Ako začať s posunkami

1. Kde sa môžeme posunky naučiť?

 

Na Slovensku máte niekoľko možností. Výber závisí od toho, čo je vám dostupné fyzicky, finančne, prípadne toho, či máte šancu stretávať sa s dospelými nepočujúcimi osobami.

a.) Kurz posunkového jazyka a kontaktného posunkovania

ponúkajú viaceré organizácie. Ich prístup sa líši podľa toho, či učia prirodzený posunkový jazyk (jazyk s vlastnou gramatikou) alebo tzv. kontaktné posunkovanie (posunky spojené s hovorenou rečou, kde sa dodržiava gramatika hovorenej reči). Učenie sa posunkov v skupine má jednu veľkú výhodu – je tam vždy niekto, kto vás v prípade zle realizovaného posunku opraví.

Špecifikom týchto kurzov je, že ich často robia dospelé nepočujúce osoby alebo počujúce deti nepočujúcich rodičov, ktoré vedia výborne posunkovať, keďže sa v nepočujúcom prostredí pohybujú celý život.

Niektoré organizácie sú po dohode ochotné urobiť aj špeciálne kurzy pre rodičov, pretože vedia, že komunikácia s malými deťmi sa líši od komunikácie s dospelými.

Posunkový jazyk sa čoraz viac dostáva do povedomia verejnosti. Je preto pravdepodobné, že sa na kurzoch stretnete aj s ľuďmi, ktorí nemajú v rodine nikoho nepočujúceho a posunkovať sa rozhodli iba preto, aby vytvorili svet s menšími bariérami pre ľudí s poruchou sluchu.

Základnú posunkovú zásobu sa môžete zároveň naučiť na kurzoch v rámci škôl pre deti so sluchovým postihnutím a v niektorých centrách špeciálnopedagogického poradenstva.

„Posunkovať sme so Simonkou začali vo veku 18 mesiacov. V tom čase sme sa dostali k surdopédke, ktorá nás učila posunky, a vďaka tomu sme mohli začať posunkovať.“

„Keď som zistila, že jednoduché posunky už nestačia a je potrebné spájať slová do viet a vyjadriť nejakú ucelenú myšlienku, nevedela som si s tým rady. Rozhodla som sa navštevovať začiatočnícky kurz posunkového jazyka v jednom centre nepočujúcich v Bratislave. Nielenže veľmi narástla moja slovná zásoba, ale pochopila som, že nepočujúci inak vyjadrujú myšlienky a inak spájajú slová do vety. A hlavne, dostala som spätnú väzbu. Lektor ma opravil, vysvetlil mi, v čom som urobila chybu, ako to mám vyjadriť správne. To prostredníctvom internetu nie je možné. Ďalším pozitívom kurzu bola, samozrejme, priama komunikácia s lektorom a ostatnými účastníkmi kurzu. Pre mňa bol tento kurz nenahraditeľnou skúsenosťou. Každému rodičovi, ktorý sa rozhodol posunkovať, by som určite odporučila aspoň začiatočnícky kurz.“

b.) Knižky a slovníky so základnou posunkovou zásobou

V rámci slovníkov slovenského posunkového jazyka vyšli na Slovensku Frekvenčný slovník posunkového jazyka, Kvalita života pre sluchovo postihnutých, Posunková zásoba z oblasti Kultúra a náboženstvo. Základy posunkového jazyka I a II, Školské posunky I.

c.) DVD nosiče

ponúkajú slovnú zásobu z oblasti rodiny, zdravotníctva. Nájdete tu nosiče so základnou zásobou, ale aj úzko zamerané okruhy ako rozprávky, koledy, preklady známych piesní.

„Doma sme začali najprv intuitívne používať základné detské posunky, to asi používajú aj mamy počujúcich detičiek. Potom sme pridávali tie, ktoré sme si zapamätali z kurzov a taktiež z knihy posunkov. Tiež sme mali DVD s posunkami, ktoré nám zapožičali  v škole pre nepočujúcich.“

d.) Web, mobilné appky a YouTube

Na YouTube nájdete napríklad kanál s názvom NepocujuceDieta.sk, ktorý uverejnil video s názvom Posunky – riekanky a pesničky. Zároveň tam nájdete kanál OZ Alia, kde Robo Šarina preposunkoval slovnú zásobu z knižky od Effety – Základy posunkového jazyka I. vo videách s názvom Posunky 1-13

„Prvé posunky sme sa naučili z internetu – www.nepocujucedieta.sk. Po večeroch som si pozerala videá na internete,  kde sú v posunkoch riekanky pre deti, základné frázy, no a v súčasnosti chodíme na kurz posunkového jazyka, kde sa spolu s ostatnými rodičmi nepočujúcich detí učíme posunky vhodné pre výchovu našich nepočujúcich detičiek.“

e.) Priamo od dospelých Nepočujúcich

vo vašom okolí, s ktorými sa môžete zoznámiť. Je ideálne, ak máte možnosť pravidelne prichádzať s nepočujúcimi do kontaktu, pretože vás to núti používať naučené posunky a zároveň zistíte, čo všetko už viete „povedať“.

V Bratislave sa nepočujúce maminky stretávajú napríklad v rámci Prešporkova, ale stretnúť ich môžete aj v školách pre deti s poruchou sluchu alebo v lokálnych kluboch nepočujúcich.

2. Sú nejaké triky alebo „know-how“, ako sa naučiť čo najskôr posunkovať?

 

„Nemáme žiadny špeciálny know-how. Ak sa chcete naučiť posunky, musíte len úprimne chcieť a plávať, plávať, stále plávať :-).“

„S manželom sme sa prihlásili na kurz posunkového jazyka v Košiciach. Veľmi nám s posunkami pomohla aj  naša mobilná pedagogička, ktorá učila posunky mňa. Našich starých rodičov už učí samotná Natálka :-). Keďže jej chcú dorozumieť, vždy im vysvetľujeme, čo práve ukázala. Učia sa pomaly s ňou. Starým rodičom sme zároveň dali pár materiálov, ktoré nám doma nechala mobilná pedagogička. Boli to zvieratká v posunkoch, prstová abeceda a niektoré detské babysign posunky.“

3. Na čo nemáme pri kontaktnom posunkovaní zabúdať?

Päť základných pravidiel efektívnej simultánnej komunikácie:

a.) Posunkujte VŠETKO, čo hovoríte.

Nebojte sa toho, že na začiatku viete iba jeden – dva posunky. Postupne, ako začnete chodiť na kurzy posunkového jazyka, kúpite si DVD alebo knižku s posunkami alebo sa začnete učiť posunky z internetu, začne sa aj vaša posunková zásoba obohacovať.

Je prirodzené, že zo začiatku budete hovoriť viac ako posunkovať, postupne však začne posunkov vo vete pribúdať. Ak budete vždy aspoň „o pár krokov“ pred dieťaťom, budete na dobrej ceste.

Občas sa stáva, že na začiatku toho, ako dieťa začína komunikovať, používa posunky viac ako reč. Nezľaknite sa toho. Pokračujte aj naďalej v modelovaní hovorenia a posunkovania naraz. Deti kopírujú všetko, čo vidia. Keď vás dieťa pravidelne uvidí hovoriť aj posunkovať, aj ono začne používať svoj hlas pri posunkovaní viac a viac.

b.) Posunkujte zo začiatku predovšetkým pozitívne informácie a využívajte záujem dieťaťa.

Pokiaľ sa na začiatku naučíte hlavne „negatívne“ posunky ako „nie, nerob to, si neposlušný“, tak vaše dieťa nebude chcieť reagovať. Rovnako ako pri rozvoji hovorenej reči, aj tu využívajte záujem dieťaťa a posunkujte, na čo sa díva, čo vám ukazuje.

Ťažko naučíte dieťa posunok „tanier“, keď sa počas celého jedla díva von z okna a sleduje otáčajúci sa žeriav. Ak však začnete ukazovať na žeriav a posunkovať o ňom, s veľkou pravdepodobnosťou si získate jeho pozornosť.

c.) Pomalšie tempo nie je na škodu.

Je samozrejmé, že zo začiatku budete hovoriť veľmi pomaly, aby ste stíhali preposunkovať aspoň základ toho, čo hovoríte. Chvíľu to trvá, kým sa vám posunok vybaví v mysli. Chce to iba odhodlanie a prax.

Postupne, ako budete s dieťaťom používať tie isté vety a frázy znova a znova, aj vaše posunovanie sa bude zlepšovať a vaša schopnosť udržať tempo s hovorenou rečou bude narastať.

V každom prípade vám na začiatku bude do kariet nahrávať fakt, že ani na malé počujúce bábätká nezvykneme hovoriť rýchlo. Odporúča sa pomalšie tempo a vyjadrovanie v krátkych vetách. Dáva vám to ideálny štart na učenie sa posunkov v jednoduchých spojeniach :-).

d.) Zapojte sluchu do vzájomnej komunikácie čo najviac, ako sa dá.

To, že základnou podmienkou rozvoja reči je celodenné nosenie načúvacích prístrojov alebo kochleárneho implantátu, je samozrejmé. Svet okolo dieťaťa je plný zaujímavých zvukov, a tak ich treba využiť na rozvoj reči.

Ak napríklad  niekto klope na dvere, namiesto toho, aby ste sa zdvihli a odišli, môžete pred dieťaťom povedať a zaposunkovať: „Počujem klop, klop… Kto je tam?“ Ak započujete vonku električku, ukážte na ňu a povedzte: „Cink, cink. Dávajte pozor! Idéééém.“

Vždy ukážete na zdroj zvuku a vysvetlite, čo ten zvuk znamená. Vaše dieťa možno popri posunku dvere alebo električka začne imitovať hlasom práve tieto zaujímavé zvuky a citoslovcia.

Aj pre dieťa, ktoré nepočuje všetky zvuky, je sluchová integrácia v simultánnej komunikácii dôležitá, pretože pomáha deťom porozumieť, že ľudia reagujú nejakým spôsobom na zvuky okolo nich.

Dieťa síce nemusí počuť zvuk zvončeka pri dverách, vy mu však môžete pomocou posunkov vysvetliť, že idete otvoriť dvere, lebo ste zvonček počuli. Dieťa tak pochopí, prečo ste naraz nečakane vstali, odišli k dverám a pozeráte do otvorených dverí.

e.) Dajte dieťaťu čas.

Buďte citliví a nechajte dieťaťu čas odpovedať vám. Rodičia často zabúdajú, že nekonverzujú s dospelákom. Malé dieťa potrebuje omnoho viac času, aby si uvedomilo, čo mu bolo povedané a ako chce na to zareagovať.

Nepomáhajte dieťaťu príliš skoro s odpoveďou. Dajte mu aspoň päť, desať sekúnd, aby si mohlo premyslieť odpoveď na otázku. Nie je kam sa ponáhľať. Tak ako aj vám trvá, kým sa vám nový posunok vybaví v pamäti, aj dieťaťu môže dlhší čas trvať, kým príde na správne slovo alebo posunok.

Nezabudnite, že odpoveďou nie je len posunok alebo slovo. Môže to byť aj gesto alebo mimika tváre.

f.) Používajte simultánnu komunikáciu dôsledne.

Čím viac slová počujem, tým viac sa reč učím. Čím viac posunky vidím, tým skôr sa ich naučím. Spomeňte si na to, koľkokrát ste museli počuť cudzie slovo, kým ste si ho zapamätali. Princíp je rovnaký.

Nemôžete očakávať, že dieťa začne posunkovať slovo lopta, keď ho použijete iba raz z piatich situácií, keď o lopte hovoríte. Použite preto posunok lopta VŽDY, a to aj vtedy, ak by ste zatiaľ zvyšné posunky vo vete ešte nepoznali.

Uvedomte si, že dieťa má úžitok z každého momentu, keď vidí okolo seba posunky. Používajte preto posunky na všetko – názvy predmetov, mená ľudí, vyjadrenie potrieb, pocitov alebo každodenných aktivít.

Používajte ich počas hry, čítania aj učenia. Neobmedzujte sa na jednoslovné výpovede. Dieťa potrebuje každodenne vidieť, ako slová a posunky skladáte do jednoduchých viet a ako dávate v posunkoch otázky. To je prirodzený a najjednoduchší spôsob, ako sa naučí myslieť v jazyku.

4. Stačí, ak budem na dieťa posunkovať ja?

Stalo sa tak preto, lebo sa rodičia nezhodli na vhodnej komunikačnej metóde, alebo preto, že spojiť posunok a slovo bolo pre jedného z partnerov ťažké.

Občas sa stáva, že jeden z rodičov dlhšie neposunkuje, ale neskôr začne. Zvyčajne mu k tomu dopomôže samotné dieťa tým, že ho rodič uvidí opakovane posunkovať a chce sa mu naučiť rozumieť.

Dôvody, prečo by mali posunkovať viacerí:

Nápady, ako vtiahnuť ďalších ľudí do posunkovania:

Ak ste hravá rodina, zahrajte si s ostatnými členmi rodiny hry s posunkami:

1. Posunkuj a nájdi. Jeden z členov rodiny pomenuje v posunku (bez hovoreného slova) predmet v miestnosti a iní ho musia nájsť. Obmenou hry môže byť, že nebudete hľadať reálne predmety v byte, ale vystrihnuté obrázky z časopisov položené na stole.

2. Posunkové pexeso 1. Rozložte na stôl dvojice kariet, na ktorých sú zobrazené posunky. Snažte sa ich čo najrýchlejšie spárovať. Aby hráč mohol dostať bod, musí ich zaposunkovať aj vysloviť.

3. Posunkové pexeso 2. Rozložte na stôl sériu kariet, na ktorých sú zobrazené posunky, a zároveň druhú sériu obrázkov z obyčajného pexesa. Úlohou hráčov je spárovať karty z oboch sérií, čiže napríklad spárovať obrázok auta a kartičkou, na ktorej je zobrazený posunok auta.

4. Čo to znamená? Jeden hráč zaposunkuje nový posunok. Ostatní hádajú, čo môže daný posunok znamenať. Ak nikto neuhádne, povie im to. Takto sa môžete počas spoločného jedla naučiť hneď niekoľko nových posunkov. Ten, kto uhádne najviac posunkov, môže dostať odmenu, čo je extra motivácia hlavne pre deti.

5. Pomenuj slovom a zaposunkuj. Je to rýchla hra na postreh. Jeden člen rodiny povie slovo a druhý po jeho pravici ukáže posunok. Takto sa vystriedajú všetci do kruhu. Túto hru môžete hrať aj ako dve súťažiace skupiny, ak máte aspoň štyroch hráčov.

6. Zahrajte sa na rodinnú súťaž. Každý víkend naučí každý člen rodiny všetkých ostatných počujúcich členov rodiny aspoň jeden nový posunok. Kto si zapamätá najviac posunkov, vyhráva.

7. Hádanky (myslím na niečo). Túto hru často hrávajú počujúce deti. Jeden z členov rodiny zaposunkuje vlastnosti predmetu napr. „malé, zelené, guľaté, jeme to“ a ostatní v posunkoch alebo prstovej abecede hádajú, čo to je (hrášok).

9. Kto má…? Jeden hráč stojí a posunkuje „Kto má… (modré nohavice, dlhé vlasy, bodkované tričko, hodinky…“. Tí, ktorí majú na sebe danú vec, sa postavia. Hráči sa v posunkovaní striedajú.

10. Šimon velí. Jeden hovorí v posunku slovesá a ostatní podľa posunku tancujú, spievajú, plávajú, skáču, sedia, ležia, píšu, plávajú….

11. Hrané a posunkové šarády. Hráč zahrá v pantomíme názov knižky, filmu alebo známej pesničky. Ak to spoluhráči nevedia uhádnuť, herec môže zaposunkovať jedno slovo z názvu a zvyšné slová znova zobraziť pantomímou. Herec takýmto spôsobom pridáva ďalšie a ďalšie posunky, kým ostatní neprídu na názov.

12. Príbeh na pokračovanie. Rodina si spoločne vymýšľa príbeh v posunkoch tak, že každý z hráčov môže povedať iba jednu vetu. Vety jednotlivých hráčov na seba musia nadväzovať. Prerozprávať sa takto „na pokračovanie“ môže aj rozprávka.

Zaposunkujte si básničky alebo pesničky ako v spomalenom alebo zrýchlenom filme.

„Od februára idem ako dobrovoľníčka učiť deti do škôlky posunkovať. Timotej chodí s počujúcimi deťmi do bežnej škôlky a ja som sa rozhodla ich naučiť tajnú reč… J Som prekvapená, ale počujúcim deťom sa posunky páčia, je to pre nich super reč.“

„U nás používame posunky len v úzkej rodine. Starí rodičia sa tvária, že napriek viacnásobnému postihnutiu máme zdravú dcéru, čiže by im ani nenapadlo niečo také skúšať. Iba moja mama mala tendenciu sa učiť posunky. Ovláda ich pár, ale skôr rozpráva, ako posunkuje. Teraz nás učí nové posunky už aj dcéra. Niekedy si robím žarty, že jej niečo zle zaposunkujem. Zabáva sa na tom a opraví ma, ako je to správne. Možno aj toto je spôsob, ako sa dá ísť na deti – zahrať sa na učiteľov (deti) a tých, čo posunkovať nevedia (rodičia). Je to veľká zábava.“

„Pred tým, ako som šla k surdopédke, vždy som všetkých vyzvala, aby mi napísali posunky, ktoré sa chcú naučiť. V poradni som ich nahrala a potom som ich doma ukázala. Podobne sme to robili aj vtedy, keď k nám chodila mobilná pedagogička.“

A na záver ešte vyjadrenie mamky z internetu: „Hneď na začiatku som sa rozhodla, že nebudem nikoho z našej rodiny nútiť, aby s Roňou posunkoval. Budem sa iba snažiť ich povzbudzovať čo najviac, ako sa dá. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, kto posunkovať začal. Moji rodičia boli perfektní. Pozvali si domov človeka, ktorý ich učil posunkovať. Chodil k nim niekoľko mesiacov raz za týždeň. Na niektoré z tých stretnutí prišli aj iní známi z našej rodiny. Zaujímavé však je, že tí, ktorí mali najviac príležitostí byť s Roňou v kontakte a tým aj najviac príležitostí s ňou komunikovať, tak neurobili. Nakoniec to boli práve oni, ktorí o mnoho krásneho prišli. Je to ťažké, ale musíte sa naučiť prijať, že mnohí nebudú ochotní venovať svoj čas a energiu učeniu sa posunkov. Nebuďte nahnevaní. Radšej využite svoju energiu na to, aby ste povzbudili a naučili posunkovať tých, ktorí o posunkovanie záujem majú. V našej rodine to boli hlavne deti. Sú ako špongie, ktoré sú vždy pripravené naučiť sa nové spôsoby, ako komunikovať.“

5. Ako začať komunikovať posunkami s malým dieťaťom?

Ak je to čo i len trošku možné a viete na chvíľu utíšiť myšlienky v hlave, ktoré hovoria „počuť“, skúste sa zastaviť a pozorujte svet okolo vás. Pokúste sa na chvíľu „vypnúť“ všetky zvuky a hluky okolo vás (môžete použiť aj štuple do uší). Zamerajte sa to, čo vidíte.

Čo vás upútalo? Čo vás rušilo a prekážalo vám prezerať si veci a osoby v miestnosti zrakom? Čo ste si predtým nevšimli? (Maminky, ak sa to dá, skúste prestať uvažovať nad tým, že ste včera neutreli na poličkách prach a na zemi v rohu ležia ponožky a slipky vášho staršieho dieťaťa.) Skúste si zapísať vaše pozorovania.

Skúste teraz uvažovať z pohľadu vášho dieťaťa. Znížte sa výškou na jeho úroveň a premýšľajte, čo môže vaše dieťa vidieť, čo môže jeho zrak zaujať. Skúste sa pozrieť na svet jeho očami. Čo môže byť pre neho zaujímavé a podnetné? Z čoho môže mať radosť? Porovnajte si svoje pozorovania z prvej a druhej skúsenosti.

Zopár jednoduchých tipov, ako začať:

 

1. Pravidelne počas dňa používajte stratégiu „ukáž a zaposunkuj“.
2. Sledujte pohľad dieťatka, aby ste vedeli, o aký predmet alebo osobu sa zaujíma. Ukážte na daný predmet (osobu) a čakajte, či sa na vás dieťa pozrie, či čaká od vás nejakú informáciu. Ak áno, pomenujte predmet slovom a zároveň posunkom. Dieťatko si tak spojí predmet s jeho zvukovým znením aj posunkom. Posunok urobte blízko vašej tváre.
3. Ak sa vaše dieťatko na vás po ukázaní na predmet nepozrie, skúste sa postaviť blízko predmetu, na ktorý sa díva, prípadne si predmet priložte k ústam (ak je to možné) a vtedy ho pomenujte aj zaposunkujte. Ak máte jednu ruku plnú (a ide o obojručný posunok – napríklad lopta alebo auto), posunkujete iba druhou rukou.
4. Pamätajte, že to chce čas, aby sa dieťatko naučilo, že sa má pozrieť na predmet, ktorý mu ukazujete, a potom na vás, aby ste mu „čosi“ o predmete povedali. Väčšinou sa to deti naučia medzi 12. až 18. mesiacom. Aby ste túto veľmi dôležitú zručnosť u dieťaťa podporili, uistite sa, že prehovoríte a zaposunkujete na dieťa VŽDY, keď sa na vás počas dňa pozrie.
5. Niektorí rodičia majú opačnú stratégiu. Najprv zaposunkujú, aby získali pozornosť dieťaťa, a potom ukážu na predmet. Postupnosť môže byť aj posunok – ukáž na predmet – znova posunok.

 

 

 

 

 

 

Ak si napríklad za cieľové slovo vyberiete posunok „plienka“, používajte slovo plienka čo najviac počas dňa – „Tu je čistá PLIENKA“, „Ach, máš mokrú PLIENKU“, „Pozóór, PLIENKA ti padá“, „Odhoď, prosím, PLIENKU“, „Dáme dole PLIENKU“.

Slovo PLIENKA sme zdôraznili iným písmom, aby bolo jasné, že ho môžete zdôrazniť zmenou intonácie, výraznejšou mimikou a ráznejším urobením posunku. Všetky tieto situácie sa objavujú počas bežného dňa viackrát, a preto bude mať vaše dieťa veľa príležitostí sa posunok a slovo „plienka“ naučiť.

 

 

„Rozhodli sme sa začať posunkovať, keď sa potvrdila Helgina porucha sluchu. Nejaký čas trvalo, než sme sa v tejto problematike zorientovali a mohli sme začať posunkovať. Rozhodne treba začať posunkovať čo najskôr, pretože si deti posunky veľmi dobre všímajú, reagujú na ne a baví ich to. Je to pre ne atraktívne a zábavné. To isté som postrehla aj na reakciách našich počujúcich detí.“

„Posunkovať sme bez váhania začali hneď, ako sme mali potvrdene sluchové postihnutie. Prvý dôvod bol, že je to pre nás prirodzený jazyk, keďže je manžel nepočujúci a aj ja posunky ovládam od malíčka, a druhý dôvod bol, že sám manžel a jeho vysokoškolsky vzdelaní počujúci rodičia nedajú na posunkový jazyk dopustiť. Sami na vlastnej koži kedysi precítili a pochopili prínos posunkového jazyka pri vývoji nepočujúceho dieťaťa.“

„Iva sme učili doma posunky pomocou vytlačených obrázkov a k nim priradeným posunkom z knižky z Effety a tiež z programu Fono.“

 „Sme nepočujúci rodičia. Myslíme si, že je lepšie, ak sa používa posunková aj orálna reč spolu, ak má dieťa ťažšiu stratu sluchu. Aj my to tak doma robíme. Obidva spôsoby komunikácie veľmi pomôžu. Je to pre dobro dieťaťa.“

6. Máme učiť dieťa najprv jeden posunok a až keď ho pochopí, tak ho naučiť ďalší, alebo máme posunkovať na dieťa všetko, čo sme sa ako rodičia doteraz naučili?

Na túto otázku sa odpovede odborníkov líšia.

Celá metóda simultánnej komunikácie (kontaktného posunkovania) vychádza z toho, že posunkujeme a hovoríme plnohodnotne čo najskôr, ako sa dá, aby malo dieťa plnú podporu hovoreného jazyka sluchovou aj zrakovou formou.

Metóda vychádza z toho, že maličké dieťa zo začiatku nevníma hovorenie a posunkovanie ako dve oddelené formy komunikácie. Jednoducho ich vníma spojené – dieťa v rovnakom momente vidí loptu, počuje slovo lopta a zároveň vidí posunok lopta.

Práve preto, že ich vidí spolu, tak sa ich neskôr snaží zopakovať spolu ako celok (za predpokladu, že mu sluch dovolí vnímať hovorenú reč). Takýto prístup sa snaží modelovať prirodzenú komunikáciu počujúceho rodiča s počujúcim dieťaťom, keď rodič nečaká, kým dieťa ukáže, že rozumie slovu jesť, aby ho naučil slovo piť. Rodič prirodzene rozpráva o všetkom okolo dieťaťa, čím sa dieťa učí jazyku počas celého dňa.

Samozrejme, že rodič dospeje k celým vetám v posunkoch postupne. Pre väčšinu počujúcich rodičov, ktorí nepoznajú posunkový jazyk, býva ťažké hneď od začiatku posunkovať s deťmi v zmysluplných vetách.

Zároveň však chceme upozorniť, že aj tento prístup používa tzv. cieľové slová. Je to stratégia, pri ktorej si rodič vyberie slová a posunky, na ktoré sa počas dňa chce zameriavať viac. Hovorili sme o nej viac v predchádzajúcej otázke Ako začať komunikovať posunkami s malým dieťaťom.

Sú iní odborníci, ktorí sú názoru, že na začiatku vyberie rodič iba niekoľko posunkov, ktoré sa budú dieťaťu počas celého dňa cielene ukazovať vždy, keď dané slovo rodič vysloví (posunok sprevádza hovorené slovo). Zvyšok komunikácie bude prebiehať iba v hovorenej reči.

Rodič s dieťaťom používa vybraných pár posunkov tak dlho, kým sa neukáže, že im dieťa už rozumie. Až potom pridá ďalšie posunky. Tento spôsob často vyhovuje rodičom, ktorí si ešte nie sú istí, či začnú s dieťaťom posunkovať.

Odporúča sa začínať jednoslovnými vetami – posunkami, ktoré budú pomenúvať dôležité osoby, veci a javy v živote dieťaťa. (Rovnako ako v prvom uvedenom prípade.)

Ak rodič vidí, že už dieťa prvým posunkom rozumie, potom začína používať jednoduché, sluchovému veku primerané vety (Mama pije. Mama spí. Tata papá. Mima číta. Vtáčik spieva.). Dieťa sa zároveň učí pozdraviť sa, poďakovať, poprosiť si o niečo.

7. Aké posunky sa máme učiť ako prvé?

Skúste spoločne v rodine popremýšľať, aké aktivity sa cez deň dejú, pri ktorých je dieťa prítomné. Rozdeľte si to na:

Vyberajte tie posunky, ktoré označujú predmety alebo osoby, ktoré dieťa počas týchto aktivít zaujímajú, a zároveň vyberajte posunky, ktoré by ste si vy priali, aby dieťa pochopilo čo najskôr.

Predstavte si, že máte doma desaťmesačné dieťa, ktoré začalo loziť po byte. Začnite s tým, že si budete celý deň všímať, o ktoré predmety a osoby má dieťa v byte záujem.

• Čo rado robí? (vyťahuje hrnce zo skrinky, ťahá psa za chvost, olizuje maslo na chlebe, pláva vo vani, zhadzuje kocky zo stola, trhá listy na kvete…)
• Na čo sa díva, čo vám často ukazuje? (vtáčiky za oknom, vchodové dvere, jabĺčko na stole, diaľkový ovládač na televízor, omrvinky na dlážke…)
• Aké predmety a hračky sa snaží opakovane brať do ruky? (auto, lopta, knižka, káble od elektriny…)
• Ktoré jedlo mu chutí? (piškóty, šľahačka, grilované krídelká…)
• S kým prichádza počas dňa do kontaktu? (brat, stará mama, susedovie Zuzka…)
• Čo s ním robíte? (hráte sa kukuk, schovávate pred ním predmety, miešate vareškou v hrnci…)

Ak ste si napríklad urobili zoznam hračiek, s ktorými sa vaše dieťa rado hrá, cielene sa večer učte z DVD iba tieto hračky, ostatné nechajte na čas, keď sa zmení záujem vášho dieťaťa. Podobne to urobte vo všetkých ostatných oblastiach – jedle, umývaní, obliekaní. Učte sa hlavne to, čo skutočne doma každý deň robíte a zažívate. Keď zvládnete základ, časom budete rozširovať svoju posunkovú zásobu.

Ak ste stratení, ktoré slová sú pre vás dôležité, požiadajte o pomoc špeciálneho pedagóga, ktorý s vami pracuje. Možno ich nájdete spolu. Zvyčajne rodičia u malých detí posunkujú tieto slová: hračky (auto, bába, kocka, maco…), jedlo (mlieko, voda, rožok, mäso, zemiaky, jogurt…), slovesá (papať, piť, spať, sadnúť si, umývať sa, dať, zobrať, schovať, nájsť, chcieť, (ne)môcť, plakať, sedieť, pomôcť, dávať pozor), otázky (kde je, čo je to), slušnosť (prosím, ďakujem), vlastnosti (veľký, malý, veselý, smutný, mokrý, suchý, čistý, špinavý), príslovky (rýchlo, pomaly)… a mnoho iných.

Akúkoľvek stratégiu na učenie sa posunkov si zvolíte, uistite sa, že budete vo vašom okolí ukazovať dieťaťu veľa zaujímavých vecí a posunkovať k tomu.

8. Naše dieťa posunkuje inak ako my, čím to je?

Ak ste mali možnosť byť okolo malých jedno, dvojročných počujúcich detí, tak viete, že sa ich reč na začiatku líši od reči, ktorú používajú, keď majú šesť alebo desať rokov.

Výslovnosť je skomolená, niektoré hlásky v slove chýbajú (ha je havko), deti si vytvárajú vlastné verzie slova (žeráb je žeriav), jedno slovo môže znamenať celú vetu (dieťa povie „mama“, ale myslí tým „mama poď sem“).

Prvé vety sú zoskladané slová bez spojky alebo skloňovania (mama ponožky). Až neskôr deti zvládnu správnu výslovnosť aj gramatiku.

Podobne je to u detí s poruchou sluchu, ktoré posunkujú. Vývin posunkovej reči prebieha nasledovne:

a.) Inštinktívna komunikácia.

Čítanie týchto skorých signálov pomáha rodičom vedieť, či dieťa potrebuje zmenu, potrebuje viac alebo, naopak, menej stimulácie.

Výskum ukázal, že nepočujúce deti hýbu rukami a nohami viac ako počujúce deti. Nepočujúci rodičia sú na tieto pohyby špeciálne naladení a snažia sa deti nielen povzbudiť, ale ich aj interpretovať ako snahu dieťaťa komunikovať, napríklad: „Aha, tak ty chceš ísť von z postieľky.“ Deti sa tak od mala podvedome učia, že ich pohyby vyvolávajú v dospelákoch reakciu, a preto ich začnú časom používať viac a viac.

b.) Manuálne džavotanie.

Výskumy posunového jazyka ukázali, že malé nepočujúce deti vystavené posunkovému jazyku majú tendenciu „džavotať“ ručičkami rovnako, ako počujúce deti džavotajú hlasom (ba-ba, de-de).

Pri manuálnom džavotaní opakujú deti napríklad jednoduché pohyby prstov (otváranie a zatváranie prstov), kývanie zápästím alebo ťukanie prstom na tvár, ako keby sa snažili zopakovať posunky, ktoré okolo seba vidia.

Tieto pohyby sú hrou, ešte neznamenajú nič konkrétne, sú však postupnou prípravou na budúce posunky.

c.) Gestá.

Rovnako ako počujúce deti, aj deti s poruchou sluchu, na ktoré sa posunkuje, používajú ako prvú zámernú komunikáciu gestá. Dieťa vám gestom vystrčeného ukazováka ukazuje na psa, ktorý ho zaujíma, ťahá vás za ruku ku hračke, ktorú chce získať z poličky, kýva alebo krúti hlavou na znak (ne)súhlasu, zdvíha ruky hore, keď sa chce pritúliť, búcha lyžičkou po stole, lebo je nedočkavé a hladné, máva papá alebo posiela pusinky.

Neprehliadajte preto tieto prvé snahy o komunikáciu. Naopak, ukážte dieťaťu, že mu rozumiete, že si ceníte a tešíte sa z toho, že vám niečo komunikuje. Ak gestujete na dieťa vy, uistite sa, že vaša mimika odráža gesto – nemôžete sa usmievať a zároveň ukazovať gesto „NONO!“.

D. Detské posunky.

Hovoríme „detské“ (alebo hrubé), pretože sa viac alebo menej podobajú na tradičné posunky, ale posunok nevyzerá úplne tak, ako by ho urobil dospelák. Z kapitoly Metódy vzdelávania si možno pamätáte, že sa jednotlivé posunky navzájom líšia tým, kde je posunok robený, pohybom ruky a zároveň spôsobom, akým sú zoskladané prsty ruky.

Detské posunky sú prvé, krásne, „nemotorné“ pokusy dieťaťa napodobniť tradičné posunky. „Nemotorné“ sú preto, lebo jemná motorika (pohyby prstov) u detí dozrieva postupne a aj schopnosť dieťaťa pozorovať rodiča a zameriavať sa na detaily sa zlepšuje s narastajúcim vekom.

Aj tu je paralela s počujúcimi deťmi. Aj ich prvé hovorené slová sú zo začiatku menej zrozumiteľné a deťom trvá, kým sa naučia ovládať jazýček a správne ho ukladať v ústach tak, že ich reč začne znieť „čisto“. Mimochodom, aj motorika úst je jemnou motorikou, a preto trvá určitý čas, kým ju dieťa úplne zvládne.

Prvé detské posunky môžu prísť skôr ako prvé slová u počujúcich rovesníkov. Práve táto skorá komunikácia je jedným z dôvodov, prečo počujúci rodičia učia posunkovať, respektíve znakovať svoje počujúce deti.

Je dôležité, aby ste tieto prvé detské posunky podporili, dieťa povzbudili a dali mu jasne najavo, že mu rozumiete. Veľa počujúcich rodičov totiž v očakávaní, keď príde prvý „skutočný“ posunok, prehliadne, že dieťa už vlastne posunok robí.

Pamätajte, že tieto prvé pokusy dieťaťa s vami zmysluplne komunikovať sú dôležité stavebné kamene na budúce veľké stavby.

„Ako sme prišli na to, že posunkom rozumie? Pamätám si, že najskôr sa začal očný kontakt. Riško očami vyhľadal predmet alebo človeka, ktorého sme mu zaposunkovali. Potom začal posunkovať sám. Posunkovali sme pomerne plynule ešte pred dovŕšením jeho prvého roka.“

„Napriek tomu, že ja posunkujem správne, Adamko používa niektoré posunky veľmi ,neohrabane‘. Snaží sa napodobniť pohyby rúk, zladiť ich s časťami tela, ale niekedy ani ja sama neviem, čo mi ukazuje. Pripomína mi to, ako keď chce dieťa niečo povedať a nedokončí slovo alebo nevie vysloviť určitú jeho časť, a tak vznikne skomolenina slova.“

E. Tradičné posunky.

Väčšina detí sa zvykne ako prvé naučiť tzv. ikonické posunky, čiže tie, ktoré vyzerajú podobne ako predmet alebo činnosť, ktorú zobrazujú (posunok lopta naznačí okrúhly tvar lopty, posunok spať je rovnaký ako gesto spať, keď si ruky skladáme k tvári ako vankúšik).

Neskôr deti zvládnu aj posunky, ktoré sú viac abstraktné – také, pri ktorých z tvaru a pohybu posunku nevieme vytušiť, čo by mali znamenať (napríklad posunok mama, keď sa ukazovákom dotýkame z boku nosa). 

F. Skladanie posunkov do vety.

Počujúce deti zvyknú kombinovať dve gestá dokopy okolo 18 mesiacov. V rovnakom čase a niekedy aj skôr začnú deti, ktoré používajú posunky, skladať dve gestá alebo posunok a gesto dokopy.

Odtiaľ je už len krôčik k dvom alebo trom posunkom, ktoré sú zložené do jeden vety. Samozrejme, tieto vety nie sú zo začiatku gramaticky správne. Rovnako ako keď počujúce deti skladajú zo začiatku slová iba k sebe, bez preložiek alebo skloňovania, tak aj deti, na ktoré sa posunkuje, skladajú zo začiatku posunky k sebe bez toho, aby dodržali gramatiku vety.

Postupne sa však gramatika týchto viet upraví v závislosti od toho, či používate posunky spolu s rečou, a tým používate gramatiku slovenčiny, alebo používate prirodzený posunkový jazyk s vlastnou gramatikou.

„Dnes som si usporiadala myšlienky, postoje a pohľady. Zaspomínala na prežité a sem-tam aj poplakala, pretože sa vo mne vynorili pocity a spomienky na rôzne chvíle, ktoré sme s Riškom prežili. Dodalo mi to vieru a energiu, že všetko, čo pre Riška spravím, má veľký potenciál zanechať v ňom stopu, že ani jedna omrvinka snahy, lásky nebude na zmar. Zistila som, že mám úžasné dieťa a takých nepočujúcich detí je kopec… len potrebujú komunikovať inak – úsmevom, pohladením a teplým rukami.“