlásku v slove auto, čiže napríklad slovo O-L-E-J. Ďalší bude pokračovať so slovom začínajúcim sa na písmeno J.
Geografické kvíz alebo hry s mapami – niekto povie hlavné mesto, iný posunkom odpovie štát, v ktorom sa nachádza.