Čo by ste si priali, aby vaši rodičia urobili inak, keď ste vyrastali?
Čo dobré urobili vaši rodičia? Za čo ste im teraz vďační?
Čo je podľa vás dôležité vo výchove nepočujúcich detí? Na čo nemajú počujúci rodičia zabúdať?
Čo chcete odkázať počujúcim rodičom?
A na záver, kto iný by sa mal k výchove vyjadriť, ak nie tí, ktorí si ju zažili na vlastnej koži :-). Oslovili sme mladých ľudí s poruchou sluchu (nepočujúcich aj nedoslýchavých) so štyrmi otázkami.
Dúfame, že vám ich úprimné odpovede prinesú zase o kúsok viac poznania, čo by mohlo byť pre vašu rodinu dobré a čoho by ste sa, naopak, chceli vyvarovať. Samozrejme, berte do úvahy, že mnohé náročné situácie, ktoré títo ľudia zažili, boli dané aj tým, že nemali od raného veku kvalitné načúvacie prístroje, a preto mali sťažené vnímanie reči.
Čo by ste si priali, aby vaši rodičia urobili inak, keď ste vyrastali?
„Priala by som si, aby sa so mnou viac rozprávali o tom, ako sa cítim (u nás sa veľmi o pocitoch nikdy nerozprávalo). Priala by som si, aby som mala odvahu hovoriť s našimi o šikane alebo výsmechu, aby som sa nebála priznať si emócie doma, ako aj vonku v škole. Dril a učenie boli skvelou vecou, ale stále som ako dieťa bažila po emóciách, po rozprávaní sa.
„Neprial by som si zmeniť nič, iba to, aby ma boli dali rodičia na tréning bojového umenia, aby som v triede získal rešpekt a ukončil šikanu.“
„Prial som si, aby mi vtedy ukázali iné dieťa, rovesníka rovnakého postihnutia. Aby som nemal pocit, že som jediný na svete, nemal pocity menejcennosti a osamelosti v integrovaných podmienkach. Do šiestich rokov som bol iba medzi počujúcimi a nedoslýchavých som stretol až vtedy, keď som nastúpil do školy pre nedoslýchavých.“
„Nikdy som nemala rada slovo postihnutý a doposiaľ ho v spojení s mojou osobou nemám rada. Vždy tvrdím, že postihnutí či hendikepovaní sú tí, ktorí ozaj už nemôžu napriek všetkej snahe ísť ďalej, tí, ktorí si sami nevedia pomôcť. U mňa to tak nie je, ja svoj život zvládam dobre. To, že dobre nepočujem, je len moja slabá stránka, rovnako ako iní ľudia majú iné slabé stránky.“
„Priala by som si v detstve spoznať iné nepočujúce deti.“
„Priala by som si, keby so mnou išli rodičia k ORL lekárovi už v skoršom veku, keďže sa moja porucha sluchu zistila neskôr (ale rozumiem, že v čase, keď som vyrastala, ešte nebola taká rozšírená diagnostika ani špeciálnopedagogická starostlivosť, ako je to teraz).“
„Keď som vyrastala, priala som si, aby ma moji rodičia mali radi a ľúbili ma, aby ma vychovávali v harmonickom prostredí a vytvárali bezpečný domov. Medzi nami bolo vždy napätie. Som vďačná hlavne svojim súrodencom, že ma neodsúvali do kúta za to, že som INÁ. Brali ma za rovnocennú osobu. Klobúk dole, že to so mnou vydržali. Stálo to za to! “
„Prial som si, aby moji rodičia nikdy nepoužívali ,Potom ti to poviem‘ a v skutočnosti nič nakoniec nepovedali alebo debatu zhrnuli len veľmi stručne.“
„Priala som si, aby vedeli posunkovať, oni to ale zásadne odmietali.“
„Priala by som si, aby sa so mnou rozprávali tak ako s počujúcou sestrou. Aby mi veci vysvetlili hneď, keď som nerozumela, a nie až neskôr.“
Čo dobré urobili vaši rodičia? Za čo ste im teraz vďační?
„Som im vďačná, že som sa nikdy necítila postihnutá v zmysle, že som niečo menej. Necítila som sa neschopná.“
„Som im vďačná, že ma nedali do špeciálnej školy a ,hodili ma do vody‘. Som totiž typ, ktorý sa ťahá za silnejšími, typ, ktorý chce tých vpredu dobehnúť. Myslím, že v mojom prípade by bola špeciálna škola na škodu, ale určite by som to nechcela paušalizovať na všetky deti.“
„Oceňujem, že so mnou veľa po logopedickej stránke pracovali. Doma som mala zošit so svojimi fotografiami a pamätám si, že sa mi vďaka nemu veľmi rýchlo rozvíjala reč.“
„Som im vďačná za to, že som nežila v izolácii. Veľa sme chodili na návštevy, kde sa ma vždy niekto spýtal, čo som robila, ako sa mám a tak. Bola som tak nútená veľa hovoriť. Mala som to šťastie, že sme bývali na dedine a ja som trávila veľa času vonku s kamarátmi, sesternicou a bratrancami. Hrávali sme sa spolu vonku na ulici a bláznili sa a ja som tak nadviazala slušné kontakty s počujúcimi deťmi. Kontakty, z ktorých neskôr vznikli veľké priateľstvá.“
„Som im vďačná za dril, ktorý so mnou urobili, vďaka ktorému som dobehla a často i predbehla iné decká. Som im vďačná za to, že ma týmto postupom naučili vždy od seba očakávať viac, vyžadovať viac, a nikdy nepoužiť sluchové postihnutie ako výhovorku, ale ako výzvu.“
„V detstve som bola som nahnevaná na moju mamu, že ma toľko trápila s učením a výslovnosťou sykaviek, ktoré som dobre nepočula. Ako pubertiačka som pochopila, že mamkina drina priniesla výsledky, za ktoré som jej teraz veľmi vďačná.“
„Ďakujem im za všetko dobré aj zlé, čo sme spolu prežili, lebo ma to naučilo byť silnejšou a odolnejšou. Ďakujem im za všetku trpezlivosť a lásku, s ktorou sa mi venovali. Za všetky podnety, ktoré mi podsúvali, za všetky možnosti voľby. Ďakujem im za otvorenosť, vďaka ktorej teraz dokážem jednať s ľuďmi priamo na rovinu (u nás neexistovali žiadne tabu). Ďakujem im za to, že ma naučili, ako byť asertívnou a vedieť, čo v živote chcem. Za spokojnosť. Za ciele. Za vzdelanie. Za podporu. A predovšetkým za to, že to so mnou nevzdali, aj keď vedeli, aké to bude ťažké a finančne náročné.“
„Som najmladšie (tretie) a jediné dieťa so sluchovým postihom. Vážim si, že sa ma moja matka nevzdala a napriek tomu, že to bolo u nás doma náročné, sa snažila bojovať a vychovávať ma v domácom prostredí. Dala mi lásku, aj tvrdú výchovu – ,teraz musíš, zopakuj ešte raz…‘.“
„Som im vďačná za to, že mi nikdy nedali priestor na nejaké ľutovanie sa a zároveň mi nikdy nedali pocítiť, že sú nešťastní z toho, že nepočujem. Brali ma ako každého iného. Mám sestru a obe sme sa museli rovnakým dielom podieľať na všetkom, žiadne zvýhodnenia neexistovali.“
„Vždy ma rodičia, ale hlavne súrodenci motivovali a neustále mi pomáhali. Som im za to vďačná.“
„Som vďačný, že som vyrastal aj s nepočujúcimi deťmi a chodil do škôlky pre nepočujúce deti. Moji rodičia sa kamarátili a stretávali s inými rodičmi sluchovo postihnutých detí, boli členmi organizácie rodičov a priateľov sluchovo postihnutých detí. Bolo to super, že som nemal problémy spojiť dva svety – počujúcich a nepočujúcich.“
„Som vďačná, že ma rodičia dali do bežnej školy. Vďaka tomu, že som bola vo veľkom kolektíve, tak som si našla veľa kamarátov, naučila sa nebáť sa a byť odvážna. Som rada, že som sa tam naučila písať a čítať s porozumením.“
„Som vďačný, že ma rodičia nakoniec dali na špeciálnu školu, kde som mal okolo seba rovnaké deti, ako som bol ja. Myslím, že mi tam pomohli rozvinúť moju osobnosť. Len jedno negatívum to malo, že som musel bývať na internáte. Radšej by som dochádzal, ale vtedy sa to vôbec nedalo.“
„Som vďačná za lásku a trpezlivosť mojich rodičov. Sme traja nepočujúci súrodenci a máme počujúcich rodičov. Neustále nám veci vysvetľovali a opakovali bez toho, aby nám dali pocítiť, že už sú z toho unavení. Chodili s nami neustále k lekárom a snažili sa pre nás robiť len to najlepšie. Pamätám si, ako mi môj ocko prekladal, keď som niečomu z televízora nerozumela.“
„Som vďačná za to, že sa moja mama nenechala ovplyvniť lekármi, ktorí jej hovorili, že ma majú dať do internátnej školy, že sa ma odmietla vzdať. Som rada, že ma nechala medzi počujúcimi deťmi, aj keď priznávam, že to napriek tomu, že som vtedy bola iba ľahko nedoslýchavá, nebolo vždy ľahké. Bez nej by som dnes nevedela to, čo viem. Chápem však, že pre iné dieťa by bola lepšia špeciálna škola.“
„Som im vďačná za čas, ktorý do mňa investovali, za to, že to nevzdali, keď už aj doktori hádzali flintu do žita. Šli na to intuitívne a napriek zákazom zvolili svoju cestu.“
„Som vďačný svojim rodičom za veľa. Vždy boli veľmi starostliví a obetaví a takí sú až doteraz. Aj teraz, keď niečo potrebujem, ešte stále mi pomáhajú. Viem, že pre mňa nemôžu urobiť viac, ako robia.“
„Som vďačná, že moji rodičia vždy hľadali možnosti, aby som dostala čo najlepšie načúvacie prístroje, ktoré mi pomáhali počuť.“
„Som vďačnáza ich obetu a starostlivosť. Za to, že so mnou mala moja mama odmalička veľkú trpezlivosť a cvičila so mnou výslovnosť a logopédiu. Inak by som dnes nebola tam, kde som.“
„Som im vďačná, že nezneužívali moje sluchové postihnutie pred cudzími ľuďmi na sebapoľutovanie (ako to niekedy u rodičov vidím).“
„Rodičom veľmi vďačím za užasnú výchovu, za to, že ma učili pekne rozprávať (a teraz už aj pekne posunkujem :-)).“
Čo je podľa vás dôležité vo výchove nepočujúcich detí? Na čo nemajú počujúci rodičia zabúdať?
„Podľa mňa by rodičia nemali zabúdať na to, že treba nasadiť 100 % úsilie vo všetkom, aj v citoch. Uvedomiť si, že dieťa, ktoré je vyčerpané, lebo sa snaží AKTÍVNE celý deň počúvať, potrebuje večer aj aktívne vyhladkať a vyrozprávať sa… že objatie je viac ako potľapkanie po pleci alebo uznanlivé slová.“
„Socializácia nepočujúceho dieťaťa. Vaše dieťa môže mať bohaté vedomosti a dobré domáce zázemie, ak sa však nebude vedieť včleniť do sveta počujúcich ani do sveta nepočujúcich, tak ostane samo… Pomôžte mu, aby perfektne ovládlo aspoň jeden jazyk, teda malo dobrú komunikáciu v hovorenom alebo posunkovom jazyku, inak sa začne izolovať.“
„Rodičia by nemali používať sebaľútosť a cúvanie pred prekážkami a už vôbec by nemali deťom vybavovať úľavy. Ak sa dieťa naučí cúvať a odkladať svoje povinnosti na druhých, stále v ňom bude narastať pocit závislosti od druhých a to je frustrujúce.“
„Je dôležité venovať sa dieťaťu, neizolovať ho a pomôcť mu, aby sa z neho stal nezávislý a slobodný človek. Nedať mu najavo svoje smútky ani ľutovanie. Tie totiž nijak pozitívne neovplyvnia hendikep, naopak, prenesú frustráciu na dieťaťa, ktoré bude neskôr večne nespokojné, bude sa večne hľadať.“
„K nepočujúcim deťom je potrebné správať sa rovnako ako k počujúcim deťom.“
„Prihliadať na to, na čo dieťa má a čo zvláda. Nekritizovať ho za to, čo mu nejde, ale podporovať ho a rozvíjať jeho nedostatky.“
„Je dobré, ak dieťa sa naučí rozprávať prirodzenou rečou (treba nájsť dobrého logopéda), ale potrebná je aj posunková reč.“
„Dôležité je pochopiť sluchovo postihnuté dieťa a nájsť si takú formu komunikácie, ktorou s ním budete bez problémov komunikovať.“
„Hovoriť, hovoriť, hovoriť a k tomu používať aj pomocné posunky, je to skvela kombinácia. Vyžadovať od dieťaťa očný kontakt, trvať na nosení naslúchacieho pristroja, zaradovať dieťa do spoločnosti, dať mu priestor na dýchanie a slobodu a veľmi zvážiť integráciu dieťaťa. Ak má slabšiu a strednú stratu sluchu, primeranú reč, bezproblémovo nadväzuje vzťahy, vtedy bude integrácia nápomocná v rozvoji dieťaťa. Ale však dieťa nemá zvládnuté základy komunikácie, je lepšie ho dať do školy pre sluchovo postihnutých, pretože by v integrovaných podmienkach trpelo, nemalo by tam kamarátov a nikto by mu nerozumel. Myslím, že najhoršie na nefunkčnej integrácii je práve sociálna exklúzia. Je to veľký zásah do osobnosti, ktorým dieťa len trpí…“
„Veľmi dôležité je rozprávať sa so sluchovo postihnutým dieťaťom o pocitoch. Učiť ho pomenovať svoje vlastné pocity, pochopiť ich a prijať ich a zároveň ho učiť vnímať a chápať pocity iných.“
„Rodičia by nemali zabúdať na lásku. Či je dieťa počujúce alebo nepočujúce, stále potrebuje veľa lásky a motivácie.
„Nepočujúce dieťa potrebuje podnetné prostredie, ktoré mu pomôže vyrásť v osobnosť, ktorá nie je závislá od druhých. Na to, aby to dosiahlo, potrebuje, aby boli rodičia dôslední a trpezliví pri vysvetľovaní a akceptovali ho. Potrebuje vedieť, že je prijímané a môže veriť v seba a svoj samostatný úsudok.“
„Nepočujúce dieťa potrebuje jasne definované hranice. Potrebuje vedieť, odkiaľ- pokiaľ a čo robiť vo viacerých alternatívnych situáciách.“
„Nepočujúce dieťa má odlišné ponímanie reality a dostáva sa svojím spôsobom do izolácie. Je potrebné s ním neustále preberať sociálne situácie a vysvetľovať mu správanie, vďaka ktorému sa dostáva do konfrontácie s okolitým svetom. Myslím, že nepočuje deti prežívajú emócie omnoho intenzívnejšie a pamätajú si všetky krivdy a príkoria. ,Normálne‘ dieťa sa samo v sebe ťažko vyzná, nieto nepočujúce dieťa, ktoré nie vždy rozumie správaniu dospelých a autorít. Toto neporozumenie sa potom prenáša aj do dospelosti. Mnoho nepočujúcich reaguje ešte v dospelosti na veľa vecí vzťahovačne, jednostranne a ublížene, pretože sa nenaučili riešiť veci v pokoji.“
„Akceptujte svoje nedoslýchavé dieťa, iba tak sa naučí žiť na pomedzí dvoch svetov. U nedoslýchavých vo svojom okolí často vídam dva extrémy. Jeden je príliš dominantný (nerád sa prispôsobuje a nerobí kompromisy) a druhý je zas príliš submisívny (nechá sa manipulovať do úplne absurdných záležitostí, nechá sa vydierať). Myslím si, že je to tým, že väčšinu z týchto ľudí rodičia v detstve neprijali takých, akí sú. Nenaučili ich prijať danú situáciu (poruchu sluchu) taká, ako je, nenaučili ich pracovať s tým, čo majú dobré k dispozícii. Preháňanie ani ignorovanie poruchy sluchu nie je riešenie. Ideálne je asi vnímať poruchu sluchu u dieťaťa nie ako deficit, ale ako rys, zvláštnosť, niečo, čo ho robí osobitým a s čím sa dá ďalej pracovať. Dieťa bude mať možno náročnejší štart, ale žiť sa stále oplatí :-).“
„Veľa s deťmi čítajte. Čítanie množstva kníh, časopisov a neskôr aj odbornej literatúry mi pomáhalo potrápiť svoje mozgové závity. Naučil som sa čítať s porozumením – rozumieť, čo je v knihách napísané. Samozrejme, vzdelávam sa doposiaľ.“
„Rodičia by nemali zabúdať, že musia veci opakovať toľkokrát, kým si nebudú istí, že im dieťa rozumie a oni rozumejú jemu. Je to len o trpezlivosti a láske.“
„Sluchovo postihnuté deti sú veľmi citlivé na to, ak im rodičia dávajú najavo, že na ne nemajú náladu. Viem, že je to ťažké, keď stále potrebujeme niečo vysvetliť, ale dá sa to zvládnuť.“
„Je veľmi dôležité, aby rodičia nedali pocítiť sluchovo postihnutému dieťaťu, že na neho nemajú čas.“
„Rodičia by určite mali deti naučiť, že sluchové postihnutie je síce prekážka, ale často i výhoda. Nie je to pohroma, ale fakt, ktorý sa časom môže stať zlatom. Ale aby bolo zlatom, netreba ho zahádzať nízkym bahnom.“
„,Počúvajte‘ svoje dieťa, pretože aj keď to nevie povedať alebo ukázať, vy ste tí, ktorí viete, čo potrebuje.“
„Odborná starostlivosť sa dnes zlepšuje. Máte možnosti, ktoré moja mama nemohla využiť, a preto sa riadila inštinktom. Snažte sa preto získať čo najviac poznatkov a informácií o sluchovom postihnutí. Nezabudnite, že dobrý načúvací aparát (alebo kochleárny implantát) je základom úspechu pre sluchovú a rečovú výchovu.“
„Pre sluchovo postihnuté deti je veľmi dôležité, aby cítili v rodine pohodu, cítili, že majú zázemie. Rodičia by mali deti naučiť, že si z nezdarov netreba nič nerobiť. Mali by podporiť ich záľuby a rozvíjať ich schopnosti. Mali by ich veľa chváliť, povzbudzovať a veľa sa na ne usmievať.“
„Sluchovo postihnuté deti mi v detstve nechýbali, lebo som netušila, že existujú. Ja som si myslela, že nepočujú len staré babky a ja (podľa toho, čo som videla v čakárni u ORL). Neskôr som aj nejaké deti spoznala, ale bolo mi veľmi ľúto, keď som videla, že sa iba ľutujú a rozprávajú o svojom sluchovom probléme. Myslím, že keď rodičia naučia deti vnímať poruchu sluchu ako problém a ľutujú ich, tak to preberú ako postoj aj ich deti. Oberá ich to do budúcnosti nielen o sebadôveru, ale aj o všetky pozitíva, ktoré im sluchové postihnutie môže priniesť. Zostanú fixovaní na to, že sluchové postihnutie je niečo zlé. Ono to však nie je zlé, je to iba skutočnosť (fakt). Nálepku ,dobrý‘ alebo ,zlý‘ si k tejto skutočnosti vyberáme my sami.“
„Pamätajte si, že vaše dieťa bude stále sluchovo postihnuté, a preto od neho nechcite, aby bolo ako počujúce. Dbajte na potreby a limity vlastného dieťaťa.“
„Sluchovo postihnutým deťom treba dať veľa telesnej lásky – pohladkať ich, objať a pobozkať.“
„Urobte všetko pre to, aby bolo vaše dieťa šťastné a veselé, aby malo kopu kamarátov a aktivít… :-).“
„Je veľmi dôležité, aby sa s malým nepočujúcim dieťaťom začalo okamžite pracovať v rodinnom prostredí.“
„Rodičia sa musia venovať a nečakať, že to za nich urobia odborníci.“
„Pamätajte, že počúvanie a hovorenie môže byť pre vaše nepočujúce dieťa vždy náročné. Nespoliehajte sa na to, že vaše dieťa bude s načúvacími prístrojmi alebo kochleárom 100 % počuť a pekne rozprávať. 100 % počutie neexistuje. Mám 43 rokov a stále sa učím gramatike slovenčiny. Vždy je to pre mňa tvrdý oriešok, a to aj napriek tomu, že som od mala vďaka rodičom prečítal mnohé knihy, noviny, časopisy a mám titul Mgr.“
„Rodičia, nevylučujte dieťa so stretávania s inými nepočujúcimi. Ak sa dieťa dobre socializuje a má s kým komunikovať, všetko potom ide akosi ľahšie… Je to bežné, že existujú manželstvá medzi nepočujúcimi aj nedoslýchavými. Poznám veľa takých prípadov. V dospelosti totiž už nie sú strojčeky a kochleárny implantát takou prioritou ako v detstve, potom je to socializácia a priateľstvá, ktoré majú veľký vplyv do konca života.“
Čo chcete odkázať počujúcim rodičom?
„Neberte sluchové postihnutie tragicky, má aj svoje výhody. Je toho podľa mňa kopec. Napríklad spím ako bábätko, lebo ma nič neruší. Dokážem sa lepšie sústrediť, keď vypnem strojčeky, lebo ma vtedy nič nevyrušuje. Viem veľmi dobre čítať tváre ľudí a obvykle si hneď všimnem, kto sa ako cíti, a preto im dokážem vyjsť v ústrety na pomoc – to je veľké plus pre medziľudské vzťahy. Takisto v rámci partnerských vzťahov bolo moje sluchové postihnutie vynikajúcim sitom pre mužov, a tak som si vyberala z lepších, lebo ten, kto zotrval vo svojom záujme o mňa, už samotným tolerovaním sluchového postihnutia preukázal, že je to vnímavý a citlivý muž. Je to teda menšia šanca na omyl. Som si vedomá, že sa vlastne okolo mňa dlhodobo vyskytujú len ľudia, ktorí za to stoja, len tí, ktorí vedia byť tolerantní a neprekáža im moje postihnutie. Myslím, že zo mňa robí sluchové postihnutie tolerantnejšieho a lepšieho človeka. Samozrejme, niekedy sú postihnutí ľudia zákerní a zlí, ale z môjho pohľadu je to emočné nezvládnutie svojho postavenia a nevýhody a takým ľuďom treba pomôcť. Vďaka sluchovému postihnutiu poznám viacerých ľudí s ozaj náročným osudom a sú to výnimoční ľudia. Hovorí sa, že prekonaná bolesť vás poľudšťuje (s dôrazom na slovo prekonaná). Takisto si myslím, že i pre firmy sú sluchovo postihnutí ľudia zaujímaví, lebo svojou životnou cestou získajú vlastnosti, ktoré nie sú u každého bežné. Vezmite si, že už len to, že sa postupne naučia rozprávať a dobehnú zdravých, si vyžaduje veľkú disciplínu, cieľavedomosť a vôľu. Tieto dobré vlastnosti vám v podstate sluchové postihnutie vštepí do života.“
„Sluchové postihnutie nie je choroba, pretože choroba je pre mňa niečo, čo nalomí zdravie a človek musí brať lieky. Je to inakosť – výnimočnosť. Vnímam to tak, že každý človek je v niečom výnimočný, a ja som nikdy nemala dôvod vnímať to, že zle počujem, ako zlú výnimočnosť. Moji rodičia ma nikdy neľutovali, nemali sa prečo ku mne inak správať. Veď sluchové postihnutie nie je niečo, s čím sa nedá žiť. Naopak, vďaka sluchovému postihnutiu sa mi otvorila cesta k mnohým skvelým ľuďom, ktorých by som bez toho možno ani nestretla.“
„Nebojte sa a pýtajte sa. Ak vás vyhodia dverami, vráťte sa oknom. Ak vám niekto povie ,nie, nedá sa‘, opýtajte sa ďalších troch, lebo to vôbec nemusí byť pravda.“
„Žijeme v dobe plnej možností a príležitostí, možnosť voľby je vždy.“
„Trpezlivosť ruže prináša :-). V žiadnom prípade nečakajte výsledok vašej snahy za rok, dva. Moji rodičia zberajú najviac ovocia za svoju trpezlivosť a snahu paradoxne až posledných 15 rokov. Do mojich 20 rokov stále nevedeli, ako na tom budem, nevedeli, čo všetko mi ich snaha a celoživotné venovanie do života skutočne prinesú.“
„Vnímajte sluchové postihnutie čo najprirodzenejšie. Hovorte o ňom s priateľmi a nerobte z neho tabu. Naopak, šírte v tejto problematike pohodu, aby sa vás nik nemusel báť niečo opýtať a aby aj vaše dieťa videlo, že sa nebojíte, že je to okej, a teda aj ono je okej.“
„Moja mama vždy hovorila: Netreba ľutovať peniaze, oplatí sa investovať do ,uší‘ (načúvacích prístrojov), pretože sa to mnohonásobne vráti. Som presvedčená, že mala pravdu.“
„Nečakajte 100 % výsledky hneď a nevyčítajte si chyby, ktoré ani nie sú chybami, lebo majú hlbší zmysel. Nebuďte na seba prehnane kritickí a prísni. Choďte na to s trpezlivosťou a láskou.“
„Neobávajte sa, že sa vaše dieťa bude v živote trápiť. Môj život je krásny. Pracujem na plný úväzok v zahraničí, robím prácu, ktorá ma baví, vychovávam 11-ročného syna, a to všetko napriek tomu, že mám poruchu sluchu a niektoré problémy. Vďaka poruche sluchu som začala robiť opatrovateľku a spoznala vytúžené Nemecko, o ktorom som od malička snívala. Vďačím Bohu za to, že som stratila iba sluch – to nie je žiadna ťažká diagnóza, veď máme načúvacie prístroje, vďaka ktorým sa vieme dorozumieť. Nepočujúci človek môže dokázať viac práve preto, že si váži svoje zdravie, uvedomuje si, že stratil iba sluch, a nie nohy alebo ruky. Porucha sluchu mu nebráni pracovať, postarať sa o seba alebo o svoju rodinu.“
„Rodičia, nikdy neprestávajte veriť, že vášmu dieťaťu môžete dopriať lepšiu budúcnosť.“
„Nájdite si iných rodičov s rovnakými problémami a vymieňajte si spolu rady.“
„Hoci to býva niekedy ťažké, nevzdávajte sa, či už vo výchove, vzdelávaní alebo pri vybavovaní kompenzačných pomôcok. Aj keď to stojí veľa námahy, trpezlivosti a času vychovávať nepočujúce dieťa, určite to zvládnete.“
„Počujúcim rodičom by som chcela odkázať, aby sa vôbec netrápili, že majú také dieťa. My nedoslýchaví alebo nepočujúci ľudia sa musíme naučiť zmieriť so svojím postihom, aby sme mohli prežiť plnohodnotný život. Potrebujeme k tomu veľa lásky a dôveru, že to dokážeme.“
„Nevzdávajte sa, milujte svoje dieťa a začleňujte ho do spoločnosti takisto ako počujúce dieťa. Výsledky sa určite dostavia a vy budete mať radosť z jeho úspechov.“
„Narodenie nepočujúceho dieťaťa nie je tragédia, ale prínos. Zblížite sa viac a nájdete iný zmysel života. Celkovo sa zmení váš pohľad na doterajší život.“
„Hlavne by som rodičom chcela odkázať, že majú úžasné šťastie, že sa im deti so sluchovým postihnutím narodili teraz, a nie pred 20 – 30 rokmi. Teraz sú načúvacie prístroje na takej úrovni, že je radosť počúvať. Ani netušia, akou výhodou disponujú.“
„Nevzdávajte sa. Výchova sluchovo postihnutého dieťaťa je síce dlhá a náročná cesta, ale výsledok stojí za to. Aj z vášho dieťaťa raz vyrastie samostatný, slobodný a úspešný človek, len k tomu potrebuje väčšiu podporu a starostlivosť z vašej strany, aby to zvládlo.“
„Tešte sa z každého malého úspechu a riaďte sa nielen lekármi, ale aj svojou intuíciou.“
„Hľadajte dobré rady od samotných nepočujúcich alebo od rodičov už dospelých nepočujúcich detí. Pomôcť vám môžu aj na špeciálnych školách u nás alebo v Česku (tam majú výborný systém a metódy vzdelávania nepočujúcich).“
„Chcem odkázať počujúcim rodičom, aby sa nevzdávali a bojovali. Chce to len čas. Všetko pôjde s trpezlivosťou, láskou a nehou. Niekedy to síce ide slimačím krokom, ale všetko sa DÁ. Sme ľudia ako všetci ostatní, iba máme o jeden zmysel menej – sluch. Z vašich detí môžu vyrásť sebestační ľudia, ktorí budú v budúcnosti fungovať – vychodia školy, zamestnajú sa a založia si svoje rodiny. Takže počujúcim rodičom odkazujem, aby sa ničoho nebáli. Zvládnete to!“
