Rodičia

Vzťahy medzi rodičmi

Dôvody, prečo sa ako manželia môžete vyrovnávať s postihnutím rozdielne

Tipy, ako napriek náročných chvíľam posilniť manželský vzťah

Vzťahy medzi rodičmi

Veľa sa toho v odborných publikáciách aj magazínoch popísalo o tom, ako sa zvyšuje rozvodovosť na Slovensku. Mnohé rodiny zažívajú krízové situácie – stratu zamestnania, choroby, úvery.

Rodiny, ktoré zápasíte okrem „bežných“ trápení ešte aj so starostlivosťou o dieťa s poruchou sluchu alebo dieťa s viacnásobným postihnutím, ste často ešte pod väčším tlakom, pretože sa musíte naučiť mnoho nových vecí, musíte zlaďovať rôznych odborníkov, denne sa starať o dieťa, ktoré vyžaduje zvýšenú starostlivosť, hľadať najlepšie možnosti liečby a kompenzácie sluchu, naťahovať sa so sociálnym, zdravotníckym alebo školským systémom, zvládať zvýšené výdavky na lieky alebo terapie…

Všetky tieto požiadavky vyžadujú od vás energiu a čas, často by zamestnali ďalšieho človeka na plný úväzok, ktorý však vo vašej rodine nie je. Dalo by sa predpokladať, že zvyšujúci sa stres v rodine prinesie väčšie riziko rozvodu. Nie je to tak.

Dobrou správou je, že sa manželské páry s dieťaťom, ktoré má postihnutie, nerozchádzajú o nič častejšie ako iné páry. Naopak, ukazuje sa, že mnohé páry majú pocit, že to, že ako manželia hľadali spoločné riešenia, ako pomôcť ich jedinečnému dieťaťu a zároveň sa postarať o ostatných členov rodiny, utužilo ich vzájomný vzťah.

Vďaka tomu, že zažili, že sa môžu jeden o druhého oprieť, je podľa nich ich súčasný vzťah silnejší a citlivejší. Zdravotné postihnutie dieťatka sa naučili vnímať ako výzvu, ktorá ich rodinu navzájom emocionálne zblížila, rozšírila obzory, zmenila hodnoty a pohľad na svet. Vďaka postihnutiu sa stretli s novými inšpiratívnymi ľuďmi, zažili pomoc komunity alebo utužili vzťahy s cirkevným spoločenstvom.

Dôvody, prečo sa ako manželia môžete vyrovnávať s postihnutím rozdielne

Je to proces, ktorý sa vlastne nikdy úplne nekončí, pretože život prináša nové a nové situácie, keď ste zas a znova konfrontovaní ako jednotlivci alebo ako aj rodina s ťažkosťami a výzvami, ktoré v súvislosti so zdravotným postihnutím dieťaťa musíte vyriešiť.

Rodičia v poradni sú občas zaskočení reakciami svojich partnerov. Hlavným dôvodom je, že nezažívajú proces vyrovnávania sa s postihnutím so svojím partnerom rovnakým spôsobom, a preto nie sú často v rovnakom čase pripravení pohnúť sa v pred.

Občas započujeme – nerozumiem, prečo manželka ešte stále po pol roku plače, prečo manžel nezačne posunkovať napriek tomu, že vidí, že to dcérke pomáha, prečo so mnou nikdy nejde k foniatrovi napriek tomu, že má v ten deň čas, prečo jej dáva načúvacie prístroje dole, keď ideme na návštevu, nejde s nami na podpornú skupinu s inými rodičmi napriek tomu, že nás opakovane rodičia pozvali…

Čo môže ovplyvniť fakt, že sa s postihnutím dieťaťa vyrovnávate rozdielne?

1. Povaha – Niektorí máte potrebu o svojich pocitoch a myšlienkach hovoriť a dožadujete sa podpory od druhého partnera, iní ste zase viac introvertní, vyhľadávate čas osamote a vyrovnávate sa s postihnutím vo svojom vnútri.

Ak ste ten, ktorý je vo vzťahu viac emocionálny, pomôžte svojmu partnerovi hovoriť o jeho smútku, frustrácii alebo sklamaní, ale netlačte na neho, aby tak urobil.

Ak vám partner v danom momente nevie pomôcť, pretože je stratený vo svojich vlastných pocitoch, hľadajte dočasne podporu mimo neho (širšia rodina, priatelia, podporná skupina rodičov alebo psychologické poradenstvo).

3. Pohlavie a očakávanie od spoločenských rolí – Zatiaľ čo sa v našej spoločnosti všeobecne toleruje, že sú viac emocionálne mamy, od otcov sa často očakáva, že emócie neriešia, sú racionálni, a preto vedia veci rýchlejšie vyriešiť.

Takéto očakávania sú často veľkým tlakom na otcov, pretože sú si vedomí, že sa porucha sluchu alebo viacnásobné postihnutie „opraviť“ nedá. V niektorých rodinách si tieto spoločné „očakávania“ vedia manželia vysvetliť a mamy vedia manželov uistiť, že to, čo od nich potrebujú, nie je „vyriešenie“, ale to, aby s nimi len boli a počúvali ich, v iných rodinách sú mamy natoľko neisté, že si nevedia predstaviť, čo sa stane, keď sa ešte aj manžel rozplače, keď nebude pevný a silný tak, ako sa javil doteraz.

Jednoznačnú odpoveď, ako zvládnuť strach, nemáme, vo väčšine prípadov však mamám pomohlo, keď si uvedomili, že ich partner má právo byť rovnako zúfalý ako ony, a začali veriť sebe aj partnerovi, že majú obaja silu sa cez toto zúfalstvo spoločne preniesť.

Práve preto, že sú niektoré témy špecifické pre otcov a iné pre mamy, otvárajú niektoré CŠPP alebo neziskové organizácie možnosť prísť do čisto otcovskej alebo mamičkovskej podpornej skupinky. Informujte sa, či sa vo vašom okolí niečo podobné neorganizuje.

4. Pohľad na vieru – Ako manželia sa môžete líšiť aj v tom, ako vnímate to, čo sa stalo vašej rodine, cez vieru. Tí, ktorí veria v Boha, často čerpajú silu pri vyrovnávaní sa s postihnutím z dôvery, že je o nich postarané bez ohľadu na to, aké ťažkosti prídu. Tí, ktorí neveria, sa môžu naraz cítiť v takejto situácii osamelo alebo podráždene, pretože nerozumejú „istotám“, o ktoré sa ich partner opiera.

Niekedy však vzniknú nezhody medzi manželmi aj vtedy, keď sú obaja veriaci. Zatiaľ čo pre jedného z vás môže byť postihnutie výzvou, ktorá posilní vašu dôveru v Boha, pre druhého je to moment, keď začne prehodnocovať, či vôbec Boh existuje, prípadne sa na Boha hnevá za to, čo sa stalo.

V takýchto situáciách je dôležité stavať na tom, čo máte spoločné, a hľadať spôsoby, ako môžete byť pre druhého oporou vy ako osoba. Bez ohľadu na vašu vieru môžete spoločne s partnerom premýšľať o tom, čo v tejto novej situácii je a čo nie je podstatné pre vás oboch, môžete sa pokúsiť pomenovať, aké máte túžby a sny nielen pre vaše dieťa, ale aj pre váš ďalší spoločný život.

Skúste možno začať tým, že vyzdvihnete, aké sú silné stránky vášho partnera, ukážte, že jasne vidíte, že sú veci, na ktorých môžete spolu stavať.

5. A mnoho iných faktorov…

Čo s partnerskými rozdielnosťami? Niektoré tipy sme už spomenuli hore. Základ je úcta a ochota hovoriť o svojich starých aj novovzniknutých pocitoch s vašimi polovičkami. Pamätajte, že to, ako váš partner vníma postihnutie dieťaťa, ale aj svoju novú rolu, sa môže výrazne líšiť od vášho vnímania.

Neodsudzujte ho za to, že je jeho pohľad iný, že sa s postihnutím nevie vyrovnať rovnako rýchlo ako vy. To, že máte iný spôsob vyrovnávania sa s postihnutím dieťatka ako váš partner, nemusí byť problém, ak sa naučíte otvorene hovoriť o vašich rozdielnostiach a prijmete, že neexistuje dobrý alebo zlý štýl. Pokúste sa porozumieť tomu, čo prežíva ten druhý, a ak vám to nejde, vyhľadajte spoločne pomoc psychológa.

 

 

 

Tipy, ako napriek náročných chvíľam posilniť manželský vzťah

Konflikty sa objavujú aj v tých najlepších vzťahoch. Zozbierali sme preto pre vás odporúčania odborníkov, ktorí pracujú s rodinami s deťmi so zdravotným postihnutím, a zároveň tipy od rodín.

Pýtajte sa, ako sa váš partner má, ale buďte trpezliví, ak povie, že sa nemá dobre.

„Porucha sluchu akoby upevnila to naše manželstvo, pretože som sa naučila viac manželovi dôverovať. Ja som ten, čo stále pochybuje – neverí, stresuje, večný pesimista. A manžel je slniečkový optimista, ktorý ma upokojuje a poukazuje na pokroky, ktoré nevidím…“

Hľadajte a vymieňajte si spoločne informácie o poruche sluchu.

Mamy sa zvyčajne zaujímajú viac o výchovu a komunikáciu, otcovia sú zase väčšinou zručnejší v technických veciach, a preto vyhľadávajú informácie o rôznych modeloch načúvacích prístrojov, kochleárnom implantáte alebo novinkách, ktoré prinášajú FM systémy.

Nemusí to však byť tak. O tom, čo každý z rodičov zistil, sa potom z času na čas vzájomne informujú, aby sa vedeli dohodnúť na ďalšom postupe.

Jasne si určte, kto má čo robiť, a z času na čas sa spýtajte, či sú s týmto rozdelením všetci spokojní.

Výchova detí je krásna, ale zároveň náročná sama osebe. Výchova dieťaťa s postihnutím vyžaduje od partnerov často ešte väčšiu dávku energie a pozornosti ako tá, čo by potrebovali pri počujúcom dieťatku.

Viaceré mamky, ale aj niektorí tatovia otvorili na našich stretnutiach tému, aké je to náročné, keď je jeden z rodičov konštantne v práci a robí nadčasy, aby finančne zabezpečil rodinu, a druhý rodič je zase zavalený povinnosťami spojenými s domácnosťou a starostlivosťou o dieťa s poruchou sluchu a jeho súrodencov.

Dôvod, prečo to tu spomíname, je fakt, že viaceré manželské páry sa navzájom o týchto pocitoch buď nerozprávali, alebo rozprávali až vtedy, keď „pohár pretiekol“ a došlo k hádkam.

Zatiaľ čo sa pracujúci rodič (zvyčajne otec) cítil pod veľkým tlakom, aby priniesol domov potrebné financie, a nechápal, prečo mu manželka vyčíta, že je dlhodobo preč, rodič v domácnosti (zvyčajne mama) zase mal pocit, že všetko plánovanie terapií, logistika, boje s byrokraciou a úradmi, starostlivosť o domácnosť, pobyty v nemocniciach a zároveň výchova a vzdelávanie sú iba na jeho pleciach.

Muž pritom nechápe, že žena potrebuje čas aj sama pre seba. Obaja rodičia sa v hĺbke duše cítili nepochopení a nedocenení a fakt, že sa nevedeli porozprávať o tom, ako sa obaja v nových rolách cítia, ich vzájomne oddeľoval.

Neexistuje jedna osvedčená rada, ako si zadeliť povinnosti, v niektorých rodinách však pomohlo, keď si manželia cielene našli čas, sadli si a spísali zoznam úloh, ktoré musia byť počas týždňa pravidelne hotové. Spoločne sa potom dohodli, kto z nich danú úlohu urobí.

Z času na čas sa potom k rozdeleniu vrátili, aby zistili, či je každodenná námaha rozdelená čo najviac rovnomerne. Takéto rozdelenie úloh zároveň pomohlo viacerým rodičom získať predstavu, kedy budú mať počas týždňa chvíľku času, ktorú by mohli využiť iba pre seba.

Medzi otázky, ktoré rodičia často spoločne riešia, patrí napríklad: Kto a kedy rozváža deti do školy? Kto a kedy chodí na danú terapiu? Kto a kedy nakupuje? Kto a kedy obvoláva odborníkov alebo komunikuje s úradmi?

Ak sa vám tento tip pozdáva, pamätajte, že pri rozdelení úloh je dobré si zapamätať, že nemusíte robiť každú úlohu obidvaja len preto, aby to bolo „fér“. Každý z vás má určité talenty a zručnosti, niektoré veci robíte radšej a lepšie ako iné.

Ak je napríklad mama lepšia v kontakte s odborníkmi a úradmi ako v upratovaní kuchyne, môže robiť to. Otec, ktorému zase neprekáža umývať riady, môže v čase, keď mama vybavuje termíny na terapie, zmyť riady po celej rodine. Obidvaja rodičia tak robia to, v čom sú lepší, čo ich viac baví a menej ich zaťažuje.

Oceňte pravidelne jeden druhého za drobnosti.

Často sa stáva, že si v návale povinností a stresu prestaneme všímať potrebné drobnosti, ktoré ten druhý každodenne robí. Jednoducho začneme vnímať tieto drobnosti ako samozrejmosť.

Jednoducho, povedzte svojmu partnerovi, za čo ste mu vďační a čo vás teší. Nemusia to byť veľké veci, stačia každodenné drobnosti, ktoré potešia hlavne vtedy, keď je v živote chaos a máte pocit, že nič nejde podľa plánu napriek tomu, že robíte maximum.

Komunikujte spolu o tom, čo sa cez deň stalo a čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch.

Viacerým manželom sa osvedčilo, ak si každý deň našli aspoň štvrť hodinky na to, aby si povedali, čo je s dieťaťom nového, aké ich čakajú v najbližších dňoch stretnutia a vyšetrenia.

Takýto rituál pomáha obom manželom, aby sa cítili informovaní o všetkých dôležitých zmenách, aby si zachovali pocit, že ich nikto nevynechal z podstatného rozhodovania.

Uistite sa, že sa viete postarať o dieťa obaja rodičia.

To, že by ste obaja rodičia mali vedieť nasadiť načúvacie prístroje, vymeniť v nich batérie alebo ich vyčistiť, by mala byť samozrejmosť. Slovom „postarať“ však myslíme celkovú starostlivosť o dieťa.

Niekedy krátka chvíľa nestačí a potrebujeme dlhšiu víkendovú prestávku, keď môžeme načerpať nové sily. Hovorí sa, že ak naplníme svoj vlastný pohár, potom máme z čoho prelievať a rozdávať ďalej. Ak si odpočiniete, budete mať viac radosti zo života a tým aj viac energie sa znova pustiť do starostlivosti o dieťa aj partnera.

Možno si poviete, že je to predsa samozrejmé, že sa vedia postarať obaja. Faktom však je, že sa vo viacerých rodinách stáva, že rodič, ktorý ostáva doma, preberie postupne na seba všetku zodpovednosť týkajúcu sa starostlivosti o dieťa.

Tým, že trávi s dieťaťom omnoho viac času, veľmi ľahko skĺzne do pocitu, že je to on, ktorý zvláda starostlivosť rýchlejšie (pretože má každodennú prax) a zároveň lepšie (pretože pozná všetky nuansy dieťaťa).

Druhý rodič časom prijme postoj svojho partnera ako fakt a prestane sa do starostlivosti o dieťa aktívne zapájať. Časom však prvý rodič príde na to, že už nevládze, keďže všetko okolo dieťaťa robí sám a rád by to zmenil.

Rýchla zmena však nie je možná. Naučiť sa totiž všetko od základu vyžaduje čas aj preorganizovanie chodu domácnosti. Aby k takýmto stresovým situáciám zbytočne nedochádzalo, je veľmi dôležité, aby ste hneď od začiatku boli do starostlivosti o dieťa zapojení obaja rodičia.

Aby ten, kto trávi s dieťaťom viac času, pravidelne posúval svoje „know-how“ druhému rodičovi. Istota, že sa viete dostatočne dobre postarať o dieťa obaja, je špeciálne dôležitá u rodičov detí s viacnásobným postihnutím, ktoré majú viaceré špecifiká týkajúce sa kŕmenia, cvičenia, komunikácie alebo vzdelávania.

Zdôverujte sa pravidelne partnerovi so svojimi pocitmi a úvahami, hľadajte v ňom podporu.

To, že je dôležité nájsť si pravidelný čas, keď sa môžete dohodnúť o praktických veciach (kto, kedy, ako, prečo), sme už spomenuli. Na to, aby ste však ako partneri mohli vzájomne rásť a lepšie sa poznávať, potrebujete hovoriť aj o vašich myšlienkach, pocitoch, radostiach a strachoch.

V poradni sa občas hlavne mamy trápia tým, že pre svoje dieťa nerobia dostatočne veľa, alebo tým, že aj to, čo robia, nerobia dostatočne dobre. Ak je to aj váš prípad, skúste sa porozprávať s vaším manželom, čo si o tom myslí.

Možno prídete na to, že sa potrebujete dozvedieť o vývine, komunikácii alebo problematike sluchu viac, aby ste sa cítili vo výchove istejšie a vedeli sa rozhodnúť, čo je pre vaše dieťa dôležité, alebo, naopak, získate od svojho partnera podporu a uistenie, že to, čo už teraz robíte a viete, je dostatočné a dobré.

S veľkou pravdepodobnosťou prídete na to, že sa staráte o dieťa najlepšie, ako viete. Pamätajte, že nie je cieľom, aby ste sa stali odborníkom na všetko. Vašou úlohou je ostať predovšetkým rodičmi, vytvoriť dieťaťu bezpečné prostredie, v ktorom môže v radosti rásť, hrať sa a komunikovať.

Ak máte partnera, ktorý málo hovorí a zdieľanie je pre vás dôležité, skúste sa s ním dohnúť, či by bol ochotný aspoň sedieť a počúvať, čo máte na srdci. Niekedy pomáha samotná skúsenosť, že nás ten druhý počúva, pretože tým, že nahlas hovoríme o tom, čo nám beží v hlave, sa nám často myšlienky darí utriediť.

Hovorte otvorene o financiách a o tom, ako sa vyrovnáte s tým, že ich máte menej.

Viaceré rodiny na našich stretnutiach alebo podporných skupinách otvorili tému financií a zhodli sa na tom, že postihnutie dieťatka prinieslo do ich rodiny finančný stres.

Rodičia, ktorí bývajú v menších mestách, často na stretnutiach spomínajú, aké je to finančne náročné dochádzať pravidelne za väčšinou odborníkov na veľké vzdialenosti, ako ich limituje, že si jeden z rodičov musí brať často dovolenku alebo neplatené voľno, aby sa stretnutí s odborníkmi mohol zúčastniť tiež.

Kto ostane doma? Kto bude pracovať? Bude nutné sa uskromniť? Je dôležité, aby ste našli spoločnú dohodu a neočakávali, že ten druhý automaticky chápe, že to inak nepôjde.

Ak vidíte, že nie ste dlhodobo schopní utiahnuť finančné nároky vašej domácnosti, neodkladajte rozhovor s partnerom na neskôr. Oceňte sa navzájom za to, že každý z vás ťažko pracuje – jeden doma a druhý v práci.

Tí, ktorí ostávate doma, pripomínajte si, že vaši partneri môžu byť pod veľkým tlakom, ak napriek všetkej ich snahe a pracovnému nasadeniu nie je v rodine stále dostatok financií. Ak takáto situácia trvá dlho, niet sa čomu diviť, že začnú často byť podráždení a ich únavu si „odnesiete“ vy najbližší.

Spory v takomto napätom období ľahko vyvolá aj nedorozumenie, keď si jeden z manželov chce urobiť radosť a kúpi si niečo, čo nie je „nevyhnutné“, prípadne majú rodičia rozdielny názor na to, či je dôležité investovať financie aj do auta, bytu, dovolenky alebo pôjdu financie predovšetkým na dieťa a starostlivosť o neho.

Je veľmi dôležité, aby ste mali obaja reálnu predstavu o rodinných financiách, dohodli sa, čo budú vaše priority, a v prípade núdze sa spoločne rozhodovali, či je možné preorganizovať financie rodiny (či sú položky, na ktorých ešte viete ušetriť, a, naopak, na ktoré v žiadnom prípade nechcete siahnuť). Vyhnete sa tak zbytočným hádkam o tom, kto a za čo utráca viac, ako by mal.

Spoločný rozhovor vám zároveň môže pomôcť rozhodnúť sa, či budete skúšať žiadať o štátne príspevky, ktoré by vám mohli situáciu uľahčiť. Nebojte sa obrátiť so svojimi otázkami týkajúcimi sa finančnej podpory na sociálneho pracovníka v CŠPP alebo CVI, prípadne sa priamo obráťte na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Hovorte spolu o tom, akú veľkú rodinu by ste chceli mať.

Toto sú len niektoré dôvody, ktoré pomenovali rodičia počas našich stretnutí v poradni:

• strach oboch rodičov, že by aj ich ďalšie dieťa mohlo mať poruchu sluchu. Často to býva vtedy, keď si rodičia nie sú istí príčinou poruchy sluchu,
• nezhoda medzi rodičmi, keď jeden už vnútorne prijal fakt, že by prijal aj ďalšie dieťa s poruchou sluchu, a druhý rodič nechce v žiadnom prípade riskovať, že by sa mu ďalšie dieťa s poruchou sluchu narodilo,
• obava, že by na výchovu druhého dieťaťa zostal druhý znova sám (otec je napríklad preč na týždňovkách a nablízku nie sú starí rodičia, ktorí by pomohli),
• únava a vyhorenie rodiča, ktorý ostáva s deťmi doma,
• obava, že by bolo ďalšie dieťa v rodine ukrátené o pozornosť, keďže starostlivosť o dieťa s postihnutím vyžaduje veľa energie,
• limitované financie.

 

Keď sa spätne spýtate rodičov dieťaťa s poruchou sluchu, aké výhody to pre nich samotných alebo dieťa teraz má, že majú viaceré deti v rodine, zvyčajne dostanete tieto odpovede:

Neexistuje „správna“ odpoveď na otázku, či mať ďalšie dieťa alebo nie. Faktom však je, že rovnako ako pre väčšinu počujúcich detí, aj pre deti s poruchou sluchu je súrodenec veľkým prínosom a pre väčšinu rodín nepredstavuje záťaž navyše. Dočítate sa to napokon aj v odpovediach rodičov v podkapitole o súrodencoch. Rozhodnutie o druhom dieťati sa však nedá siliť.

Chceme vás povzbudiť, aby ste o svojich pocitoch a úvahách hovorili otvorene. Ak totiž nie ste obaja rodičia v zhode v tom, akú veľkú rodinu by ste chceli mať, a zároveň sa nezhodujete v tom, kedy ste pripravení sa o ďalšie dieťatko pokúsiť, môže to viesť nielen ku konfliktom, ale aj k intímnemu odcudzeniu.

Možno k odpovedi nedospejete hneď, prinajmenšom však môžete spoločne uvažovať o tom, za akých podmienok si viete ďalšie dieťatko predstaviť (väčšia zaangažovanosť druhého rodiča, skoršie príchody druhého rodiča domov, vyšší príjem v rodine, pomoc babysitterky, kúpa väčšieho bytu, negatívne výsledky genetiky).

Možnože zistíte, že dočasným riešením je čakať, ale obaja ste už teraz otvorení svoje rozhodnutie časom prehodnotiť a zmeniť.

Ak sa spor o počte detí v rodine vyhrocuje a neviete si ho medzi sebou vyriešiť, skúste vyhľadať psychológa alebo párového terapeuta, s ktorým by ste sa mohli spoločne o téme porozprávať.

Pomôcť v rozhodovaní vám môže aj to, že sa stretnete s viacerými rodičmi, ktorí majú dieťa s poruchou sluchu a kedysi stáli pred rovnakým rozhodnutím ako vy. Môžete sa porozprávať o tom, ako zvládajú viaceré deti v rodine, aby ste mali predstavu, čo takéto rozhodnutie znamená.

Majte však na pamäti, že ich rady a skúsenosti nemusia byť úplne aplikovateľné na váš život, pretože neexistujú žiadne dve rodiny, ktoré by boli úplne rovnaké.

Hovorte otvorene o problémoch vtedy, keď sa objavia. Neodkladajte to na neskôr.

Rodiny s dieťaťom s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím sa musia často rozhodovať o veciach, ktoré nie sú jednoduché.

Tu je niekoľko krokov, ktoré vám môžu uľahčiť diskusiu. Na internete nájdete na túto tému veľké množstvo praktických rád.

„Pre nás ako rodičov bola Hankina porucha sluchu veľká skúška, ako sa zladiť a nájsť si opäť cestu k sebe…“

Oslavujte úspechy a pokroky, zažívajte radosť.

Bolo pre nich veľmi dôležité, že sa začali zameriavať na pozitívne veci a malé zlepšenia. Všetky veľké výzvy (dlhodobé ciele) si rozkrokovali do množstva malých krokov a tešili sa z každého dosiahnutého stupienka.

„Tešíme sa zo slov aj posunkov – z každého jedného. Z toho, že sa môžeme s našimi deťmi dohovoriť a porozumieť si. Z toho, že môžeme vidieť, ako obe deti premýšľajú – ako sa im rozširuje svet… Ak by nebolo inakosti, zrejme by toto všetko bolo pre nás samozrejmosťou…“

„Maťko a jeho diagnózy nám ukázali úplne iný rozmer života. Človek stojí viac nohami na zemi. Žijeme tu a teraz a vieme sa zasa tešiť z maličkostí. A to sú zásadné veci v živote. Myslím, že nebyť prekážok a kostrbatej cesty, ktorú sme prešli, neboli by sme takí ľudia, akí sme.“

Aj vtedy, ak sa to zdá vyslovene náročné, pokúste sa o to, aby ste ako rodina zažívali aspoň drobné radosti. Malé rodinné výlety do parku, spoločné prechádzky na nové, vzdialenejšie ihrisko alebo aktivity, kde stretnete viaceré rodiny s deťmi s poruchou sluchu (aj bez nej), môžu nielen vám, ale aj vašim deťom priniesť veľa milých a veselých spomienok, z ktorých môžete čerpať energiu zase vtedy, keď prídu náročné chvíle.

Pamätajte, že aj vtedy, keď sa dieťa vyvíja pomalšie, existuje veľa dôvodov na radosť. Vnútornému pokoju vo všeobecnosti pomáha, ak nebudete neustále porovnávať svoje deti s inými deťmi. Ak je to čo i len trošku možné, hľadajte pozitíva na tom, ako to máte tu a teraz, tešte sa z drobností, ktoré ste vy ako rodina alebo vaše dieťa dosiahli.

„Odstraňujeme vývinové tabuľky a stres spojený s tým, že sa naše dvojičky oneskorujú vo viacerých vývinových oblastiach. Chceme sa začať s väčšou radosťou pozerať, ako naša náročná, ale perfektná dvojka dozrieva, ako sa posúva vpred svojím vlastným tempom… Nemyslím tým, že prestaneme rozvíjať ich rezervy. Len som si uvedomila, že sa nedá stíhať zrealizovať odporúčania všetkých odborníkov. Zároveň som si uvedomila, koľko starostí nám prinášajú také úplne neplodné trápenia o tom, aké budú naše deti o rok, dva, desať, tridsať… Koľko slov naše deti povedia, aké školy vychodia, koľko čokolád kúpia iba sebe a koľko aj ostatným, čím sa raz stanú, akých partnerov budú mať a v čo sa budú nádejať… Rozhodli sme sa, že to, čo chceme, je, aby sme im tu a teraz vytvorili domov, v ktorom by mohli rásť, učiť sa hodnotám a popri tom rozvíjať svoje silné aj slabé stránky, ale bez toho, aby sme boli v strese, koľko sme toho ešte dnes neodcvičili a ako pozadu sú naše deti oproti iným deťom.“

Nájdite si čas na spoločné chvíle vo dvojici. Neizolujte sa.

Jedným z najčastejších problémov, s ktorým rodiny s dieťaťom s postihnutím bojujú, je nedostatok času.

Keďže väčšina rodičov, ktorých poznáme, má tendenciu dávať potreby svojho dieťaťa pred vlastné potreby, veľmi ľahko sa stáva, že neostane čas na ich vlastný rast a oddych vôbec.

Okrem toho, že nie je čas na oddych, hlavne rodičia detí s viacnásobným postihnutím, rodičia s jedným príjmom alebo rodičia, ktorí nemajú nablízku širšiu rodinu, sa okrem toho, že nemajú čas na seba, cítia byť zo začiatku izolovaní a osamelí.

Ako si čas nájsť? Niekedy stačí každodenná 20-minútová spoločná prechádzka po sídlisku, aby váš vzťah s partnerom pookrial. Ak nemáte vo svojom okolí starých rodičov, ktorí by vám pomohli, máte takého človeka medzi priateľmi alebo susedmi?

V panelákoch často žijú staršie dámy, ktoré nemajú svoje vnúčatá nablízku a veľmi rady vám dieťa pokočíkujú. Poprosiť o pomoc môžete dobrého priateľa, dobrovoľníkov, ktorí pracujú napríklad v Kresťanskom centre nepočujúcich alebo iných organizáciách, ktoré združujú ľudí so srdcom pre nepočujúcich, študentov špeciálnej pedagogiky, ktorí popri starostlivosti o vaše dieťa môžu získať prvé cenné informácie o tom, ako sa dieťatko s poruchou sluchu vyvíja.

Niektorí rodičia sa rozhodli poriešiť svoj spoločný voľný čas tak, že pravidelne platia na dve až styri hodiny týždenne babysitterku. Rozhodli sa pre takéto riešenie aj napriek tomu, že sa museli uskromniť v niečom inom.

Počas týchto vzácnych chvíľ, keď majú voľno, chodia spolu s partnerom športovať, počúvajú hudbu alebo idú na návštevu za spoločnými priateľmi. Oddych nie je luxus, je to nevyhnutná súčasť toho, aby ste vydržali nároky, ktoré sú pred vami, aby ste vy aj vaše manželstvo ostali zdraví.

Ak budete každý deň aspoň chvíľku tráviť čas so svojím partnerom pri niečom, čo máte obaja radi, váš vzťah bude mať šancu byť čoraz viac intímnejší a tým aj akékoľvek ďalšie stresy budete mať v budúcnosti väčšiu šancu zvládnuť. Hľadajte preto pomoc u iných ľudí a nezabúdajte na to, že ste partnermi a nielen rodičmi.

Prijmite pomoc starých rodičov, zároveň si však zachovajte právo rozhodovať sa.

Faktom však je aj to, že niektorí starí rodičia v snahe pomôcť prekračujú hranice a narúšajú rodičovskú autoritu, neustále komentujú a spochybňujú rozhodnutia rodičov. Rodičia sa takémuto tlaku občas nevedia brániť, pretože majú pocit, že musia byť k starým rodičom úctiví, keďže im s dieťaťom pomáhajú.

Je veľmi dôležité vedieť prijať pomoc a vypočuť si rady starých rodičov alebo širšej rodiny, zároveň je však dôležité zachovať si vedomie toho, že o svojom dieťati rozhodujete vy a takisto ste to vy, kto v budúcnosti ponesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Prečítajte si, čo si odborníci a iní rodičia myslia, že pomáha budovať silnú rodinu.

Na internete je na túto tému popísaných veľa článkov. Na spoločnom zozname by ste určite našli komunikáciu, počúvanie, podporu, rešpekt, dôveru, zábavu, zmysel pre humor a v neposlednom rade odvahu vyhľadať odbornú pomoc, keď je nutná.

Vyhľadajte odbornú pomoc.

Manželské páry sa vyrovnávajú s poruchou sluchu rozdielne. Ak máte pocit, že sa vzťah s vaším partnerom dlhodobo zhoršuje, a cítite, že sa čoraz viac od manžela vzďaľujete psychicky aj intímne, vaše hádky sú čoraz intenzívnejšie alebo máte, naopak, dlhodobo „tichú“ domácnosť, porozprávajte sa so svojím partnerom o tom, či by ste mohli spoločne vyhľadať pomoc psychológa.

Pamätajte, že existuje veľa spôsobov, ako úspešne budovať partnerský vzťah.

Ak existuje jedna vlastnosť, ktorá pomáha rodinám uspieť, tak je to asi flexibilita – schopnosť znova a znova prehodnocovať, či sme so situáciou všetci spokojní, a ak nie sme, tak spoločne hľadáme spôsoby, ako tento stav zmeniť.

Flexibilita alebo pružnosť je dôležitá hlavne preto, lebo počas toho, ako vaše dieťa bude rásť, budú sa meniť nielen jeho potreby, ale aj vaše vlastné potreby ako rodičov.

Pozitívne dôsledky poruchy sluchu na rodinu (pohľad rodičov)

To, že porucha sluchu prináša do väčšiny rodín počiatočné trápenie, je známe. Akokoľvek zvláštne to môže znieť, porucha sluchu zároveň prináša do viacerých rodín aj mnoho pozitívneho.

To všetko sú dary, ktoré dieťa s poruchou sluchu alebo viacnásobným postihnutím do rodiny prináša. Veríme, že tak ako pre nás (autorky) neprestanú byť rodičia detí s poruchou sluchu každodennou veľkou inšpiráciou, aj pre vás budú ich výroky povzbudením alebo prinajmenšom prinesú pohľad z opačnej strany zrkadla.

Otázka na rodičov znela: Priniesla porucha sluchu niečo pozitívne do vašej rodiny? Zmenilo sa vo vašej rodine niečo k lepšiemu?

„Musím použiť slová ocka nepočujúceho chlapčeka, ktorý na stretnutí povedal, že ďakuje Bohu, že ich syn je nepočujúci. Vtedy, bolo to pred dvoma rokmi, som ho nechápala a zlostila som sa naňho za taký výrok. Teraz to už tvrdím aj ja. Vďaka Bohu za nepočujúce dieťatko. Celá rodinka je taká súdržnejšia, viac si vážime pokroky Terezky, tešíme sa z každej hlásky, nielen slova. Pri synovi som všetko brala ako samozrejmosť, pri Terezke si pamätám výslovnosť každého slova, napr. na začiatku som bola baba, potom mama, neskôr mamka a teraz som maminka moja najzlatšia J. To mamička zdravého dieťaťa nepochopí. Možno by niekto povedal, že by som mala byť radšej, keby som takéto skúsenosti nemala a keby som to nemusela zažiť, ale ja som, naopak, vďačná. Som silnejšia. Hovorí sa, že Boh naloží kríž len ľuďom, ktorí sú silní, a ja si ten svoj kríž nesiem s hrdosťou J. Pýšim sa Terezkou, keď ju niekto pochváli, aká je šikovná, a hneď poviem, že áno, je šikovná, a to je nepočujúca. Myslím, že všetko by bolo iné, keby počula. Teraz je to oveľa krajšie a intenzívnejšie.“ 

 „Porucha sluchu nášho syna nás zaktivizovala. Na Slovensku bolo málo možností pre rodičov. Chceli sme pomôcť a niečo zmeniť. A teraz? Teraz vidím nesmiernu silu v spojení rodičov, odborníkov, študentov aj dobrovoľníkov. Spolu dokážeme viac a je nás počuť…“

 „Šimonko nás obohatil o čistú lásku, o nové emócie, empatiu, toleranciu a trpezlivosť, na ktorej budeme pracovať celý život… Včera som si niekde prečítala, že aj cesta je cieľ. So Šimonkom prišiel nový život aj nové úvahy o živote i nové úlohy. S ním sme spoznali nových priateľov, nové rodiny, nových skvelých ľudí, nové informácie, nové skúsenosti a zážitky… jednoducho sme sa s ním stali noví ľudia.“

„Nemyslím, že sa z nás stali lepší ľudia, ale určite neberieme už niektoré veci ako samozrejmosť. Zmenili sa hodnoty v našich životoch.“

 „Dávid nás naučil zastaviť čas – spomaliť a usporiadať priority. Naštartoval našu odvahu a starostlivosť jeden o druhého. Viac sa objímame, smejeme a nachádzame radosť aj v ťažkých a náročných situáciách.“